štvrtok 2. mája 2019

Hrab - strom v tieni duba

V prevažne dubových lesoch nachádzame zaujímavý strom - hrab obyčajný (Carpinus betulus). Nenápadný a podobný buku lesnému (Fagus sylvatica) vyniká niekoľkými vlastnosťami - je tieňomilný, rastie v rôznych typoch dostatočne vlhkej pôdy bohatej na živiny a intenzívne zmladzuje. Zvláda aj krátkodobé záplavy, preto ho nájdeme aj v lužných lesoch (okrem okolia Dunaja). Spoznáme ho podľa tenkej sivej kôry, kmeň vytvára dojem "svalnatého" vzhľadu. List má pílkovitý okraj, podľa toho ho odlíšime od buku, ktorý má listy celistvookrajové.

Hrab - tvar je výsledkom zrezávania konárov v minulosti

Nie je to strom atraktívny z lesohospodárskeho hľadiska. Má síce tvrdé drevo a ľahko sa pestuje, avšak drevo je často nepravidelného tvaru a ťažko sa spracúva. Z ekologického hľadiska však poskytuje každoročne množstvo semien, ktoré tvoria potravu pre lesné hlodavce ako sú plchy a ryšavky. Tie sú základom potravy menších aj väčších predátorov v lese.    

Listy hrabu majú pílkovitý okraj

Často hrab spoznáme tak, že vytvára niekoľko kmeňov vyrastajúce z jednoho miesta (vo forme trsu). Je to výsledok činnosti ľudí - v minulosti sa bežne hospodárilo formou tzv. nízkeho lesa. Ľudia jednoducho osekávali a zrezávali mladé kmene a konáre. Keďže hrab rýchlo regeneruje, vyháňa nové výmladky z pozostalého kmeňa. Po pár rokoch tieto nové prírastky boli znovu useknuté ľuďmi. Stromy v lese ostali po mnoho rokov a zároveň dodávali palivové drevo na kúrenie. Pre túto schopnosť bol kedysi obľúbenejší ako dnes. V súčasnej dobe sa regeneračná schopnosť využíva pri tvorení záhrad. Bežné sú živé ploty z hrabu. Pre použitie na tvorbu živých plotov ho predurčuje aj to, že listy opadávajú až na jar keď začínajú rásť nové listy. Takže poskytuje súkromie počas celého roka.   

Hrab vo forme trsu (vľavo)


pondelok 22. apríla 2019

Nenápadné bahniaky

Množstvo príletov bocianov, lastovičiek, škorcov či škovránkov symbolizuje jar ako čas príletu vtákov na miesta výchovy svojich potomkov. Na mnohých miestach vidíme letieť kŕdle z juhu smerom na sever. Počas nápadného presunu bocianov, husí alebo žeriavov nastáva mnohokrát aj nenápadný presun bahniakov - skupiny vtákov hľadajúcich si potravu na plytčinách mokradí. Väčšinou migrujú v noci a odpočívajú na brehoch vodných plôch. Sú to prevažne malé druhy veľkosti škorca, avšak nájdeme medzi nimi aj väčšie druhy. Bahniaky sú jednými z najväčších cestovateľov medzi vtákmi. Niektoré druhy hniezdiace v ďalekej tundre v nej pobudnú iba pár mesiacov a znova začínajú svoje ďalšie putovanie.

Mokrade na zaplavených lúkach sú domovom bahniakov

Bahniaky spoznáme podľa štíhleho zobáka a ich spôsobu prehľadávania brehu a podmočených častí. Sú veľmi nenápadné. Často ich zbadáme až keď nám vyletia spod nôh. Jedným z najznámejších druhov je močiarnica mekotavá (Gallinago gallinago). Je takmer nemožné ju zahliadnuť na brehu, ak o nej vopred nevieme. Dlhým zobákom prehľadáva bahno, kde si hľadá potravu - rôzne larvy a červy. To čím na seba upozorní je zvuk, ktorý vydáva pri vyplašení - "eč". Samce na jar vyletia do výšky a následne sa strmhlav spustia smerom k zemi, pričom ich letky vydávajú zvuk podobný hlasu kozy. Podobne ako iné druhy, aj močiarnice migrujú na zimu do Afriky - konkrétne do jej centrálnej a západnej časti. Na jar potom hniezdia v okolí podmočených plôch aj na Slovensku, no veľká časť putuje ďalej na sever, až do Ruska.

Močiarnica mekotavá (foto: Don Sutherland)

K bahniakom patrí aj bežný obyvateľ brehov riek - kalužiačik malý (Actitis hypoleucos). Stretneme sa s ním nielen pri rieke, ale aj na zaplavených lúkach predovšetkým na jar, keď niektoré kalužiačiky migrujú na sever Európy. Nezameniteľné je ich neustále pohupovanie a kývanie telom. Pri vyplašení sa rýchlo ozývajú a prelietajú nízkym letom ponad vodnú hladinu na protiľahlý breh. Živia sa žubrienkami, vodným hmyzom, rybkami a červami. Kalužiačiky majú rady plytčiny, kde môžu pobehovať a loviť potravu. Taktiež zimujú v teplejších oblastiach - v Afrike a južnej Európe.
 
Kalužiačik malý (foto: Jason Thompson)
 
K už vzácnym druhom v okolí rieky Moravy patrí aj náš najväčší bahniak - hvizdák veľký (Numenius arquata). Rozpätie jeho krídel dosahuje až 1 meter. Keď letí, všimneme si jeho extrémne dlhý a tenký zobák. Zaujme však do diaľky znejúcim volaním. Tento hlas je na zaplavovaných lúkach počuť čoraz vzácnejšie. Najväčšia príležitosť pozorovať ho sa nám naskytne práve teraz na jar - na odkrytých brehoch vodných plôch a mokradiach. Časť hvizdákov zimuje v Afrike a na juhu Európy. Našim územím prelietajú a pokračujú ďalej na sever. V minulosti hvizdák vzácne hniezdil aj na lúkach okolo rieky Moravy.
 
Hvizdák veľký (foto: Nick Goodrum)

Bahniaky sú veľká skupina vtákov viazaných na vodné prostredie. Cez naše územie tiahne vyše 20 druhov, no iba niekoľko ich aj hniezdi. Väčšina ľudí im nevenuje pozornosť, keďže sú malé a nenápadné. Avšak v niektorých európskych krajinách (napr. Francúzsko) sú pravidelne lovené tisíce bahniakov, čo ohrozuje ich prežitie aj v ostatných krajinách.   

streda 27. marca 2019

Žabie pochody - migrácia v malom

Jar je obdobím migrácie, keď sa živočíchy presúvajú na miesta, kde sa rozmnožia a vychovajú potomstvo. Určite si pri slove migrácia spomeniete na vtáky prekonávajúce obrovské vzdialenosti oddeľujúce miesta, kde strávili zimu od ich hniezda. V našom okolí však migrácia prebieha aj v menšej mierke - žaby pokračujú vo svojej púti k vode. 

Malá ropucha bradavičnatá (Bufo bufo)

Predstavíme si migráciu ropúch bradavičnatých (Bufo bufo). Keďže patria k obojživelníkom, potrebujú pre nakladenie vajíčok a ich vývoj vodné prostredie. Po nakladení vajíčok sa z nich vyliahnu známe žubrienky, ktoré sa živia vo vode drobnými živočíchmi. Vývoj pokračuje a po dvoch až troch mesiacoch sa zo žubrienok stávajú malé žaby. Ako rastú, začínajú svoju potravu hľadať aj mimo vody. Ukrývajú sa vo vegetácii a preskúmavajú okolie. Najskôr po dvoch rokoch sa vrátia rozmnožiť sa na vodnú plochu, kde sa vyliahli z vajíčok. 

Trasa na miesto rozmnožovania k vodnej ploche môže merať až 2,5 km. Rýchlosť presunu ovplyvňuje predovšetkým teplota okolia a zrážky. Avšak migrácia ropúch trvá aj niekoľko mesiacov, začína sa už v auguste a septembri. Počas týchto mesiacov sa ropuchy začínajú pohybovať smerom naspäť k vodnej ploche, kde sa vyliahli. Nie je to rýchla migrácia ako ju poznáme u vtákov či veľkých kopytníkov. Ochladenie počas jesene migráciu preruší, ropuchy vtedy hľadajú nory po hlodavcoch, škáry pod kameňmi či jaskyne kde prečkajú zimné obdobie. Na jar so stúpajúcou teplotou a zrážkami ropuchy pokračujú vo svojom pochode. Napokon v marci až apríli dorazia k vode, kde sa celý cyklus začína odznova.