streda 2. septembra 2020

Jaskyňa Červenica - návrat v čase

Jesenný deň sa o necelú hodinu preklopí do súmraku a postupne nastane noc. My zatiaľ prichádzame autom do Plaveckého Podhradia ako každý rok s jedným cieľom - odchytiť netopiere v jaskyni Červenica. Turisti pomaly miznú z dediny aj okolitých kopcov a my sa pomaly presúvame s batohmi a potrebnou výbavou cez lúku do lesa. Pokračujeme nenápadným lesným chodníkom dolinou či lepšie povedané žľabom s romantickým názvom Červenica. Pomenovanie je výstižné, keďže pôda tu má na niektorých miestach červený nádych. Na pravom svahu doliny sa postupne odhaľujú skalné bralá kryté kmeňmi stromov. Chodník sa delí, jedna časť pokračuje dnom doliny a druhá smeruje strmým svahom ku skalnej stene. Naše kroky smerujú strmo nahor, mierne navlhlá pôda sa miestami šmýka. Pomáhajú nám však korene stromov a napokon stojíme pred bájnym miestom - jaskyňou Červenica. 
 
Dolina Červenica
Dolina Červenica
 
Nie je to obyčajná jaskyňa. Na pomery Malých Karpát má nezvyčajne veľký vstupný otvor. Väčší sa nachádza už iba v jaskyni Deravá (Dzeravá) skala o pár dolín ďalej. Málo ľudí však doceňuje jej skutočnú výnimočnosť a dôležitosť pre poznanie fauny v Malých Karpatoch. Stačí iba zbežný pohľad po okolí a vidíme na zemi roztrúsené drobné kosti a pierka. Ak by sme lopatkou vykopali trocha pôdy, aj tu by sme našli množstvo kostí. Na rozdiel od veľkých zvierat, ktoré jaskyne dlhodobo obývali a vychovávali tu mláďatá, tak drobné kosti patria predovšetkým plchom, ryšavkám, hrabošom, netopierom, piskorom a vtákom. Pochádzajú z koristi sov, ktoré tu odpočívajú po celé generácie. Rozptýlené sovie pierka prezradia kde sú ich obľúbené výklenky, na ktorých radi odpočívajú. 
 
Meranie netopiera v jaskyni Červenica

Mišo začína pripravovať siete na odchyt a ja využívam čas na zber kostí a vývržkov. Beriem ešte niekoľko krajších pierok, ktoré tu sova zanechala. V auguste je typický čas preperovania. Šplhám sa asi tri metre nad dno jaskyne kde na mňa čakajú malé, iba niekoľko centimetrov dlhé pierka s bielymi škvrnami. To sú pierka z vrchu hlavy, mimo odpočinkových miest je ich takmer nemožné nájsť pre ich malú veľkosť. Napĺňam niekoľko uzatvárateľných sáčkov a vraciam sa k už pripraveným sieťam. Ešte ich našponujeme, aby sa netopiere do nich príliš nezamotali a môžeme si vychutnávať postupný západ Slnka. 

Červenica láka sovy stovky ba tisícky rokov. Podľa toho v akej hĺbke a akej pôdnej vrstve sa kosti nachádzajú, vieme odhadnúť v akom období sova ulovila korisť. Dnes sa jaskyňa nachádza v lese neďaleko od lúk a dediny. Preto súčasnú korisť tvoria nielen lesné druhy živočíchov ako sú ryšavky, hrdziaky či plchy, ale nachádzame aj kosti vrabcov či hrabošov. V minulosti však okolité prostredie vyzeralo inak. V Červenici sa našlo mnoho kostí hrabošov mokraďných (Microtus oeconomus) a snežných (Chionomys nivalis), a predovšetkým lumíkov starších viac ako 10 000 rokov. Sú to druhy obývajúce bezlesné prostredie až tundrového charakteru. Lumíky dnes nájdeme na severe v Škandinávii v krajine bez stromov či s riedkymi lesmi kde tvoria základ potravy takmer všetkých tu žijúcich predátorov ako sú líšky, sovy, myšiaky či lasicovité šelmy. Kosti tiež potvrdili, že tu žil lietavec sťahovavý (Miniopterus schreibersii) či večernica pestrá (Vespertilio murinus). Lietavec už vyše 20 rokov nebol v Malých Karpatoch videný a večernica pestrá patrí skôr k netopierom, ktoré nájdeme v blízkosti chát a na sídliskách či v skalných štrbinách. Kosti netopierov sa nachádzajú aj pod miestami v jaskyniach kde pravidelne odpočívajú a zimujú. Tu však iba veľmi vzácne nájdeme kostrové zvyšky po druhoch obývajúcich stromové dutiny. Sova však loví aj tieto druhy ak má príležitosť. Napríklad, že tu žil raniak stromový (Nyctalus leisleri) vieme iba vďaka sove, keďže ho nenájdeme v jaskyniach, ale v stromových dutinách. Preto viaceré poznatky o výskyte druhov netopierov v minulosti pochádzajú iba z analýzy sovej potravy pod ich odpočinkovými miestami. 
 
Uchaňa čierna
 
Končí sa súmrak a pomocou detektora sledujeme aktivitu netopierov. Hlasné pukanie sa strieda s občasným tichým cvakaním. Zrejme malé druhy netopierov (rod Myotis) a ucháčov sa striedajú a naháňajú s večernicami vo vstupnom otvore. V sieti však nik z nich nekončí. Pomaly na mňa dolahne únava z celého dňa, oči klipkajú a iba vnímam šumenie listov v doline. Zrazu ma prebúdza tiahle kvílenie neďaleko jaskyne. Sova dáva na známosť svoju prítomnosť. O chvíľu sa k nej pridáva sused alebo partner. Niekoľko minút trvá koncert, ktorý v minulosti bol základom pre rôzne strašidelné príbehy a povery. Napokon divoké predstavenie končí a prechádza znova do monotónneho šumenia listov stromov. O pár minút je ticho znova prerušené, tentoraz však trepotom a následným krikom vychádzajúcim zo siete. Mišo zapína čelovku a uteká vyslobodiť prvého netopiera. V dobre napnutej sieti sa príliš nezamotá a tak po pár sekundách si ho prezeráme vo svetle čeloviek. V hrubej rukavici sa rýchlo skľudní a obzerá si nás rovnako zvedavo ako my jeho. Je to uchaňa čierna (Barbastella barbastellus), netopier so širokými ušami a krátkym nosom s tvárou pripomínajúcou psa buldočka. Rýchlo ho premeriame a odvážime, aby sme zistili stav kondície. Skontrolujeme aj či to nie je mláďa. Tentoraz to vyzerá na dospelého jedinca. Ešte mu pribudne biela bodka od bielítka, aby sme ho prípadne rozpoznali od iných netopierov, ak sa znova chytí do siete. Na ruke sa krátko rozhliadne a po chvíli sa vydá do tmavého lesa pokračovať v love. V priebehu noci chytáme ešte niekoľkých ucháčov svetlých (Plecotus auritus), no v porovnaní s inými odchytmi to nie je veľký úspech. Pred polnocou balíme siete a schádzame dole strminou do dediny. V diaľke sa ešte niekoľkokrát ozve sova, možný následovník dynastie sov od Červenice. Aj vďaka nej budeme vedieť čo tu dnes žije a ako sa prostredie mení.  

sobota 27. júna 2020

Ucháče - univerzálni lovci hmyzu

Netopiere väčšina ľudí hľadá v jaskyniach. Opak je pravdou, veľa našich druhov žije v lesoch kde vyhľadávajú dutiny v stromoch. Okrem raniakov medzi typických obyvateľov lesov patria ucháče. Ako ich pomenovanie napovedá, majú výrazne veľké uši. Je známe, že netopiere využívajú ultrazvuk na orientáciu v priestore a pri hľadaní potravy.

 V Európe žijúce druhy netopierov môžeme rozdeliť podľa toho či vydávajú ultrazvuk ústami alebo nosom. Väčšina druhov počas letu "kričí" pred sebou a pomocou uší vníma odraz zvuku od prekážky či koristi. Podkováre však presnosť echolokácie ešte zvýšili vďaka špeciálne tvarovanému okoliu nosa, ktorý má tvar podkovy, čo im umožňuje presne nasmerovať zvuk vydávaný nosom presnejšie a rozoznávať predmety s menej ako milimetrovým rozlíšením. Tretia skupina sú netopiere, ktoré využívajú ústa aj nos - ucháče a uchane.


Dlhé uši ucháča svetlého (Plecotus auritus) a ucháča sivého (Plecotus austriacus) slúžia na zachytávanie zvuku koristi počas letu, ale aj pohybu po kôre stromov, po listoch či na zemi. Echolokáciou totiž netopier nevie rozlíšiť hmyz nachádzajúci sa na strome či na zemi od povrchu. Práve vtedy sa ukáže výhoda veľkých uší, ktoré slúžia netopierovi na zachytenie zvuku pochádzajúceho z nepatrného pohybu hmyzu. Ucháče lovia často v korunách stromov. Podstatnú časť potravy tvoria nočné motýle. Predovšetkým pre ucháča svetlého je typické, že sa živí hmyzom, ktorý je v danom období početný. Od jari do jesene sa mení jeho zloženie potravy. Tá závisí aj od prostredia, napríklad v blízkosti chovov domácich zvierat loví aj muchy, ktoré počas noci odpočívajú na výkaloch zvierat. Ak ulovia väčšiu korisť, často si ju odnesú na obľúbené miesto v podzemnom priestore alebo na strome kde ju skonzumujú. Na zemi potom ostanú iba krídla či končatiny hmyzu. Ucháč sivý sa zdržuje viac v okolí záhrad kde aj loví potravu. V porovnaní s ucháčom svetlým loví častejšie nočné motýle. Korisť loví najčastejšie vo vzduchu, menej často ju zbiera z povrchu stromov a zeme.


Podobne ako iné druhy netopierov aj rozmnožovanie ucháčov prebieha v kolónii tvorenej samicami. Úkrytom počas leta bývajú budovy, podkrovie alebo dutiny v stromoch. Väčšinou je takáto kolónia tvorená 10-20 dospelými samicami. Najskôr prebehne párenie koncom jesene v jaskyniach a iných priestoroch kde sa netopiere stretávajú. Nasledujúce zimné obdobie prečkajú v dutinách stromov, ľudských stavbách alebo v jaskyniach. Tehotenstvo je počas zimy prerušené a pokračuje až s príchodom jari. Mláďatá sa rodia v prvej polovici júla. Samce žijú samotársky. 


Po dosiahnutí dospelosti spravidla nelietajú ďaleko od ich denných úkrytov. Viac ako dva kilometre od úkrytu odletia zriedkavo. Najčastejšie k tomu dochádza v čase párenia keď sa stretávajú jedince zo širokého okolia v priestorných podzemných priestoroch. Ak im chceme pomôcť, neničíme takéto priestory ako sú jaskyne, štôlne, pivnice či podkrovia budov. V lesoch tiež ponechávame staré stromy s dutinami. Nielen ucháče, ale aj ďalšie lesné druhy, využívajú počas roka mnoho úkrytov, ktoré pravidelne striedajú. Počas roka takto môžu využívať až niekoľko desiatok rôznych úkrytov.  

sobota 9. mája 2020

Vzácni migranti z ríše dravcov

Čas migrácie znamená, že sa môžeme stretnúť aj s vtákmi, ktoré sa na našom území zdržia iba chvíľu alebo ním len preletia. Od marca až do mája cez údolia pozdĺž riek prelietajú mnohí migranti vracajúci sa do severských oblastí kvôli hniezdeniu. Práve v tomto období, je veľká príležitosť stretnúť druhy, ktoré sa na území Slovenska inak nevyskytujú. Predstavme si pár druhov, ktoré upútajú našu pozornosť.

Kršiak rybár (Pandion haliaetus)
Druh dravca, ktorý prelieta našim územím najčastejšie v apríli. Má dlhé a úzke krídla, zospodu je svetlý. Zastavuje nad vodnými plochami, kde neraz loví ryby. Trepoce sa nad vodou a následne sa strmhlav vrhá pod vodnú hladinu. Ak má šťastie, tak sa vynára s rybou v pazúroch. Jeho domovom sú jazerá obklopené lesmi v Pobaltí a Škandinávii.

Kršiak rybár (Radovan Václav)

Orol malý (Hieraaetus pennatus)
Na Slovensku je mimoriadne vzácny, najpravdepodobnejšie sa s ním stretneme počas migrácie na prelome marca a apríla. Existujú dve farebné formy, jedna je zospodu tmavohnedá a druhá čierno biela. Je veľký ako myšiak lesný. Živí sa vtákmi, cicavcami a plazmi. U nás hniezdil v 90. rokoch. 

Orol malý (Mick Sway)

Kaňa stepná (Circus macrourus)
Vzácne sa s ňou stretneme skoro na jar, keď sa kane zatúlajú aj ďalej od svojich obvyklých trás. Samec je nápadne svetlý, štíhlejší ako samec kani sivej. Kaňa stepná uniká pozornosti aj skúseným ornitológom, veľmi jednoducho sa dá zameniť za kaňu sivú alebo popolavú.

Kaňa stepná (Ron Knight), samec

Myšiak hrdzavý (Buteo rufinus)
Stále vzácny, ale čoraz bežnejší. Jeho sfarbenie je veľmi rôznorodé, prezradí ho svetlý, zvrchu často hrdzavo sfarbený chvost. Myšiak lesný je tiež niekedy svetlo sfarbený, ale jeho chvostové perie má vždy určitý vzor. Stretneme sa s ním vzácne na nížinách. V Maďarsku už pravidelne hniezdi, v budúcnosti možno bude hniezdiť aj na Slovensku.

Myšiak hrdzavý (Ján Svetlík)

Hadiar krátkoprstý (Circaetus gallicus)
Veľký dravec veľkosti orla. Veľmi vzácne prelieta našim územím. Kedysi vzácne hniezdil na svahoch nízkych pohorí z ktorých zalietal na loviská na nížinách. Živí sa hadmi a jaštericami. Zospodu je svetlý s veľkou hlavou. Zblízka upútajú modré nohy. Keď loví, často sa trepoce na jednom mieste.

Hadiar krátkoprstý (Frank Vassen)