pondelok 21. novembra 2022

Spomienka na dávny les

Túlaním sa po slovenskej krajine si po čase privykneme na určitý stereotyp. Striedajú sa lesy s lúkami a poliami, dedinami... Les je buď tvorený tak isto veľkými stromami alebo naopak sú rozmery aj vek pestré. Hneď vieme či sa motáme v obyčajnom nudnom hospodárskom lese alebo sme tam, kde motorové píly nezavítali. Avšak niekedy nás krajina núti sa zamyslieť. 

 


Roky dozadu sme raz navštívili jedno miesto, mokraď medzi obcami Stupava a Lozorno. Nenápadná mokraď je domovom obojživelníkov a hmyzu, vždy poteší nájdenie takéhoto miesta v lesnom prostredí. Aj keď bolo cieľom skontrolovať mokraď a stav vody v nej, upútalo nás niečo iné. Okolo je hospodársky les, ale je iný. Nebývalo veľa starých stromov, často s veľkými rozostupmi medzi nimi, sa vynára z porastu mladých stromov. Nie sú to 100 ročné stromy, skôr 300 ročné, prevažne duby. Upútajú predovšetkým rozkonárenou korunou, často s dutinami po odlomených konároch. Niektoré sa už rozpadajú, no iné stoja obkolesené hradbou mladších spoločníkov. Je to zvláštne, toľko starých stromov lesníci väčšinou neponechávajú na dožitie. Spôsob rozkonárenia prezrádza čosi viac. Domnienku si potvrdíme z iného blogu. Kedysi medzi týmito stromami iné stromy neboli, les bol plný svetla. Pásli sa tu domáce zvieratá, ktoré spolu s výrubom mladých stromov udržovali tzv. pastevný les. Takéto lesy boli hlavne v stredoveku bežné v okolí dedín a miest. Pásli sa tu domáce zvieratá ako kozy, dobytok a prasce. Hlavne žalude boli obľúbenou potravou domácich svíň, ktoré vďaka nim rýchlo priberali na hmotnosti. Popadané konáre zase boli využívané na kúrenie. Ako sa však zmenili politické a vlastnícke pomery, pasenie v lesoch zaniklo. Využili to stromy, najmä hrab, ktoré rýchlo vyplnili miesto medzi starými dubmi. Výsledkom je, že v hustom poraste sú roztrúsené nádherné rozkonárené stromy, ktoré sa postupne vynárajú počas motania sa lesom.

 

Ich veľkosť a tvarová rozmanitosť prudko kontrastuje s tvarovo nudnými okolitými stromami. Nie sú iba krajinársky zaujímavé, ale práve tieto staré duby umožňujú prežívať mnohým organizmom aj v inak smutnom mladom lese. Sýkorky, ďatle, sovy aj netopiere radi obsadzujú dutiny. Odumreté drevo rozkladajú zase huby. Kmeň ako aj okolie koreňov slúžia pre vývoj rôznych chrobákov. V lete na nich nájdeme rôzne fúzače a roháče. Ich význam pre tunajšie prostredie je výnimočný, nespomínajúc historickú hodnotu. Časť stromov, ktoré kedysi rástli v rozvoľnených porastoch, sa nachádza aj v rezervácii Pod Pajštúnom, hneď na konci Stupavy. Aj tu v okolí turistického chodníka si môžeme užiť pohľad na veľké duby. Čo však ich budúcnosť? Hádam sa aspoň časť starých stromov zachová a z mladej nastupujúcej generácie stromov vyrastú podobní velikáni. Nateraz si aspoň vychutnajme súčasnosť v tieni ich korún.   



piatok 4. novembra 2022

Pípajúca sova - letný spoločník

Letné noci strávené v spoločnosti komárov pri rieke sa pominuli, aby ich vystriedalo o čosi viac hmlisté a chladné počasie. Jeseň je tu, ale spomienkou ostanem ešte pri letnej noci. Každé ročné obdobie je niečím podmaňujúce, takisto večer a noc inak pôsobí v lete a inak v zime. Suchý a mrazivý vzduch obohatený najhlbším tichom  je v úplnom rozpore s teplým závanom od rieky plnom šušťania listov a vtáčích hlasov. Kolorit a fyzickú hmotnosť ešte dotvárajú roje hmyzu vznášajúce sa nad zemou. Jedno a to isté miesto mení svoju podobu počas roka plynule a bez prestávky. Aj preto je také fascinujúce pravidelne navštevovať svoje miesta. Jedno také leží na brehu rieky, ktorá je mojou súčasťou od detstva. Príjemná pláž v čase nízkeho prietoku sa postupne zvažuje a odhaľuje okruhliaky, ktoré dláždia riečne dno. Chýbajú veľké neopracované kusy skál, ktoré boli na iných miestach osadené ako opevnenie na brehy. Mali a majú zamedziť pohybu rieky do strán. Aby nebola živá. Aby prúdila ako chceme my. Na tomto mieste je však breh prirodzený, postupne sa zvažujúci. Taká malá pripomienka ako by to mohlo byť, keď si rieka putuje ako chce.

Pláž na Morave

Rieka je fascinujúca, pretože voda tečie, hýbe sa, nesie život. Tunajšie miesto má jednu výhodu, postupný breh umožňuje natiahnuť sieť na odchyt netopierov. Je leto, deň bol horúci a večer nastupujú komáre, aby pripomenuli, že nič také ako právo byť iba v tričku neexistuje. Ako zapadá Slnko, miznú hlasy denných vtákov a nahrádzajú ich tie čo sa neboja noci. Súmrak prebudí k životu sovu, ktorá rýchlo preletí z jednej strany rieky na druhú. Začínajú tiahnuť aj bahniaky. Poteší ma hlas kalužiaka perlavého (Tringa ochropus), ktorý sa usadil na rakúskom brehu a pravidelne dáva o sebe vedieť. Kde tu je počuť ešte splašené hlasy drozdov predtým ako idú spať. Neďaleko sa roztoká ešte bažant. Aký to rozdiel oproti zime, kde tichá noc a súmrak je takmer pravidlom. Netopiere sa zatiaľ nechytajú, to mi však v tejto chvíli nevadí, keďže niečo iné upútalo moju pozornosť. Niekoľko stoviek metrov ďalej na rakúskej strane sa ozýva monotónne pípanie. Pred rokmi som ho nahral na Devínskom jazere a roky potom som dúfal, že ho objavím aj pozdĺž Moravy. Výrik lesný (Otus scops).

Výrik lesný počas odpočinku (Autor: Ján Svetlík)

Snažím sa ho nahrať pomocou mikrofónu na mobil. Podarí sa, aj keď to nie je veľmi počuť. Je to naša druhá najmenšia sova. Aj keď je vzácna, pravdepodobne je početnejšia, len uniká pozornosti. Totiž podobne ako ostatné sovy sa veľmi dobre maskuje počas dňa v korunách stromov alebo sa skryje do dutiny. Je takmer nemožné nájsť výrika na strome pokiaľ nevieme kde presne ho hľadať. Vďaka svojmu sfarbeniu a maskovaciemu vzoru môže pokojne sedieť na tom istom strome deň čo deň a nik o ňom ani len netuší. Raz sme ho tak hľadali v parku na ostrove Lesbos, v knižnom sprievodcovi (inak skvelá kniha, ktorú určite odporúčam) bol označený presný strom, kde výrik sedáva. Aj tu uvedené fotky patria tomuto výrikovi, ktorý je atrakciou pre fotografov už roky. Máme strom, čo môže byť ľahšie ako nájsť ho tam? Trvalo asi 10 min kým sme výrika objavili postupným skenovaním kmeňa stromu ďalekohľadmi z bezprostrednej vzdialenosti. Bez sprievodcu by sme boli stratení. Ľahšie ako pozorovať ho, je počuť ho. Hlas výrika pripomína neustále pípanie podobné cúvacím senzorom na nákladných autách. Tunajšie úzke pásy lužného lesa a okraje lúk spolu so starými vŕbami sú ideálnym miestom pre život tohto sovieho trpaslíka. Je tu dostatok dutín a hustých korún kde sa ľahko ukryje a zároveň sa tu nachádza aj enormne veľa hmyzu. Ten predstavuje základ potravy výrika. Predovšetkým veľké kobylky sú obľúbenou zložkou jeho jedálnička. S hmyzom súvisí aj ďalšia zaujímavosť v jeho živote. Vačšina sov žije usadnutým spôsobom života, majú svoje teritórium, kde poznajú doslova každý strom, každú dutinu. Aj preto môžu sebaisto poletovať aj v čiernočiernej tme. Prežijú tu celý život ak ich nevyženie iná sova. Výrik je však spolu s myšiarkou močiarnou (Asio flammeus) migrujúci druh. Na jeseň odlieta do Afriky a na jar sa znova vracia. Toto správanie je previazané s nedostatkom potravy - hmyz je počas zimy nedostupný pre mnohé druhy vtákov. Preto ho musia hľadať inde, najčastejšie za ním migrujú tam kde ho je dostatok. Ako jediná európska sova prelieta ponad Saharu. O živote na zimoviskách v Afrike sa toho veľa nevie. Podarilo sa však zistiť, že zimuje v biotopoch so stromami v štátoch Mauretánia, Senegal, Mali, Gambia, Guinea, Sierra Leone. To je výrik, žltooká sova na cestách.   


Výrik na strome (Autor: Mick Sway)


nedeľa 10. júla 2022

Pod včelárími krídlami

Karpaty. S príchodom leta sa svahy zazelenali po niekoľkých nájazdoch ťažkých mračien. Západný vietor ustal a nastúpil ľahký vánok, ktorý príjemne osvieži aj v horúcom dni ako je tento. Bez neho by bol výstup a zotrvanie na lúke nad Plaveckým Podhradím o dosť ťažší. Dnes nepôjdem do malokarpatských výšav. Potrebujem iba miesto s dobrým rozhľadom na okolité svahy s lúkami. Blížim sa pomaly ovešaný batohom a statívom s monokulárom, dnes to nebude o sile a energii v nohách. Strávim niekoľko hodín pod žeravým slnkom, pričom budem vyzerať hádam najmenej poznaného dravca v Európe. Včelára lesného. 

Lúky nad Plaveckým Podhradím
 

Slnko praží a bude pražiť po celý deň. Nedopraje si oddychu. Pre plachtiace dravce je to však výhoda. Lúče rýchlo zohrejú suchšie svahy, vytvoria sa nad nimi ľudským okom neviditeľné stúpavé vzdušné prúdy. A práve na ne čakajú majstri plachtenia - orly, myšiaky, haje. A včeláre... Čakám na lúke s pripraveným monokulárom a postupne určujem v okolí všetko čo má krídla. Raz holub, lastovičky poletujúce ponad dedinu, inokedy neprestajne nervózny strakoš vykúkajúci z neďalekého kríka. Naozaj je vytočený... Opakujúcim sa tsk tsk tsk ma upozorňuje, že si ma tu nepraje. Určite tu má hniezdo. Neskôr však prestane. Však sa ledva hýbem, keďže stále som prilepený okom na monokulári. Vďaka tomuto kúsku techniky s 30 násobným zväčšením sa dá určiť mnohé dravce aj kilometre vzdialené. Ako to už býva, myseľ mi blúdi z jednej otázky na druhú. Postupne však, ako plynie čas na svahu, nechávam ťaživejšie otázky odplávať aspoň kým sa vrátim domov. Rozum začína pracovať na nižších otáčkach a do popredia sa derie očakávanie zážitku "Čo dnes zažijem?" či "Kto sa dnes priletí pozrieť na lúky?". Určitým spôsobom je to myšlienkový relax, čistenie hlavy, podobné tomu počas športovej aktivity. 

Včeláre milujú plachtenie. Podobajú sa stavbou tela myšiakom. Odlišuje ich dlhší chvost a natiahnutá hlava počas letu, ako aj sfarbenie. To je však pri meniacich sa svetelných podmienkach pri určovaní druhoradé. Navyše je veľmi premenlivé, včeláre môžu byť tmavo hnedé, ako aj takmer úplne biele na spodnej časti tela. 

To slnko stále pripeká a čo je horšie, začína sa "vlniť" vzduch. Z pekne ostro vykreslených siluet sa v ďalekohladoch stávajú viac-menej rozmazané machule. Tí najlepší na nich vidia, či si predstavujú, krídla...Včelár! Po hodine sa ukázal. Aspoň som si to myslel prvé sekundy, no vlniaca sa machula priletela bližšie a monokulár z nej vykreslil myšiaka. Kompaktná silueta je jasný znak myšiaka pohrávajúceho sa s vetrom. Raz hore a potom vo vlnke dole. A tak dokola asi štyri razy kým neskončí na strome vo svahu. Pekne ako na húpačke mi predviedol vzdušnú obranu teritória. Potešil moje oči kým sa pečiem na slnku. Druhým ďalekohladom - binokulárom zaznamenávam dravca nad ústím Kráľovej doliny. Pomaly sa kĺže vzduchom smerom ku mne na lúku. Lomené krídla a dlhý chvost ho napokon prezrádzajú, včelár je tu. Mierne mení smer letu, vietor mu pomáha nabrať výšku. Zrazu sa spúšťa dole, aby po chvíli takmer zastal a predviedol typickú včeláriu pózu - krídla podrží na zlomok sekundy nad hlavou. Oznamuje svetu, že tu to patrí jemu a iné včeláre nech sa držia ďalej. 

Včelár lesný (Pernis apivorus), samec; Foto: Radovan Václav


 

Včelár kŕmi mláďatá predovšetkým larvami zemných ôs, ktoré poctivo vyhrabáva spod zeme. V Európe strávi iba nevyhnutný čas počas rozmnožovania. Po vyletení mláďat sa vydáva naspäť do Afriky - do Sahelu a tropických pralesov. Áno, tam medzi obrovské stromy s pralesnými slonami, opicami či leopardami. U nás obýva lesy s lúkami, A to je trocha zjednodušene, takmer všetko čo vieme o jeho živote. Nevieme takmer nič ako žije v Afrike, čím sa tu prevažne živí či aké má nároky na prostredie. Časom nám niečo povedia vysielačky, ale tie majú problémy s nabíjaním v pralesoch, kde každý deň prší a je zamračené. Solárny panel nestíha dobíjať batérie.  

Stále pofukuje a ja neustále sledujem pohľadom okolité vrchy a nebo nad nimi. Už dlhšie nepozorujem žiadnych dravcov na oblohe. Som tu už dlho. Ku koncu ešte zbadám sokola sťahovavého plachtiaceho vo výške až sa takmer nedá rozoznať od bodky. Neskutočné. Je to atlét medzi dravcami, mohutný trup, relatívne krátke krídla, všetko uspôsobené iba na jednu vec - výkon v lete. Až keď ho človek vidí pri love, uvedomí si jeho rýchlosť. Mne sa ho podarilo pozorovať veľa ráz. Jeho neskutočnú silu som mal šťastie pozorovať raz pri lovení čajok smejivých. Najprv čajky vytvorili ucelený kŕdeľ, aby leteli ako o závod. A vtedy som si všimol za nimi sokola, najprv akoby lenivo vykrúžil na ich úroveň. Stále bol však asi 2 km od nich. A vtedy zabral naplno, hlboké údery krídel nasmerovali let priamo na čajky. O chvíľu ich dohnal priamym letom a v tej chvíli znova lenivo vykrúžil mierne nad kŕdeľ. Všimol som si ako sa jedna čajka oddelila od kŕdľa. Sokol to využil takmer okamžite, stiahol krídla k telu a strmhlav sa spustil k čajke. Prvý útok bol neúspešný, druhým však doslova čajku zostrelil. Bezvládne dopadla niekde na zem a sokol sa spustil k nej. 

Mláďa včelára; Foto: Radovan Václav
  

Myseľ mi ešte zabieha k včelárovi z Devínskej Kobyly čo som ho vyplašil na okraji lesa a lúky. Pekný samec sa zodvihol zo zeme, keď som sa presúval po chodníku. Lovil tu osy, respektíve ich larvy. Rozhrabával otvor, aby mohol plásty s larvami dostať na povrch a odniesť do hniezda. Zaberie to dlhé desiatky minút vydolovať larvy spod zeme ak máte iba pazúre. Ale odmena je vysoko-kalorická potrava. Neviem, či osy niečo zmôžu voči včelárovi. Má tvrdé perie proti ktorému sú ich žihadlá prikrátke. Zaujímavé je, že zo začiatku jari sú osie aj čmeliačie hniezda malé, potrebujú čas aby sa rozmnožili. Preto v tomto období a tiež počas vlhkej jari tvoria dôležitú časť včelárej potravy žaby a mladé vtáky, ktoré ešte neobratne lietajú v okolí hniezd. Potrava je kľúčom k ochrane spolu s hniezdnym biotopom. Okrem ochrany hmyzu je dôležité preto chraníť miesta rozmnožovania obojživelníkov. Zachovávať mokrade v lesoch aj na lúkach.

Balím veci a presúvam sa k Plaveckému hradu. Tu na okraji skalného brala s výhľadom na svahy Kršlenice a Jelenej hory počkám či sa neobjaví ďalší včelár. Pofukuje tu omnoho viac, čo ma trocha prebúdza a udržiava v strehu. Vietor tiež využívajú myšiaky, ktoré zavesené vo vetre sledujú čo sa deje pod nimi. Asi o hodinu neskôr zbadám známu siluetu s dlhsím chvostom a lomenými krídlami. Pomaly sa ku mne približuje včelár. Zdá sa, že tu má letový koridor nad lesom na sever od hradu. Stále kĺže vzduchom bez pohybu krídel. V monokulári mu už svieti žlté oko a svetlá spodná strana tela. Pokračuje ďalej ponad vojenské lesy, na Záhorie. Samec sa vydal na lov. Potravu sa snaží hľadať najmä v okolí hniezda, ale loviská môžu byť vzdialené aj viac ako 10 či 20 km. 

Tmavá forma; Foto: Radovan Václav

Včelár hniezdi predovšetkým v listnatých lesoch, iba vzácne zahniezdi v háji či remízke. U väčšiny dravcov máme podrobné poznatky z hniezdnej biológie vďaka pozorovaniam ich správania na hniezdach. Tie sú dohľadávané predovšetkým počas zimy, keď sú stromy bez listov, prípadne skoro na jar, keď si dravce vymedzujú teritóriá. U včelára je to trochu zložitejšie, hniezdo je relatívne malé a ľahko ho prehliadneme v korune olistených stromov. Prilieta väčšinou v máji, to už stromy majú listy a novo postavené hniezdo sa už ťažko dohľadáva. Niekedy využije už postavené hniezdo, vtedy postačí kontrola v máji či júni. Aby to však nebolo také jednoduché, tak včelár často nezosadne priamo k hniezdu, ale môže aj stovky metrov preletieť k nemu popod koruny stromov. Akonáhle vyletia mláďatá z hniezda, ešte sa o ne rodičia starajú, ale nepotrvá dlho a migračný pud ich donúti sa vydať smerom na juh. Niekedy môže byť tento pud tak silný, že rodič môže zanechať výchovu mláďat a začne migrovať skôr. Takéto správanie bolo zistené u samici v Holandsku pomocou vysielačky. 

Slnko ma už definitívne omámilo, som mierne malátny a je čas ísť domov. Pripevním statív k batohu a pomaly zostupujem dolu do dediny. Okopávam a zakopávam o kamene a korene stromov, našťastie bez pádu. Vzduch je suchý, dlho nepršalo. Na konci ulice už vidieť lastovičky a hrdličky, dedina tu žije na zemi aj vo vzduchu. Pri aute ešte počuť zelienku, posledný pozdrav z Podhradia, a môžem štartovať. Včeláre ma ešte čakajú na ďalších miestach a s nimi aj iné zážitky.