pondelok 1. januára 2024

Pestrí návštevníci

 Zima je čas, keď nepreberné množstvo drobných spevavcov navštevuje kŕmitká pri našich domoch. Väčšinou medzi nimi spozorujeme rôzne druhy sýkoriek, vrabce či aj ďatle. Avšak niekedy medzi nimi zazrieme aj rôznofarebných stehlíkov. Všetky spája hrubší zobák a to, že sa živia prevažne semenami.  

Stehlík zelený (zelienka)(Chloris chloris)

Častý návštevník kŕmidiel. V zimnom období sa združuje do menších kŕdľov. Často posedáva na konároch na vrcholcoch stromov. Časť zelienok od nás odlieta a zvyšok ostáva u nás aj cez zimu.  

Stehlík zelený (Autor: Christian Grélard)


 

Stehlík konôpkár (konôpka) (Linaria cannabina)

Aj keď zblízka samček okamžite upúta našu pozornosť, zdiaľky ho veľmi ľahko prehliadneme. V zime sa podobne ako ostatné stehlíky združuje do kŕdlikov a hľadá potravu na otvorených plochách. Potravu zbiera na zemi. Živí sa predovšetkým semenami. 

Stehlík konôpkár (Autor: Gertjan van Noord)

 

Stehlík obyčajný (Carduelis carduelis)

Nezameniteľný spevavec, ktorý upúta "žblnkotavým" hlasom, červenou maskou a žltou páskou cez krídla. Najčastejšie si všimneme zimné kŕdliky ako preletujú medzi kríkmi a vyššími rastlinami. 

Stehlík obyčajný (Autor: Tom Lee)

 

Stehlík čížavý (čížik) (Spinus spinus)

Do nížin zavíta predovšetkým v zimnom období. Často ich zastihneme v porastoch jelší a briez, ktorých semená tvoria základnú zložku ich potravy. Čížiky zimujúce u nás pochádzajú zo severnejších krajín - Škandinávie, Pobaltia a Ruska. 

Stehlík čížavý (Autor: Imran Shah)


sobota 5. augusta 2023

Kto bol Andrej

 Andrej Kovarik bol dobrodruh, cestovateľ, ochranár, ekológ. Predovšetkým to však bol náš priateľ. Zažili sme s ním mnoho zážitkov, debát a smiechu. Patril do našich životov. Teraz nám ostali už len spomienky. Ale aké!

Ak by som Andrejov život k niečomu prirovnal, bola by to jedna veľká dobrodružná jazda človeka, ktorý má veľa priateľov. Aj keď spomienky sú iba výseky z toho čo sme zažili, patria k tomu najcennejšiemu čo máme.  

Andrej oceňoval vzdelávanie detí, keďže sám bol súčasťou Prírodovedného krúžku v Devínskej Novej Vsi, vedeného Michalom Nogom. To čo mu krúžok dal, naplno využil aj neskôr. Aj keď nemal veľa voľného času, zaujímal sa o Sovule a viedol aj výlet na hrad Devín. 

Andrej a Sovule na Devíne

Na týchto stránkach sa dočítate o tom, ako sme Andreja videli my. Jeho priatelia. 

Od krúžku k expedíciám, Andrejova cesta

 Andreja si pamätám, ešte keď mu vlasy išli do čela a cez uši. Bývali sme kúsok od seba v Devínskej Novej Vsi a stretávali sa na ihrisku už v škôlke. Vyrastali sme pod Devínskou kobylou a kúsok od rieky Moravy. Naše detstvo bolo omnoho krajšie a bohatšie vďaka prírodovednému krúžku, ktorý viedol Michal Noga. Príroda vyplnila naše životy a nemohli sme sa dočkať, kedy zase niekam vyrazíme. Cez týždeň bol krúžok v klubovni, potom prišiel do schránky Obežník a cez víkend bola výprava. Odchádzali sme zo zastávky Milana Marečka plní očakávaní, či už do Karpát, na Záhorie alebo Podunajsko a vracali sme sa unavení, špinaví, plní zážitkov a šťastní - nech sa doma či v škole dialo čokoľvek. Plazili sme sa v jaskyniach, brodili mokraďami, liezli po stromoch. Často sme mali pocit, že to nie je len dobrodružstvo a zábava, ale že niečo dôležité objavujeme. To sme si práve prečítali v Obežníkoch od Michala, koľko netopierov sme napočítali, čo sme videli, čo výnimočné sme objavili. Andrej od začiatku vynikal svojimi znalosťami, záujmom, neuhasínajúcou túžbou niečo objavovať. Veľa sme sa vždy nasmiali.  

Prírodovedný krúžok v Devínskej Novej Vsi

Legendárna bola aprílová výprava zo Záhorskej Vsi do Devínskej Novej Vsi. Nielenže to bola výzva, bezmála 30 kilometrov, ale videli sme vždy veľmi veľa druhov. Prechádzali sme cez pastvinu kráv a šmýkali sme sa na kravincoch. To sa treba rozbehnúť a skočiť na tak akurát čerstvý kravinec a pri dobrom rozbehu a dopade sa pošmyknete hoci aj o meter. Alebo stačí skočiť do čerstvého kravinca o on sa skvelo rozprskne a pri troche šťastia i na nejakého kamaráta. Myslím, že v roku 1998 po záplavách bolo rameno, ktoré sme obyčajne prechádzali po mostíku, alebo prešli suchou nohou, plné vody. Voda bola studená. Pamätám sa, že ráno som mal pod riflami ešte spodky. Než Michal stihol vymyslieť alternatívnu cestu, Andrej a polovica krúžku bola po kolená vo vode. V ďalšom okamihu už zúrila blatová vojna. No a keďže sme mali blato úplne všade, bol už len malý krok k tomu okúpať sa celí a rovno v Morave. Ja som sa držal pri brehu, ale Andrej už vedel dobre plávať a veselo sa ponáral a nechával sa unášať prúdom. 

Skutočným dobrodružstvom bolo tiež objavovanie jaskýň v Malokarpatskom krase. V roku 1998 to bola niekoľkodenná expedícia. Michal mal oxeroxovanú mapu z časopisu Jaskyniar. A my sme podľa toho chodili svahmi, preliezali skaly a hľadali vchody do pre nás neznámych jaskýň. Niekoľko z nich sme skutočne našli a vtedy sme sa pustili do ich objavovania. Väčšinou to malo rovnaký scenár. Plazili sme sa blatom, predierali skalami až do chvíle, kedy som si ja ďalej netrúfol a pokračoval len Michal s Andrejom, prípadne ďalší. Z jaskýň sme vyliezli zablatení a odretí. Prezliekli sme si naše jaskyniarske oblečenie, schovali veľké plechové baterky - lepiacou páskou mali oblepené sklo, aby sa nerozbili, boli na šnúrke, aby sme ich v jaskyni nestratili a boli na tri batérie veľkosti špekačky. Andrej nám potom so zanietením opisoval časti, kam sme sa nedostali – špirálovitá plazivka, miesta, kde sa dalo pretiahnuť len po boku, alebo pritiahnuť len jednou rukou, lebo druhá bola zašprajcnutá, jaskynné jazierka, krápniky, tajomné pukliny i miesta, ktoré by sa dalo prebádať nabudúce. Ruky sme si ako tak umyli, ale blato z tváre, prerušované cestičkami potu, sme si umyli väčšinou až doma. V medzičase sme ako na každej výprave blbli, švácali sa žihľavou, dávali si kamene do batohov, a pod. V denníku mám poznačené, ako sme vtedy našli miesta s kosťami nielen zimných návštevníkov jaskýň, ale pravdepodobne i s kosťami prehistorických zvierat. Ako Andrej hľadal nové cesty, zatiaľ čo my sme odpočívali. Ako vyskúšal dvere na jaskyni Haviareň a tie sa otvorili a veľkými písmenami atramentovým perom s jedenástimi výkričníkmi mám napísané na konci zápisu v denníku ĎAKUJEM. 

Opekačka s krúžkom

Jaskyne, ale i štôlne sme navštevovali hlavne v zime, keď sme počítali zimujúce netopiere. Skvelé boli nekonečné guľovačky. Andrej v tom samozrejme naprosto vynikal. Raz bežal okolo mňa s náručou plnou snehových gúľ. Ubezpečoval som ho, že sme spolu proti babám. No nakoniec som neodolal, zachoval sa nečestne a obrátil som mu do tváre celú tú hromadu snehu. Samozrejme som bol potrestaný, ale úžasné na tom čase bolo to, aspoň si to tak pamätám, že všetko končilo srandou, smiechom a skvelými zážitkami. V zime sme sa k jaskyniam drali do kopca často hlbokým snehom a po v snehu schovaných, namrznutých kmeňoch popadaných bukov sme sa často šmykli o niekoľko metrov nižšie. Úplne vyčerpaní sme potom sedeli v kruhu pred jaskyňou. Boli to vzácne okamihy aj preto, že vtedy nik nerozprával. Inak bolo prakticky nemožné utnúť nekonečný prúd rozhovoru. Mám to v živej pamäti ako tam sedíme a funíme na batohoch a mlčky sa na seba pozeráme. Okrem totálnej únavy prerušiť náš hluk a krik dokázal iba Michal, keď nám niečo pútavo rozprával. A za krátko i Andrej.

Keď sme trocha podrástli, začali sme sa stretávať aj mimo krúžok. Tieto stretnutia a výpravy samozrejme organizoval predovšetkým Andrej. Boli dvojakého typu. Išlo buď o počiatky serióznej odbornej až vedeckej práce, alebo o totálne detské jašenie. Nutné je priznať, že hranica medzi obojím bola často nepatrná. 

Pred Devínskou nám stavali stoh slamy. Najprv sme sa tam zastavili a vyblbli s krúžkom a potom sme sa tam pravidelne schádzali s Andrejom po škole. Pamätám si ako z autobusu pozerám, či na vrchole stohu neuvidím Andreja a potom rýchlo mačkám zvonček v autobuse, aby zastavil na zástavke na znamenie. Utekám k stohu, zahadzujem tašku a potom skáčeme, šmýkame sa, ohadzujeme sa slamou a zhadzujme sa z vrcholu. 

Nad panelákmi boli záhradky, teraz už tam stoja domy. Bola tam jedna opustená chatka so zarastenou záhradou, kde sme získali náradie – sekery, pílky, lopaty, rýľ. Chodili sme na Sandberg. Andrej nabrúsil kuchynským brúsikom na nože sekery a vysekávali sme nálety. Obnovovali piesčiny a step. Niekedy na nás nejaký návštevník zhúkol, čože tam robíme. Andrej čoby školák už v tom čase vedel veľmi erudovane a presvedčivo vysvetliť, čo a prečo tam robíme. Andrej tiež neváhal aplikovať nové ochranárske poznatky v praxi. No aj keď sa nám raz ten oheň na pálenie stariny trochu viac rozbehol a zastavili sme ho na poslednú chvíľu a s veľkou dávkou šťastia. Po práci sme sedeli na skale nad Moravou, vytiahli ďalekohľady a pozorovali vtáky. Najprv sme objavovali okolie Devínskej, potom sa okruh rozšíril na miesta, kam sa chodilo s krúžkom a časom sa nám otvoril bezmála celý svet.

Úprava steny pre včeláriky (2001)

Veľká Andrejova celoživotná téma bola počasie. Kedykoľvek silno fúkalo, Andrej hľadal najexponovanejšie miesto, rozopli sme si bundy a opierali sa do vetra. O počasí vedel dlho rozprávať. Obzeral mraky, a tak ako aj v mnohých iných veciach, aj v tomto ma Andrej veľmi inšpiroval. Niekoľko rokov som si zapisoval každý deň počasie, kreslil obláčiky do precízne narysovaného zošita. Andrej bol počasím fascinovaný, a predovšetkým jeho extrémami. Nadšene pobehoval, fotil a sledoval búrky, záplavy, víchrice. Dobre si naštudoval meteorologické javy a procesy a na rozdiel od nás všetkých tomu aj rozumel. Vždy rád predpovedal počasie. Často s nadšením predvídal, čo hrozného nás v nasledujúcich hodinách postihne a ak si dobre pamätám, skoro nikdy mu to nevyšlo alebo to bolo presne naopak. Často sme si ho kvôli tomu doberali a tešili sa na ďalšie predpovede.

Keď som sa s rodinou presťahoval na južnú Moravu, veľmi mi chýbali kamaráti a krúžok. Keď som prišiel do Bratislavy, snažil som sa zúčastniť výpravy alebo vybehnúť nezriedka s Andrejom na obľúbené miesta. Andrej bol jeden z prvých kamarátov, ktorí ma prišli navštíviť. Stretli sme sa na bicykli na Adamovských štrkoviskách a bicyklovali smerom k nám. Na poli pod elektrickým vedením ostala ležať labuť. Usúdili sme, že narazila do drôtov, je zranená a bolo nám jej veľmi ľúto. Andrej vytiahol z batoha veľký nôž, aby sme v prípade nutnosti skoncovali s jej trápením. Bicykle sme museli nechať nezamknuté na hrádzi, a preto sme bežali oráčinou k labuti, Andrej s obrovským nožom v ruke. Labuť nás nechala prísť na meter a potom škodoradostne odletela.

Brigáda, Morava (2002)

Mal som veľké šťastie, že nám priateľstvo z detstva vydržalo navždy. Túžby na ešte väčšie dobrodružstvá a objavy sme mohli spoločne mnohokrát zdieľať i naďalej. S Piatkom, Hankou, Veterníkom a ďalšími sme začali plánovať a potom podnikať expedície, po ktorých sme ako deti snívali. Andrej, keď mal čerstvých 18, s Piatkom, Táňou a ďalšími vyrazili na putovanie do Rumunských Karpát. Andrej prišiel s množstvom zážitkov, ktoré sme hltavo počúvali. A po týždňoch v horách na suchých ovsených vločkách, prišiel i s hlbokým presvedčením, že na expedície treba brať a variť si chutné jedlo, nech to váži, čo chce.
Expedícia do Rumunska (2001)

Ďalšia už spoločná expedícia bol splav Moravy od Hanušoviec po Bratislavu. Andrej sa plavil prevažne sám v člne Apač. Najprv ho chválil, potom sme ho premenovali na Apache. Bol celý neforemný a pri zjazde jezu pred Litovelským Pomoravím sa dno člnu rozrezalo ako zadok na hrdzavej konzerve (to je citácia z deníku). Potom sme sa striedali v ťahaní polovyfúknutého člnu s Andrejom. Bola hlboká noc, keď sme skončili medzi múrmi v Olomouci. Nevedeli sme ako sa dostať von z rieky a Andreja sme niekde utrhli, nevedno kde. Bolo to zlé, a už ani neviem ako sme to všetko zvládli. Najviac sme sa ale trápili a boli smutní z toho, že týmto naša expedícia končí. Strávili sme deň pri telefónnej búdke a otec nám nakoniec požičal a doviezol iný čln - Helios. Naplnené dni zábavou, dobrodružstvom, kúpaním a priateľstvom mohli pokračovať ďalej.

Burda (2002)

Niekedy v tej dobe sme prišli na to, že Andrej je iný, než my ostatní. Neviem ako sa mu to darilo tak dlho skrývať. Ale skrátka ani po hodinách kúpania sa Andrejovi nerobili na prstoch varhánky. My všetci sme už mali prsty dávno zvlnené a on mal kožu hladkú a dokonale napnutú. Skrátka Andrej bol výnimočný. A tých kúpačiek v lete bolo! Jazdili sme do ramennej sústavy do Bodíkov, kde sme sa celé dni len kúpali, ležali na betónoch a rozprávali sa a fajčili eukalyptové cigarety. Raz Andrej naplánoval skok do výpuste z Hrušovskej zdrže do Mošovského Dunaja. Nechali sme sa unášať prúdom a potom sa niekoľko kilometrov vracali peši. Inokedy Andrej usúdil, že priesakový kanál Zdrže je ideálny na šnorchlovanie. Voda bola neskutočne ľadová a Veterník si odtiaľ odniesol zápal pľúc.

Keď som mal 17, vyrazili sme s Andrejom a Veterníkom na expedíciu do Bulharska. Andrej bol z nás najzodpovednejší, najmúdrejší, najstarší a najskúsenejší. Všetko pre nás bolo nové a úžasné. Pre mňa to jednoznačne bola najlepšia expedícia. Na vrchole Vichrenu sa nám s Veterníkom postavili vlasy kolmo k nebu. Andrej sa tomu nevedel prestať smiať. Naraz zvážnel a povedal, že stačilo, že to je predzvesť búrky a treba sa pred bleskami schovať. Bežali sme dole za kameň a chúlili sa tam hodinu v búrke. Boli sme hrozné trdlá. V Bukurešti nám ušiel vlak, lebo sme si mysleli, že majú zle nastavené hodiny. Mysleli sme si, že zakúpený lístok nám umožňuje cestovať kamkoľvek, ako povedali Andrejovi v Bratislave na informáciách a platili sme veľkú pokutu. Veterník ťahal po horách plechovku s broskyňami a spal na PET fľaške a celé noci ako sa prevracal nás budil. Večer sme často pozerali na hviezdy a rozprávali sa o všeličom, než sme zaspali. Raz sme mali taký smäd, že sme sa hrozne hádali o každý dúšok vody, ktorý nám ostal. Andrej to chcel vypiť celé, že potom sa uvidí. Tvrdil, že pokiaľ neuvidíme žiaru pred očami, neblíži sa smrť smädom a radšej sa napiť poriadne, než namáčať pery teplou vodou, po ktorej zostane zas len sucho v ústach. Zachránili nás elektrikári, ktorí boli vylezení na stožiaroch a opravovali vedenie. Ukradli sme im z tieňa dve fľašky vody. Veď šlo o život, nemohli sme sa ich opýtať a mali auto... Nakoniec nám došli peniaze. Jedli sme na pláži slávičky uvarené v morskej vode a Andrej rozprával aké chutné jedlo to je so šalátom a olivovým olejom. Ostávalo rozhodnúť, čo so zbytkom peňazí pred dvojdňovou cestou domov - zmrzlina alebo jedlo na cestu. Andrej s Veterníkom mali jasno, a tak sme si kúpili obrovskú výbornú zmrzlinu a až po Budapešť, kde sa s nami podelili iní cestovatelia, sme hladovali. Keďže sme nemali peniaze ani na miestenku, prekročili sme bulharsko-rumunskú hranicu na čierno. Keďže sme nemali peniaze na miestenku cez Rumunsko, stáli sme v chodbičke, alebo sme sa tvárili nenápadne.

Expedícia do Bulharska, Rila (2003)

Expedícia do Bulharska, Rusenski lom (2003)

Ani nasledujúce expedície neboli menej dobrodružné. Ďalšie leto sme vyrazili na PLLE. Andrej naplánoval cestu do Poľska, Litvy, Lotyšska a Estónska. Začali sme splavom Biebrzi. Jeden deň sme plávali cez nekonečné húštiny trstiny a nemali sme kde zastaviť. Čoskoro nastala potreba priraziť k brehu, ktorý však nikde nebol. Bola zima, nedalo sa skočiť do vody a naviac sme mali loď plnú vecí na mesačnú expedíciu, takže sme sa báli, že by sa tie veci mohli prevrhnúť. A tak sme urezali vršok z fľašky a vynaliezli šťačku, do páru k tomu bolo možné použiť i šťačok vyrobený zo sáčika. V Lotyšsku sme splavovali krásnu rieku Gauju. Bol tam ideálny piesok na stavanie hradov, budovanie zátoky a zakopávanie kamarátov čoby morských panien. Andrej sa strašne rád hral a my s ním. Na Gauju sa Andrej ešte niekoľkokrát vrátil. Bol skvelý parťák na cesty, lebo vedel vymyslieť cieľ, naplánovať cestu, zorganizovať a dať dokopy ľudí. Pomáhal ostatným, veľa vedel o miestach, kam cestuje a bola s ním sranda.
Splav v Lotyšsku (2004)

Andreja splavy očarili a absolvoval ich nepreberné množstvo. Skôr či neskôr muselo dôjsť i na jednu z najmenej zregulovaných veľkých riek v Európe – na rieku Bug. Dorazili sme na poľsko-ukrajinskú hranicu a než sme začali rozkladať a nafukovať člny, dorazili prekvapení pohraničníci. Splavovať nie je možné, je to okraj prísne stráženej šengenskej hranice. Splav je potrebné vybavovať rok dopredu a riadne odôvodniť. Odradiť sme sa dlho nedali. Andrej s Piatkom a Terkou navštívili miestny vojenský komisariát, kde im povedali, že si majú podať žiadosť v poľštine a do mesiaca nám dajú vedieť. Ukecali vrátnika, ktorý napísal žiadosť od študentov Prírodovedeckej fakulty UK a podsunul to veliteľovi. Ten vyzeral, že sa ukecať nenechá, ale nakoniec buchol razítko na lejstro a druhý deň sme sa plavili. Bol to úžasný zážitok, krásna príroda, trúbiace žeriavy, potápače, vydry a len my a sem tam pohraničníci. Plavili sme sa najskôr po ukrajinsko-poľskej a potom po poľsko-bieloruskej hranici lemovanej ostnatými drôtmi, figurínami vojakov so samopalmi a vojenskými vežami. Bol to zvláštny pocit.

Splav rieky Bug

Splav rieky Bug

Splav rieky Bug

Tých spoločných expedícii bolo ešte mnoho: splavy Mošonského Dunaja, roadtrip po Dobrogei, sledovanie dravčej migrácie v Mačine, Hortobagy, Nezider, mapovanie dravcov v Rumunsku. Nepochyboval som o tom, že ďalšie výpravy nás čakajú. Posledné roky sme sa vídali menej, ale stačilo, že tu pre mňa bol. Mal som vždy veľkú radosť z toho, že ho stretnem. Po covide ma zachvátil nával sentimentu. Rozprával som sa o tom s Andrejom – zo všetkých miest na celom svete by som najradšej šiel na krúžkarsku výpravu do Malých Karpát, alebo na Záhorie. Andreja si pamätám vysmiateho, dobrosrdečného, silného a odvážneho ako rozfúkáva semienka pálky do sveta. Vždy dobre vyzeral, bol pekne oblečený a voňal, na rozdiel od nás strapatých, pupkatých, alebo vychrdnutých podivínskych ochranárov s bezdomoveckým vzhľadom. Bol priamy, čestný a zásadový, rozprával veľmi presvedčivo a múdro. Úžasné bolo, ako v ochrane prírody na Slovensku bol v mnohých ohľadoch pri tej beznádeji neustále optimistický.
Jazda na drezine, Hortobágyi (2005)

 
Hortobágyi (2005)

Expedícia do Polonín (2006)

Vážení priatelia, toto bola moja spomienka, alebo spomienka nás, ktorí sme s Andrejom vyrastali. Spomienka na mimoriadneho človeka a priateľa. Čítalo sa mi to ťažko, ale písalo ľahko. Lebo s Andrejom som zažil veľa krásnych chvíľ, na ktoré sa nezabúda. Toto je len zlomok toho, čo sme spolu zažili. Je toho i veľa, na čo som zabudol, čo som opomenul a veľa, na čo si spomeniem časom. Mnoho miest a udalostí mám spätých s Andrejom. V žiadnom prípade nemám monopol na spomienky s ním, pretože Andrej žil nesmierne bohatý život, mal veľa dobrých kamarátov, priateľov, kolegov a mnohých nás ovplyvnil. Moja spomienka tak je len zlomkom toho, čo Andrej zažil s vami. Pri spoločných spomienkach s Andrejom sa ešte veľakrát, po zbytok života, spoločne, či sami v duchu zasmejeme, lebo nám s ním bolo dobre. Na záver môžem alebo môžeme poďakovať za tú neopakovateľnú možnosť stráviť s Andrejom čas. Ďakujem.


Gašpar 26.7. 2023