pondelok 9. novembra 2020

Letné výlety so Sovulami

Toto leto sme sa rozhodli pre Sovule zorganizovať niekoľko celodenných výletov. Kde inde stráviť letný deň ako s našim klubom v prírode? Spolu sa zabavíme, najeme a predovšetkým spoznáme rôzne nové zákutia v našom regióne. A keď budeme mať šťastie, uvidíme či započujeme aj kadejakých okrídlených či osrstených obyvateľov. Hor sa na výlety! 

Prvý júlový deň sme vyrazili za dobrodružstvom na Devínsku Kobylu. Naša trasa počítala aj s pekným športovým výkonom zakončeným na samotnom vrchole kopca. Aby to nebolo také jednoduché, cestu lesom nám poriadne znepríjemňovali komáre. Ale pekne poporiadku. Od kostola sme začali kráčať lesom ponad Dendropark nad vodáreň. Ako vždy aj tu na chodníku nás zaujalo niekoľko viacnohých tvorov, predovšetkým roháč a bystruška. Aj sme si predstavili ich životný príbeh. Viete, že roháč pobýva ako larva niekoľko rokov v zemi pri koreňoch stromov a ako chrobák žije iba niekoľko mesiacov?

Roháč veľký

Krátke stúpanie Sovuliam dalo zabrať, no väčšina sa už nevedela dočkať na opekanie. Naše opekačkové miesto bolo ukryté v prítmí Psích skál. Je to miesto s dvoma veľkými ohniskami, stolom a lavicami na sedenie. Skvelé bolo aj to, že aj komárov tu bolo pomenej. Po krátkom oddychu sme sa vrhli na prípravu ohniska a jedla. Časť bola vyslaná na zber dreva a prieskum okolia. Nebolo treba chodiť ďaleko. Popadaných konárov, dobre vyschnutých, bolo naokolí viac ako dostatok. Založenie ohňa chvíľu trvalo, keďže drobné triesky sa nechceli rozhorieť na prvý krát. S trochou trpezlivosti sme to však zvládli, praskanie konárikov pod malými plameňmi nás ubezpečilo, že sa dočkáme vysokokalorického obeda.  

Príprava ohniska
 

Po naobedovaní sme sa vydali na vrchol. Komáre nepríjemne dobiedzali, skúšali našu trpezlivosť počas celej cesty. Cestou sme sa zastavili aj pri studničke, trochu sa osviežiť. Maliny na okraji lesných chodníkov nás zase zásobili vitamínmi, a niektorí ich nazbierali aj rodičom. Záverečné stúpanie po starej vojenskej ceste bolo dlhé, napokon sme však došli na vrchol. Na rozhľadňu sa ešte nedalo dostať, tak sme si ju aspoň popozerali zdola. Po krátkom pozretí sme zostúpili k turistickému prístrešku. Každý si užíval oddych a hlty vody. Po osviežení sme sa venovali ekologickým vzťahom medzi živočíchmi. A niektorí skúmali okolie. A dočkali sa. Krásna obrovská užovka obojková odpočívala pod kríkom. Ani kričiace deti ju neznepokojili. Iba nerušene trávila svoju korisť. Keď sme si ju vyobzerali a pofotili, bol čas ísť domov. Dolu kopcom to išlo ľahšie a o hodinu sme už stáli znova pred kostolom. Síce unavení a doštípaní, ale so zážitkami. 

Užovka obojková
 

Druhý výlet smeroval na Železnú Studničku. Znova sme si chceli opekať a spestriť návštevu aj sledovaním obojživelníkov, ako aj lesných operencov. Našu návštevu sprevádzal náš kamarát Michal Noga z Mestských lesov Bratislava, kedysi zakladateľ Prírodovedného klubu v Devínskej Novej Vsi. Tentoraz nás naučil určovať zvieratá podľa stôp a trusu. 

Komu patrí tento trus?
 

Počasie nebolo najkrajšie, mraky zahalili oblohu a začalo pršať. S Mišom sme sa stretli v altánku pre exkurzie. Komáre neštípali, a preto sme sa mohli porozprávať o živočíchoch, ktoré môžeme stretnúť v lesoch. Počas prechádzky sme našli malé žaby, ktoré začali svoju púť z rybníkov do lesa. Mišo nás zobral k drevenému mostu ponad potok Vydrica, kde sme mu pomohli osadiť stopy rôznych lesných zvierat. Jazvec, diviak, daniel či líška majú nateraz svoju stopu pod zábradlím mosta. 

Malé žaby sa vydali na svoju púť
 

Dážď zosilnel a my sme pozvaní sa ukryť do budovy Mestských lesov. Trocha premočení, ale napokon sme boli spokojní, že sme v teple a skrytí pred dažďom. Deti si popozerali rekvizity v zasadacej miestnosti. Mišo nám ponúkol vytvoriť si stopy z plastelíny. Malo to úspech a každý si chcel vytvoriť stopu jazveca či jeleňa. Keď dážď ustal, zistili sme, že všetko drevo v lese bolo mokré a pripraviť opekačku bude nesmierne ťažké. Na pomoc nám prišli zamestnanci Mestských lesov, pripravili skvelý oheň a drevo. Nám stačilo iba pripraviť si palice na opekanie a špekáčky a slaninu. Po jedle treba všetko dobre zapiť, a tak sme sa vybrali ešte na kofolu do Klepáča. Napokon aj škaredé počasie nebolo prekážkou príjemnému výletu. 

Výuka pri kofole

Ďalší výlet sa hrdí prvenstvom najvzdialenejší. Využili sme príležitosť a vlakom Záhoráčikom sme sa odviezli až do Plaveckého Podhradia. Z tejto peknej podhorskej dediny sme pokračovali na Plavecký hrad. Výstup je tu strmší, ale o chvíľu sme sa ocitli tesne pod hradnou zrúcaninou. Hneď deti upútala podobnosť s lúkami na Devínskej Kobyle. Ešte sme im nedovolili preskúmať okolie, ale pokračovali sme si odpočinúť a najesť sa na hrad. Hlad nás donútil sa rýchlo utáboriť. Až s plným žalúdkom, sme sa vedeli tešiť jasnej oblohe a okolitej krajine. 

Naša minivýprava
 

Výstup aj odpočinok nám napokon zabral viacej času ako sme si mysleli. Rozhodli sme sa preto nepokračovať ďalej na Báborskú (prvý plán). Zrazu sme sa nemuseli ponáhľať, tak deti dostali rozchod na lúke a mohli ponáchádzať miestnych obyvateľov. Stačilo pár minút a najväčší objav výletu sa nám díval do očí. Sága stepná. Veľká samička s odhryznutou časťou prednej končatiny sa stala stredobodom nášho vesmíru na pár chvíl. Je mimoriadne zaujímavé, že vo svete sa vyskytujú iba samičky. Samčekov by sme márne hľadali (aj keď v odbornej literatúre nájdeme zmienku o jednom náleze vo Švajčiarsku). Očividne sa nikam neponáhľala. To však nebolo všetko, znova sa stretávame s užovkou obojkovou, ktorú však nechávame sa skryť. Nechceme ju priveľmi stresovať. Morálka je znova pozdvihnutá, videli sme krásne a zaujímavé živočíchy, čo v deťoch aj v nás dospelých vyvolalo pocit zadosťučinenia. 

Sága stepná
 

S malými zástavkami na zber drienok zostupujeme naspäť do dediny. Ani nejdeme na kofolu, ale pokračujeme na stanicu. Máme dostatok času, tak sa ešte zabávame odhadovaním vzdialenosti a meraním našich krokov. Nasadáme napokon na vlak a začína sa safari v podkarpatí. Množstvo zvery zaujme našu pozornosť, niektorí však vyvádzajú, predsa len takmer prázdny vlak dáva možnosti na neustále sa presúvanie pomedzi sedadlá. Návrat sa blíži a my vystupujeme na stanici v Devínskej Novej Vsi. Aj nám je ľúto, že už nestihneme takto pohodlne s vlakom navštíviť ďalšie miesta v Karpatoch toto leto. Sme však rozhodnutí pokračovať vo výletoch ďalší rok. 

Výučba v prírode

streda 2. septembra 2020

Jaskyňa Červenica - návrat v čase

Jesenný deň sa o necelú hodinu preklopí do súmraku a postupne nastane noc. My zatiaľ prichádzame autom do Plaveckého Podhradia ako každý rok s jedným cieľom - odchytiť netopiere v jaskyni Červenica. Turisti pomaly miznú z dediny aj okolitých kopcov a my sa pomaly presúvame s batohmi a potrebnou výbavou cez lúku do lesa. Pokračujeme nenápadným lesným chodníkom dolinou či lepšie povedané žľabom s romantickým názvom Červenica. Pomenovanie je výstižné, keďže pôda tu má na niektorých miestach červený nádych. Na pravom svahu doliny sa postupne odhaľujú skalné bralá kryté kmeňmi stromov. Chodník sa delí, jedna časť pokračuje dnom doliny a druhá smeruje strmým svahom ku skalnej stene. Naše kroky smerujú strmo nahor, mierne navlhlá pôda sa miestami šmýka. Pomáhajú nám však korene stromov a napokon stojíme pred bájnym miestom - jaskyňou Červenica. 
 
Dolina Červenica
Dolina Červenica
 
Nie je to obyčajná jaskyňa. Na pomery Malých Karpát má nezvyčajne veľký vstupný otvor. Väčší sa nachádza už iba v jaskyni Deravá (Dzeravá) skala o pár dolín ďalej. Málo ľudí však doceňuje jej skutočnú výnimočnosť a dôležitosť pre poznanie fauny v Malých Karpatoch. Stačí iba zbežný pohľad po okolí a vidíme na zemi roztrúsené drobné kosti a pierka. Ak by sme lopatkou vykopali trocha pôdy, aj tu by sme našli množstvo kostí. Na rozdiel od veľkých zvierat, ktoré jaskyne dlhodobo obývali a vychovávali tu mláďatá, tak drobné kosti patria predovšetkým plchom, ryšavkám, hrabošom, netopierom, piskorom a vtákom. Pochádzajú z koristi sov, ktoré tu odpočívajú po celé generácie. Rozptýlené sovie pierka prezradia kde sú ich obľúbené výklenky, na ktorých radi odpočívajú. 
 
Meranie netopiera v jaskyni Červenica

Mišo začína pripravovať siete na odchyt a ja využívam čas na zber kostí a vývržkov. Beriem ešte niekoľko krajších pierok, ktoré tu sova zanechala. V auguste je typický čas preperovania. Šplhám sa asi tri metre nad dno jaskyne kde na mňa čakajú malé, iba niekoľko centimetrov dlhé pierka s bielymi škvrnami. To sú pierka z vrchu hlavy, mimo odpočinkových miest je ich takmer nemožné nájsť pre ich malú veľkosť. Napĺňam niekoľko uzatvárateľných sáčkov a vraciam sa k už pripraveným sieťam. Ešte ich našponujeme, aby sa netopiere do nich príliš nezamotali a môžeme si vychutnávať postupný západ Slnka. 

Červenica láka sovy stovky ba tisícky rokov. Podľa toho v akej hĺbke a akej pôdnej vrstve sa kosti nachádzajú, vieme odhadnúť v akom období sova ulovila korisť. Dnes sa jaskyňa nachádza v lese neďaleko od lúk a dediny. Preto súčasnú korisť tvoria nielen lesné druhy živočíchov ako sú ryšavky, hrdziaky či plchy, ale nachádzame aj kosti vrabcov či hrabošov. V minulosti však okolité prostredie vyzeralo inak. V Červenici sa našlo mnoho kostí hrabošov mokraďných (Microtus oeconomus) a snežných (Chionomys nivalis), a predovšetkým lumíkov starších viac ako 10 000 rokov. Sú to druhy obývajúce bezlesné prostredie až tundrového charakteru. Lumíky dnes nájdeme na severe v Škandinávii v krajine bez stromov či s riedkymi lesmi kde tvoria základ potravy takmer všetkých tu žijúcich predátorov ako sú líšky, sovy, myšiaky či lasicovité šelmy. Kosti tiež potvrdili, že tu žil lietavec sťahovavý (Miniopterus schreibersii) či večernica pestrá (Vespertilio murinus). Lietavec už vyše 20 rokov nebol v Malých Karpatoch videný a večernica pestrá patrí skôr k netopierom, ktoré nájdeme v blízkosti chát a na sídliskách či v skalných štrbinách. Kosti netopierov sa nachádzajú aj pod miestami v jaskyniach kde pravidelne odpočívajú a zimujú. Tu však iba veľmi vzácne nájdeme kostrové zvyšky po druhoch obývajúcich stromové dutiny. Sova však loví aj tieto druhy ak má príležitosť. Napríklad, že tu žil raniak stromový (Nyctalus leisleri) vieme iba vďaka sove, keďže ho nenájdeme v jaskyniach, ale v stromových dutinách. Preto viaceré poznatky o výskyte druhov netopierov v minulosti pochádzajú iba z analýzy sovej potravy pod ich odpočinkovými miestami. 
 
Uchaňa čierna
 
Končí sa súmrak a pomocou detektora sledujeme aktivitu netopierov. Hlasné pukanie sa strieda s občasným tichým cvakaním. Zrejme malé druhy netopierov (rod Myotis) a ucháčov sa striedajú a naháňajú s večernicami vo vstupnom otvore. V sieti však nik z nich nekončí. Pomaly na mňa dolahne únava z celého dňa, oči klipkajú a iba vnímam šumenie listov v doline. Zrazu ma prebúdza tiahle kvílenie neďaleko jaskyne. Sova dáva na známosť svoju prítomnosť. O chvíľu sa k nej pridáva sused alebo partner. Niekoľko minút trvá koncert, ktorý v minulosti bol základom pre rôzne strašidelné príbehy a povery. Napokon divoké predstavenie končí a prechádza znova do monotónneho šumenia listov stromov. O pár minút je ticho znova prerušené, tentoraz však trepotom a následným krikom vychádzajúcim zo siete. Mišo zapína čelovku a uteká vyslobodiť prvého netopiera. V dobre napnutej sieti sa príliš nezamotá a tak po pár sekundách si ho prezeráme vo svetle čeloviek. V hrubej rukavici sa rýchlo skľudní a obzerá si nás rovnako zvedavo ako my jeho. Je to uchaňa čierna (Barbastella barbastellus), netopier so širokými ušami a krátkym nosom s tvárou pripomínajúcou psa buldočka. Rýchlo ho premeriame a odvážime, aby sme zistili stav kondície. Skontrolujeme aj či to nie je mláďa. Tentoraz to vyzerá na dospelého jedinca. Ešte mu pribudne biela bodka od bielítka, aby sme ho prípadne rozpoznali od iných netopierov, ak sa znova chytí do siete. Na ruke sa krátko rozhliadne a po chvíli sa vydá do tmavého lesa pokračovať v love. V priebehu noci chytáme ešte niekoľkých ucháčov svetlých (Plecotus auritus), no v porovnaní s inými odchytmi to nie je veľký úspech. Pred polnocou balíme siete a schádzame dole strminou do dediny. V diaľke sa ešte niekoľkokrát ozve sova, možný následovník dynastie sov od Červenice. Aj vďaka nej budeme vedieť čo tu dnes žije a ako sa prostredie mení.  

sobota 27. júna 2020

Ucháče - univerzálni lovci hmyzu

Netopiere väčšina ľudí hľadá v jaskyniach. Opak je pravdou, veľa našich druhov žije v lesoch kde vyhľadávajú dutiny v stromoch. Okrem raniakov medzi typických obyvateľov lesov patria ucháče. Ako ich pomenovanie napovedá, majú výrazne veľké uši. Je známe, že netopiere využívajú ultrazvuk na orientáciu v priestore a pri hľadaní potravy.

 V Európe žijúce druhy netopierov môžeme rozdeliť podľa toho či vydávajú ultrazvuk ústami alebo nosom. Väčšina druhov počas letu "kričí" pred sebou a pomocou uší vníma odraz zvuku od prekážky či koristi. Podkováre však presnosť echolokácie ešte zvýšili vďaka špeciálne tvarovanému okoliu nosa, ktorý má tvar podkovy, čo im umožňuje presne nasmerovať zvuk vydávaný nosom presnejšie a rozoznávať predmety s menej ako milimetrovým rozlíšením. Tretia skupina sú netopiere, ktoré využívajú ústa aj nos - ucháče a uchane.


Dlhé uši ucháča svetlého (Plecotus auritus) a ucháča sivého (Plecotus austriacus) slúžia na zachytávanie zvuku koristi počas letu, ale aj pohybu po kôre stromov, po listoch či na zemi. Echolokáciou totiž netopier nevie rozlíšiť hmyz nachádzajúci sa na strome či na zemi od povrchu. Práve vtedy sa ukáže výhoda veľkých uší, ktoré slúžia netopierovi na zachytenie zvuku pochádzajúceho z nepatrného pohybu hmyzu. Ucháče lovia často v korunách stromov. Podstatnú časť potravy tvoria nočné motýle. Predovšetkým pre ucháča svetlého je typické, že sa živí hmyzom, ktorý je v danom období početný. Od jari do jesene sa mení jeho zloženie potravy. Tá závisí aj od prostredia, napríklad v blízkosti chovov domácich zvierat loví aj muchy, ktoré počas noci odpočívajú na výkaloch zvierat. Ak ulovia väčšiu korisť, často si ju odnesú na obľúbené miesto v podzemnom priestore alebo na strome kde ju skonzumujú. Na zemi potom ostanú iba krídla či končatiny hmyzu. Ucháč sivý sa zdržuje viac v okolí záhrad kde aj loví potravu. V porovnaní s ucháčom svetlým loví častejšie nočné motýle. Korisť loví najčastejšie vo vzduchu, menej často ju zbiera z povrchu stromov a zeme.


Podobne ako iné druhy netopierov aj rozmnožovanie ucháčov prebieha v kolónii tvorenej samicami. Úkrytom počas leta bývajú budovy, podkrovie alebo dutiny v stromoch. Väčšinou je takáto kolónia tvorená 10-20 dospelými samicami. Najskôr prebehne párenie koncom jesene v jaskyniach a iných priestoroch kde sa netopiere stretávajú. Nasledujúce zimné obdobie prečkajú v dutinách stromov, ľudských stavbách alebo v jaskyniach. Tehotenstvo je počas zimy prerušené a pokračuje až s príchodom jari. Mláďatá sa rodia v prvej polovici júla. Samce žijú samotársky. 


Po dosiahnutí dospelosti spravidla nelietajú ďaleko od ich denných úkrytov. Viac ako dva kilometre od úkrytu odletia zriedkavo. Najčastejšie k tomu dochádza v čase párenia keď sa stretávajú jedince zo širokého okolia v priestorných podzemných priestoroch. Ak im chceme pomôcť, neničíme takéto priestory ako sú jaskyne, štôlne, pivnice či podkrovia budov. V lesoch tiež ponechávame staré stromy s dutinami. Nielen ucháče, ale aj ďalšie lesné druhy, využívajú počas roka mnoho úkrytov, ktoré pravidelne striedajú. Počas roka takto môžu využívať až niekoľko desiatok rôznych úkrytov.