utorok 12. marca 2019

Aj vtáky nocujú spolu

Pozorovanie a štúdium vtákov zaujíma ľudí dlhú dobu. Každoročne sme fascinovaní jarným návratom bocianov, lastovičiek, včelárikov, kukučiek a mnohých ďalších druhov. Avšak predovšetkým mimo obdobia hniezdenia sa stretávame s ďalším fenoménom - spoločným nocovaním vtákov.

Spoločné nocovanie má pravdepodobne niekoľko dôvodov. Jedným z nich je, že vtáky sa združujú na najlepšom mieste s vhodnými stromami pre odpočinok a v blízkosti miest s dostatkom vhodnej potravy. Ďalším dôvodom môže byť to, že veľká skupina poskytuje lepšiu ochranu pred nepriateľmi.

Ponad kopec Jastrabník/Heštún letelo na nocovisko vyše 100 krkavcov

V našom regióne sa od konca leta do začiatku jari takto zoskupujú vrany, krkavce, havrany, straky, lastovičky, škorce, kane, haje, orly kráľovské, orliaky morské, kormorány či husi a kačice. Počas západu slnka môžeme pozdĺž rieky Moravy často pozorovať prelet kŕdľov vrán a strák na nocovisko. Zaujímavé a nezabudnuteľné sú aj spoločné nocoviská škorcov koncom leta. Ak máme šťastie, tak ich zastihneme napr. v oblasti Devínskeho jazera. Tu niekedy zanocuje v tŕstí okolo zvyškov mŕtvych ramien aj niekoľko tisíc škorcov.  

Vedeli ste, že aj naše orly, orliaky či haje nocujú spoločne? Orly kráľovské aj orliaky sú známe tým, že v mimohniezdnom období sa ich na jednom mieste stretne aj vyše desať jedincov. A takých hají červených sa niekedy na jednom nocovisku vyskytne aj vyše sto. Cez deň si potravu hľadajú samostatne, avšak spať budú spoločne. Jedno z takýchto miest, kde spoločne nocuje viacero dravých vtákov, sa nachádza v pohraničnej oblasti Rakúska, Slovenska a Českej republiky.

Nocovisko nemusí byť iba v lese. Kane napríklad nocujú na zemi. Vyhľadávajú miesta porastené vyššou trávou. Zlietavajú sa sem aj z lovísk vzdialených mnoho kilometrov. Kane močiarne a kane popolavé takéto nocoviská využívajú predovšetkým koncom leta (potom odlietajú smerom na juh). Kane sivé k nám prilietajú iba zimovať, pričom nocujú často na miestach, ktoré využívajú dlhé roky.

Historické nocovisko kaní sivých

sobota 9. februára 2019

Mieň - sladkovodná treska

Mieň je stály obyvateľ slovenských riek, no pritom ho ľudia takmer nepoznajú. Až na rybárov, tým je známy ako otužilec medzi našimi rybami. Zaraďujeme ho medzi treskovité ryby, je to jediný zástupca tresiek v sladkých vodách. Obýva v podstate celú severnú pologuľu.

Súvisiaci obrázok
Mieň má jeden fúz podobne ako treska

Ako iné treskovité ryby ho spoznáme podľa jediného fúza, vyrastajúceho zo spodnej čeľuste. Má dlhé valcovité telo, ktoré má často žlto mramorované. U nás nedorastá do veľkých rozmerov, najčastejšie dosahuje hmotnosť do 3 kg a dĺžku do 60 cm.   

Mieň obýva rieky aj jazerá s dostatkom úkrytov. Tie tvoria padnuté stromy, škáry medzi balvanmi a previsy brehov. Často je ich na jednej lokalite viacero. Väčšinu času sa zdržiava pri svojom úkryte, opúšťa ho iba pri hľadaní potravy.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt lota lota


Mieň je dravec, v ústach má mnoho drobných zubov. Loví drobné bezstavovce, malé ryby, žaby, raky. Tiež požiera ikry iných druhov rýb.

Čo ho robí jedinečným je jeho spôsob života, ktorý je akoby prevrátený oproti ostatným našim rybám. Predovšetkým má rád chladnú vodu, čo ovplyvňuje jeho aktivitu. Pokiaľ ostatné ryby prežívajú zimu odpočinkom na dne v hlbokých jamách tak mieň sa prebúdza k životu. Dokonca v zime, keď voda dosahuje teplotu 0 až 3 stupne Celzia, sa neresí. Neres prebieha v období medzi novembrom a marcom. Ostatné ryby sa neresia na jar, keď je voda teplejšia. Ikry veľké asi 1 mm sa voľne vznášajú vo vode a postupne sa usádzajú na dne. Aj pomalý tok ich dokáže preniesť ďaleko od miesta neresu. Príčina rozmnožovania počas zimy je zrejme v nižšom tlaku predátorov ikier a plôdika.

V lete počas horúčav je mieň naopak letargický, neprijíma potravu a odpočíva vo svojom úkryte. 

pondelok 7. januára 2019

Čo sme zažili s deťmi 2018

Rok utiekol ako voda a spolu s deťmi sme prežili fantastické zážitky. Snažili sme sa postupne zlepšovať našu činnosť, viac spoznávať deti a ich záujmy. Zároveň sme pre ne vymýšlali nové aktivity. Predstavili sme si mnohé živočíchy a rastliny spolu s ich prostredím. Okrem začiatku zimy sme všetky aktivity vykonávali v prírode, aby sme deti dostali takpovediac "doprostred deja". Nechceli sme iba rozprávať a opisovať im naše skúsenosti. Chceli sme to všetko zažiť spolu s nimi. A zažili sme toho dosť.

V januári sme prvýkrát videli prelietať v hmle nad našimi hlavami orliaka. V zahmlenom počasí nás zbadal neskôr ako my jeho. Zamierili sme aj na návštevu do Rakúska, kde sme našli dieru zrejme po sysľovi.  


Vo februári sme si vyskúšali streľbu z praku. Samozrejme nie na cieľ. Iba sme sa pokúšali dosiahnuť rakúsky breh. 


Stavali sme snehotučniaka, ktorý akoby z oka vypadol tučniakovi na obrázku.

 
Navštívili sme aj lužný les, kde sme objavili stopy - diery v strome po tesárovi čiernom. 


V marci už bolo počasie priaznivejšie. Sústredili sme sa na prebúdzajúcu sa prírodu. Na Sandbergu nás zaujali májky - veľké chrobáky, hľadajúce si miesto na rozmnožovanie. 


Urobili sme si výlet z Devína do Devínskej Novej Vsi a pozorovali sme kačice a ďalšie vodné vtáky. 


Apríl sa niesol v znamení brigády v miestnom dendroparku. Sovule boli jedným z organizátorov úspešného upratovania tohto pekného miesta na okraji Devínskej Kobyly. Po uprataní sme si porozprávali o sovách a spolu s deťmi vyfarbovali sovie masky. 


V tomto mesiaci sme objavovali čaro mokradí. S novými sieťkami sme sa vybrali na niekoľko miest, aby sme si predstavili život pod vodnou hladinou. Sami sme boli prekvapení, čo všetko žije ukryté pred našimi očami. Na chvíľu sme sa kochali mlokom, kunkami, žubrienkami, potápnikmi či spľošťulami. Samozrejme sme všetky úlovky vypustili naspäť tam, kde sme ich chytili.


 Najväčšie prekvapenie bolo, keď nám pri tom všetkom robil spoločnosť bobor. 


Mokrade sa stali naším obľúbeným miestom a vrátili sme sa tam niekoľko krát.


Zamierili sme aj na Slovanský ostrov pri Devíne, kde sme sa učili rozlišovať jednotlivé druhy oblakov. 

 
V máji sme sa naučili niečo o hniezdach. Ukázali sme si, ako vyzerá hniezdo trsteniarika. Dozvedeli sme sa, ktorý druh si hniezdo vystiela blatom a ktorý druh má hniezdo zavesené na konári.


Zažili sme letnú búrku s riadnym lejakom. Deti boli spokojné a natešené.


Náš kolektív sme utužili pri hre s gulôčkami. Jedna jamka a farebné guličky nás zabavili na dlhý čas.


Opäť sme navštívili mokrade. Konečne sa nám pošťastilo odchytiť skokana, ktorého sme po chvíli vypustili naspäť do vody.


V júni sme využívali slnečné počasie ako sa len dalo. Konečne sa nám podarilo nájsť nášho najväčšieho chrobáka - roháča veľkého. Jednu samičku sme si pozreli celkom zblízka. 


Pekný zážitok nám poskytla mladá myšiarka ušatá, ktorú sa nám podarilo objaviť v korune stromov. 


Po letnej prestávke sme sa plní nadšenia vrhli do jesennej časti. Navštívili sme viacero zaujímavých miest. Jedným z nich bol hrad Devín, kde sme nazreli do histórie tunajšej krajiny.
 

Vďaka novým kontaktom sme sa pozreli aj na ostrov Sihoť, kde sme nazreli do histórie a súčasnosti vodohospodárstva. 


V októbri sme opäť navštívili lužné lesy pri Morave a tentoraz sme zistili, že bobor vie aj loziť po stromoch. 


Zorganizovali sme výstup na Devínsku Kobylu. Síce sme boli unavení, ale zvládli sme to. 


V novembri sme už pokračovali iba cez soboty. Naučili sme sa postaviť jednoduchý prístrešok, ktorý nás ochráni pred nepriaznivým počasím. 


Úspech mal aj nácvik zakrádania sa, čo Sovule možno niekedy využijú v živote. 


Rok 2018 preletel veľmi rýchlo. Veríme, že aj tento rok spoznáme nové deti a zažijeme ďalšie jedinečné situácie, s ktorými sa s vami opäť podelíme.