pondelok 7. januára 2019

Čo sme zažili s deťmi 2018

Rok utiekol ako voda a spolu s deťmi sme prežili fantastické zážitky. Snažili sme sa postupne zlepšovať našu činnosť, viac spoznávať deti a ich záujmy. Zároveň sme pre ne vymýšlali nové aktivity. Predstavili sme si mnohé živočíchy a rastliny spolu s ich prostredím. Okrem začiatku zimy sme všetky aktivity vykonávali v prírode, aby sme deti dostali takpovediac "doprostred deja". Nechceli sme iba rozprávať a opisovať im naše skúsenosti. Chceli sme to všetko zažiť spolu s nimi. A zažili sme toho dosť.

V januári sme prvýkrát videli prelietať v hmle nad našimi hlavami orliaka. V zahmlenom počasí nás zbadal neskôr ako my jeho. Zamierili sme aj na návštevu do Rakúska, kde sme našli dieru zrejme po sysľovi.  


Vo februári sme si vyskúšali streľbu z praku. Samozrejme nie na cieľ. Iba sme sa pokúšali dosiahnuť rakúsky breh. 


Stavali sme snehotučniaka, ktorý akoby z oka vypadol tučniakovi na obrázku.

 
Navštívili sme aj lužný les, kde sme objavili stopy - diery v strome po tesárovi čiernom. 


V marci už bolo počasie priaznivejšie. Sústredili sme sa na prebúdzajúcu sa prírodu. Na Sandbergu nás zaujali májky - veľké chrobáky, hľadajúce si miesto na rozmnožovanie. 


Urobili sme si výlet z Devína do Devínskej Novej Vsi a pozorovali sme kačice a ďalšie vodné vtáky. 


Apríl sa niesol v znamení brigády v miestnom dendroparku. Sovule boli jedným z organizátorov úspešného upratovania tohto pekného miesta na okraji Devínskej Kobyly. Po uprataní sme si porozprávali o sovách a spolu s deťmi vyfarbovali sovie masky. 


V tomto mesiaci sme objavovali čaro mokradí. S novými sieťkami sme sa vybrali na niekoľko miest, aby sme si predstavili život pod vodnou hladinou. Sami sme boli prekvapení, čo všetko žije ukryté pred našimi očami. Na chvíľu sme sa kochali mlokom, kunkami, žubrienkami, potápnikmi či spľošťulami. Samozrejme sme všetky úlovky vypustili naspäť tam, kde sme ich chytili.


 Najväčšie prekvapenie bolo, keď nám pri tom všetkom robil spoločnosť bobor. 


Mokrade sa stali naším obľúbeným miestom a vrátili sme sa tam niekoľko krát.


Zamierili sme aj na Slovanský ostrov pri Devíne, kde sme sa učili rozlišovať jednotlivé druhy oblakov. 

 
V máji sme sa naučili niečo o hniezdach. Ukázali sme si, ako vyzerá hniezdo trsteniarika. Dozvedeli sme sa, ktorý druh si hniezdo vystiela blatom a ktorý druh má hniezdo zavesené na konári.


Zažili sme letnú búrku s riadnym lejakom. Deti boli spokojné a natešené.


Náš kolektív sme utužili pri hre s gulôčkami. Jedna jamka a farebné guličky nás zabavili na dlhý čas.


Opäť sme navštívili mokrade. Konečne sa nám pošťastilo odchytiť skokana, ktorého sme po chvíli vypustili naspäť do vody.


V júni sme využívali slnečné počasie ako sa len dalo. Konečne sa nám podarilo nájsť nášho najväčšieho chrobáka - roháča veľkého. Jednu samičku sme si pozreli celkom zblízka. 


Pekný zážitok nám poskytla mladá myšiarka ušatá, ktorú sa nám podarilo objaviť v korune stromov. 


Po letnej prestávke sme sa plní nadšenia vrhli do jesennej časti. Navštívili sme viacero zaujímavých miest. Jedným z nich bol hrad Devín, kde sme nazreli do histórie tunajšej krajiny.
 

Vďaka novým kontaktom sme sa pozreli aj na ostrov Sihoť, kde sme nazreli do histórie a súčasnosti vodohospodárstva. 


V októbri sme opäť navštívili lužné lesy pri Morave a tentoraz sme zistili, že bobor vie aj loziť po stromoch. 


Zorganizovali sme výstup na Devínsku Kobylu. Síce sme boli unavení, ale zvládli sme to. 


V novembri sme už pokračovali iba cez soboty. Naučili sme sa postaviť jednoduchý prístrešok, ktorý nás ochráni pred nepriaznivým počasím. 


Úspech mal aj nácvik zakrádania sa, čo Sovule možno niekedy využijú v živote. 


Rok 2018 preletel veľmi rýchlo. Veríme, že aj tento rok spoznáme nové deti a zažijeme ďalšie jedinečné situácie, s ktorými sa s vami opäť podelíme.

štvrtok 13. decembra 2018

Lesy v našom okolí

Pri návšteve v lese nás spravidla upútajú ako prvé stromy. V bežnom lese ich nájdeme hneď niekoľko druhov. Vedeli ste, že každý z nich má iné nároky pre život? Niektoré majú radi svetlo a iným nevadí tieň. Ďalšie vyžadujú veľa vody, iné vydržia aj sucho. Čiže to, aký druh stromu kde rastie, závisí  predovšetkým od podmienok prostredia ako sú napr. množstvo svetla, vlahy, zloženie pôdy, ako aj od stromov rastúcich v okolí. Poznáme viacero typov lesa, podľa druhu stromov a rastlín, čo tu rastú. Teraz si predstavíme tri typy - dubový, bukový a smrekový les.

V najnižších nadmorských výškach nachádzame dubové lesy a v nich až deväť druhov dubov. Vedeli ste, že každý z našich bežných druhov dubov obľubuje trocha iné podmienky? Dub zimný a jemu príbuzné druhy tvorí väčšinu lesov na nižšie položených svahoch v pohoriach. Znesie aj suchšie podmienky s množstvom skál. Ľahko ho spoznáme podľa žaľuďov na krátkych stopkách. Naproti tomu dub letný nájdeme najmä na vlhších miestach ako sú nivy riek. Jeho žaľude majú naopak dlhé stopky. Vydrží aj nepravidelné záplavy, preto tvorí aj tzv. tvrdý luh. To je les, kde je vyššia hladina podzemnej vody, a ktorý je nepravidelne zaplavovaný. Oba druhy majú výrazne zbrázdenú hrubú kôru. Tá ich chráni pred hmyzom a hubami. Vďaka typickému vzoru kôry ľahko spoznáme aj dub cerový. Rastie na teplých a nižšie položených miestach takisto ako ostatné duby. Dobre odoláva suchu a znečisteniu ovzdušia. Typické sú jeho akoby srstnaté čiapočky žaluďov, ktoré nemá žiadny iný náš druh dubu. V dubových lesoch nachádzame bohatý bylinný a kerový podrast, keďže je tu dostatok svetla. Okrem týchto troch druhov dubov sa môžeme stretnúť s dubom plstnatým a dubom jadranským na vápencových a podobných podložiach. Našim najvzácnejším dubom je dub balkánsky, ktorý je známy len z niekoľkých lokalít, vrátane Devínskej Kobyly.  

Dutý dub na vrchole kopca

Hore čiapočky duba cerového a dole duba zimného, vpravo listy hrabu

Nad dubovými lesmi začínajú dubohrabiny, ktoré prechádzajú do pásma buka. Takmer vo všetkých pohoriach je to dominantný strom. Lesy spoznáme ľahko - stromy sú vysoké s mohutným a vysokým kmeňom. Plody bukov - bukvice, sú vcelku chutné. Vyhľadáva ich mnoho zvierat - predovšetkým diviaky a ryšavky. Úroda bukvíc určuje aké bude množstvo ryšaviek (lesných myší) v lese. Množstvo ryšaviek napríklad určuje aj množstvo mláďat u ich predátorov ako sú sovy či dravce. Buk je náš najtieňomilnejší strom, vydrží rásť pod inými stromami v ich tieni. To je pre neho výhoda. Vydrží v konkurencii ostatných druhov stromov aj iných bukov až kým ich neprerastie. V lete je v bukovom lese šero. Buk zachytáva veľa svetla, čo nevyhovuje väčšine ostatných rastlín. Opadané listy a drevo sa ťažko rozkladá a preto sa hromadí. Tieto lesy sú tak často takmer bez podrastu.

Bukový les

Bukvice a listy

Nad pásmom bukových a bukovo-jedľových lesov začínajú smrekové lesy. Na mnohých miestach však boli umelo vysadené, takže ich často nachádzame aj v nižších nadmorských výškach. Tu je smrek vystavený často nedostatku vlahy a vysokým teplotám, čo mu spôsobuje stres a oslabuje ho voči podkôrnemu hmyzu a extrémnym podmienkam prostredia ako sú napríklad víchrice. Semená zo šišiek smrekov obľubuje množstvo živočíchov ako veverice či vtáky krivonosy. Podrast smrečín na chudobných podložiach tvoria bohaté koberce čučoriedok. V hospodárskych lesoch stromy rastú často veľmi tesne pri sebe, čo spôsobuje neprirodzenú tmu pod nimi. Ľahko tak v nich rozoznáme spôsob obhospodarovania.

Smrekový les v NP Slovenský raj

Typy lesa závisiace od klímy resp. nadmorskej výšky nazývame klimazonálne. Poznáme však aj typy lesa, ktoré závisia od iných faktorov. Sú to predovšetkým lesy lužné a sutinové. Tieto nezávisia od nadmorskej výšky, ale od iných podmienok prostredia. Lužné lesy závisia od záplav a výšky hladiny podzemnej vody. Nájdeme ich pozdĺž vodných tokov na nížinách (vŕby, topole, bresty, jasene i duby), ako aj popri potokoch v podhorských či horských oblastiach (jelše). Dodnes sa zachovali iba zvyšky tohto biotopu, preto je potrebné ho zachovať. Typické pre lužné dreviny je ich schopnosť rýchlo rásť, vďaka čomu sa lužný les môže pomerne rýchlo regenerovať. Sutinové lesy sú tzv. extrémnym biotopom, čiže miestom s obtiažnymi životnými podmienkami. Predovšetkým strmé svahy v kombinácii s rozdrobenými skalami nie sú vhodným podkladom pre väčšinu stromov. Avšak aj tu nájdeme druhy prispôsobené tomuto prostrediu - lipy, javory, jasene a bresty. Predpokladom pre úspešné prežitie v tomto prostredí je silný koreň, ktorý upevní strom v pôde plnej skál. Sutinové lesy stabilizujú pôdu a obmedzujú eróziu na svahoch. Majú tak nezastupiteľnú ochrannú funkciu - obmedzujú zosuvy pôdy a skál.

Vŕba v typickom prostredí pri Morave

Lipa v skalnatom teréne

Každý typ lesa vytvára prostredie pre iné skupiny živočíchov. Pre prírodu aj pre nás je dôležité zachovať čo možno najvyššiu rôznorodosť lesov, ktorá vytvára prostredie pre vývoj rôznych organizmov, a zároveň zvyšuje stabilitu prostredia.

Za cenné pripomienky ďakujeme J. Kollárovi. 

sobota 24. novembra 2018

Kobyla - raj výrov

Masív Devínskej Kobyly si väčšinou spájame s paleontologickým náleziskom Sandberg a lesostepnou vegetáciou na západných svahoch. Typické pre túto lokalitu sú jašterice zelené, užovky stromové, včeláriky zlaté a rôznorodé druhy hmyzu. To sú symboly tejto hory, známe každému návštevníkovi. O jednom obyvateľovi však málokto vie. Je to najväčšia sova - výr skalný (Bubo bubo).

Svahy Devínskej Kobyly spolu s Moravou sú útočiskom výrov
V oblasti Devínskej Kobyly žijú 2-4 páry. Síce výr hniezdi na skalách či v lese, potrebuje však aj otvorené plochy ako sú lúky a polia. Využíva ich na lov koristi - potkanov, hrabošov, mačiek, ježov či holubov. A presne takéto podmienky výr nachádza aj tu. Kameňolom Srdce či Weitov lom sú na jar miestom toku - samec výra spravidla sedí počas súmraku na okraji lomu a húka typickým hlasom U-hu. Obhajoba teritória pokračuje aj na jeseň. Niekedy zamieri aj priamo na okraj dediny zahúkať niekomu do záhrady. Tu sa však nezabýva, radšej uprednostní dostatok možností v okolitom lese a na skalách.

Mláďa výra zachytené fotopascou na Kobyle

Ak sa pohybujeme v lese a stromy sú olistené, je ho takmer nemožné spozorovať v korune stromov. Iba pri prelete pomedzi stromy nás upúta svojou veľkosťou a tichým letom. Jeho prítomnosť prezradia pierka a vývržky často pod stromami na okraji lesa. V lese je v bezpečí. Počas nočného lovu sa však dostáva aj na polia, kde mu hrozí nebezpečenstvo v podobe stĺpov elektrického vedenia. Keďže výr rád loví z vyvýšených miest, rád ich využíva ako pozorovateľne na rovine. Dospelé výry sú skúsené, naopak mláďatá skúsenosti nemajú a preto sa stávajú častou obeťou zásahu elektrickým prúdom. Aj tu prichádzajú do praxe nové riešenia - vymieňajú sa stĺpy za bezpečnejšie typy pre vtáky a takisto sa izolujú staré konzoly.  

Ak sa s výrom chcete stretnúť, vhodné je sa prejsť pri Morave počas západu Slnka pod Skalu. Možno započujete tlmené U-hu výra z riečneho ostrova. Počas súmraku jeho doďaleka znejúce volanie spolu so škrekmi preletujúcich volaviek vytvára jedinečnú nočnú kompozíciu prostredia.

utorok 6. novembra 2018

Nespútaná rieka

Rieky sú pre väčšinu z nás symbolom divokej prírody. Sprvu rýchlo, agresívne prekonávajú horské údolia, neskôr na nížine spomalia a začnú sa kľukatiť - meandrovať. Alebo nie? Naše rieky boli v minulosti iné ako dnes, teraz sú priamejšie. Je to dôsledok narovnávania koryta, aby mohli byť využívané lodnou dopravou, a aby mohla voda rýchlejšie odtekať. Je to prevažne zastaralý názor z minulosti, keď rýchly odtok mal pomôcť zmierniť či zabrániť záplavám. 

Jesenná Morava


Meandrujúca rieka tečie pomalšie, vytvára prostredie vhodné pre mnoho foriem života. Plytčiny, štrkové lavice, mŕtve ramená, mokrade - to všetko vytvára neregulovaná rieka. Avšak návrat k prirodzenej rieke je momentálne namáhavá úloha. Vyžaduje si financie a odborný plán. Pripojenie mŕtvych ramien k rieke je naozaj téma na veľké projekty, ale pomôcť jej zotaviť pomôžu aj menšie zásahy. Napríklad úprava brehov - odstránenie veľkých balvanov, ktoré tu mali udržať brehy stabilné. Rieka je však dynamický činiteľ, modeluje okolie. Postupne na niektorých miestach vymelie brehy, vzniknú prirodzené kolmé steny. A tie sú vhodné pre hniezdenie druhov ako rybárik riečny (Alcedo attis) či brehuľa hnedá (Riparia riparia). Ich hniezdne nory začínajú kruhovým vstupným otvorom. Tak ich spoznáme. 

Štrková pláž
 
Ešte dôležitejšie je nechať rieku vytvárať vlastné koryto, aby sa vytvorili plytčiny aj hlbočiny. Umelé zásahy, ako prehlbovanie koryta, ničí pestrosť vodného prostredia a tým aj obmedzuje život množstva živočíchov. Rieka navyše prináša materiál z iných častí povodia, čo ešte spestrí ponuku úkrytov pre ryby a vodné bezstavovce. A práve preto je v záujme aj rybárov, aby sa takéto miesta v rieke vytvárali. Na brehoch riek zase lužný les tlmí vplyv záplav. V minulosti boli vyrúbané a zničené odvodňovaním veľké plochy tohto biotopu. Našťastie lužné dreviny ako vŕba a topoľ rastú rýchlo, čo zjednodušuje obnovu lužného lesa. 

Rieka a jej okolie patrí k ohrozenému prostrediu, ľahko sa môže znečistiť či narušiť jej prostredie ľudskými zásahmi. Kvalita vody v nej však ovplyvňuje aj ľudí, ktorí v nej lovia ryby či využívajú z nej vodu na pitie alebo na svojich pozemkoch. 

utorok 23. októbra 2018

Babie leto so Sovulami

Máme tu jeseň. No ešte pred chvíľou sme si užívali babie leto. A musíme napísať, že stálo za to. Krásne slnečné počasie a príjemná teplota nám spríjemnili naše stretnutia na krúžku. Úspešne sme nadviazali na dlhšie sobotňajšie výlety aj s ďalšími odborníkmi na rôzne oblasti. 

Západ Slnka so Sovulami

Po vydarenej akcii na ostrove Sihoť sme organizovali počas jesene aj návštevu hradu Devín a výstup na Devínsku Kobylu. Na hrad Devín sme nešli iba kvôli histórii. Chceli sme si z vtáčej perspektívy pozrieť okolitú krajinu. Kedysi sa odtiaľto dali pozorovať obrovské ryby - vyzy. Tie nanešťastie z tohto úseku Dunaja vymizli. Ostali tu však aj ďalšie zaujímavé druhy, o ktorých sme si toho viac povedali. Podarilo sa nám pozorovať kŕdeľ čajok na pláži a naučili sme sa o funkcii lužného lesa v krajine. Všetko sme mali pekne na dlani. Navyše nám pekný výklad zabezpečil aj odborník - botanik zo SAV.


Sovule na hrade Devín

Na Devínsku Kobylu sme sa vybrali za pekného teplého počasia. Vyhradili sme si celý krúžok na výstup, pričom sme sa naučili rozlišovať jednotlivé duby a iné stromy. Ochutnali sme aj semená buka lesného. Aj to je jeden z našich Sovule prístupov - využívať prírodné produkty. Raz sa to krúžkarom zíde. Dlhšia pauza na vrchole Kobyly umožnila načerpať nové sily a smerom nadol to už bolo zábavnejšie. Tí rýchlejší si užili slalomový beh chodníkom až dole pod Sandberg.

Pod vrcholom Devínskej Kobyly

O týždeň neskôr sme sa vybrali do Weitovho lomu porozprávať si o netopieroch, ale aj iných živočíchoch. Ukázali sme si ako funguje sonar a detektor. Pozorovali sme aj pár krkavcov, najväčších spevavcov na svete. K tomu sa pridal ako vždy kopec zábavy počas putovania.  

 
O netopieroch v lome

V stredu sme objavili čaro pokosenej lúky pod cyklomostom. Venovali sme sa maľovaniu, ale aj hľadaniu ulít a živočíchov. Dokonca sme našli aj ukrytú užovku fŕkanú v škáre. Hneď sme si povedali aj o význame nepatrných škár pre živočíchy.  

Maľujeme šišky

Po dlhšej dobe sme boli aj na Srdci, kde sme sa tiež naučili rozlišovať stromy podľa listov. Preskúšali sme aj naše zmysly, konkrétne sluch. Viete sa potichu zakrádať? Počas jednoduchej hry sme si to vyskúšali. A bolo to naozaj zábavné aj poučné. Umiestnili sme aj fotopascu pri jazvečom hrade. A výsledok sa dostavil - jazvece sa ukázali. 

Učíme sa dreviny

Okrem toho sme si znova zopakovali základné a spoľahlivé uzly. Tie sa nám vždy môžu zísť. Ak vás naše aktivity zaujali neváhajte sa pridať, predovšetkým v sobotu budeme pokračovať aj v novembri. 

utorok 16. októbra 2018

Stromové netopiere - raniaky

Netopiere si predstavujeme v spojení s tmou, jaskyňami či štôlňami. Vyletujúci netopier z jaskyne je pre väčšinu z nás symbolom opusteného priestoru. No nie všetky netopiere majú radi takéto prostredie. Také raniaky, ucháče, uchane či netopiere riasnaté nájdeme väčšinu roka v stromových dutinách. Tu sa rozmnožujú a neskôr sa ukrývajú, kým nie je príliš chladno.  

Raniak hrdzavý (Nyctalus noctula)

Pristavíme sa pri raniakoch. Na Slovensku žijú tri druhy a všetky sú typické lesné netopiere. To znamená, že do jaskýň spravidla nevletujú. Majú radi dutiny vyššie nad zemou, pričom ich pravidelne striedajú počas roka. Žijú u nás - raniak obrovský (Nyctalus lasiopterus), hrdzavý (N. noctula) a malý (N. leisleri). Sú hmyzožravé, dokonca raniak obrovský loví aj malé spevavce. Je to jediný mäsožravý druh netopiera v Európe.

Najbežnejší z raniakov - raniak hrdzavý - nežije usadlo, ale aby sa rozmnožil väčšina samíc od nás odlieta preč zväčša severo-východným smerom kde porodia mláďatá. Koncom leta sa vracajú zasa naspäť. Podobne migruje aj raniak malý, pri raniakovi obrovskom zatiaľ nemáme dostatok informácií. Je to v podstate najmenej poznaný netopier v Európe.

Raniaky sú typické štíhlymi krídlami, ktoré im umožňujú rýchly let nad korunami stromov. Preto ich môžeme aj ľahšie pozorovať na rozdiel od iných druhov. Zaujímavé je, že raniaky hrdzavé aj malé vydávajú aj pre naše ucho počuteľné zvuky. Týmito tzv. sociálnymi hlasmi sa dorozumievajú medzi sebou. Môžeme ho popísať ako cmuknutie či cvrknutie. Počas jesene nás niekedy prekvapia skupiny raniakov hrdzavých loviacich počas dňa (niekedy aj 50 jedincov naraz) často priamo nad domami v obciach. Súvisí to s migráciou netopierov smerom na juh, keď sa putujúce netopiere zastavia na vhodnom mieste loviť potravu. Je to prírodné divadlo, ktoré sa nám vryje nadlho do pamäte. 

Raniak malý (Nyctalus leisleri)
Raniaky hrdzavé aj malé sa celkom zaujímavo prispôsobili životu v blízkosti človeka. Obývajú napr. škáry v panelových domoch či búdky, ktoré obsadia na jar a potom sa sem vrátia na jeseň. Niekedy tu prežijú aj celú zimu. Môže to byť pre ne aj nebezpečné, ak sa napr. dom zatepluje, tak môže celá kolónia netopierov uviaznuť v uzavretej škáre. Preto je dôležité vopred odborne prehliadnuť dom pred zateplovaním a každou úpravou. 

Doteraz chýba množstvo dôležitých informácií o týchto stromových druhoch, keďže nie je možné ich sčítavať v podzemí na tradičných zimoviskách ostatných druhov netopierov. Stále nám chýba množstvo údajov o tom, kde tieto druhy zimujú, kde sú presne miesta kde samice rodia mláďatá či ako vysoko a ďaleko lietajú za potravou.

piatok 5. októbra 2018

Kuny za rohom

Keď sa povie šelma, predstavíme si zväčša veľké mačkovité šelmy, vlky, medvede. Avšak šelmy sú aj menšie tvory, ktoré nás nemusia ohrozovať. Niektoré žijú pri našom boku bez toho aby sme o nich vedeli. Lákajú ich naše príbytky, záhrady či odpadky. Bežne v záhradách a na okraji sídiel žijú okrem líšok aj lasicovité šelmy. A medzi nimi nájdeme kuny - našich najobratnejších predátorov. Tie sa prezradia častokrát zvyškami potravy na povalách, podkroví či chatách.

Na Slovensku sa stretávame s dvoma druhmi - kunou lesnou (Martes martes) a skalnou (Martes foina). Dosahujú veľkosť domácej mačky, no sú štíhlejšie s pretiahnutým telom. Pohybujú sa skokmi. Rozlišujú sa v tvare podbradníka - svetlej škvrny na hrdle a aj sfarbením srsti. Kuna skalná je zavalitejšia, má svetlejšiu srsť a biela škvrna na hrdle sa rozvetvuje do tvaru vidlice. Rada obýva prostredie v blízkosti ľudských obydlí. Kuna lesná je štíhlejšia, s tmavou srsťou a žltou škvrnou bez vetvenia. Je to  predovšetkým lesný druh, ale tiež neraz navštívi aj záhrady ak sú v blízkosti lesa.

Kuna skalná (vľavo) a kuna lesná (vpravo)

S oboma sa môžeme stretnúť počas túlania sa v prírode. Ich potravu tvoria predovšetkým malé hlodavce, vtáky, vajíčka. Je známe, že dokážu uloviť vevericu počas prenasledovania v korune stromu. Avšak predovšetkým kuny skalné obľubujú aj ovocie a lesné plody. Počas leta a jesene tvoria častokrát hlavnú zložku potravy. Kuny nelovia spôsobom ako mačky - zakrádaním. Korisť prenasledujú na zemi alebo na stromoch dlhými a rýchlymi skokmi pričom prenasledovanie koristi môže trvať aj niekoľko minút. V zime častejšie využívajú ako potravu aj uhynuté živočíchy.  
Stopy a trus kuny

Neobyčajnú obratnosť si všimneme keď prenasledujú korisť v korunách stromov. Ale nielen tam kunám táto vlastnosť pomáha. Využívajú ju napríklad pri plienení vtáčích búdok. Preto hlavne pri väčších búdkach je potrebné aj oplechovať steny, aby sa čo najviac sťažil prístup k vstupnému otvoru. Niekedy navštívia aj jaskyne, kde vedia uloviť netopiere visiace nízko nad zemou alebo na pre ne dostupných miestach.

V prírode majú aj prirodzených nepriateľov - predovšetkým orla a výra skalného. Pomerne často sa objavujú na ich jedálničku. Počas odpočinku sa ukrývajú v dutinách stromov, búdkach, povalách či starých hniezdach.