Kto bol Andrej

 Andrej Kovarik bol dobrodruh, cestovateľ, ochranár, ekológ. Predovšetkým to však bol náš priateľ. Zažili sme s ním mnoho zážitkov, debát a smiechu. Patril do našich životov. Teraz nám ostali už len spomienky. Ale aké!

Ak by som Andrejov život k niečomu prirovnal, bola by to jedna veľká dobrodružná jazda človeka, ktorý má veľa priateľov. Aj keď spomienky sú iba výseky z toho čo sme zažili, patria k tomu najcennejšiemu čo máme.  

Andrej oceňoval vzdelávanie detí, keďže sám bol súčasťou Prírodovedného krúžku v Devínskej Novej Vsi, vedeného Michalom Nogom. To čo mu krúžok dal, naplno využil aj neskôr. Aj keď nemal veľa voľného času, zaujímal sa o Sovule a viedol aj výlet na hrad Devín. 

Andrej a Sovule na Devíne

Na týchto stránkach sa dočítate o tom, ako sme Andreja videli my. Jeho priatelia. 

Šťastie pod Vápennou

 Tento príbeh je spomienka na kamarátstvo a šťastie ako si ho pamätám z lesov Karpát a lúk Záhoria. Zima v Karpatoch pre nás, decká z Prírodovedného klubu v Devínskej Novej Vsi vedeného Mišom Nogom, znamenala predovšetkým návštevu jaskýň a sčítanie netopierov v Borinskom a Plaveckom kras. Každú zimu sme viac krát pozreli staré známe aj nové podzemné priestory. Aj keď sme ich takto doslova preliezli (a preplazili) desiatky, niektoré ostali nadlho pre nás neprístupné. Jedna taká, takmer legendárna, bola Haviareň. Vchod sa nachádza pod hrebeňom Vápennej, dominantného kopca medzi obcami Sološnica a Plaveckého Podhradia. V dobe 90. rokov boli zimy ešte pravými zimami s bohatými nádielkami snehu, ktorý zahalil kopce do hlbokého ticha.Tento rok bola nádielka obzvlášť bohatá. Mínusové teploty a sneh však predznamenal návštevu zimovísk netopierov. Je čas sa brodiť, zašpiniť sa od blata, vymrznúť a celý deň zavŕšiť na kofole.

Obvykle pri návšteve Plaveckého krasu sme sa vybrali pod Vápennú cez malú dolinu Červenica, kde sme pozreli tunajšie jaskyne alebo navštívili jaskyňu pri Kríži. Tentoraz sme sa však od Miša dozvedeli, že v sobotu bude veľká výprava do Haviarne spolu so združením Miniopterus a skautmi. Konečne nazrieme za tajomné dvere so zámkom do jedného z najväčších zimovísk netopierov v Malých Karpatoch. 

Stretávame sa na stanici v Devínskej, po krátkej jazde vlakom prestúpime v Zohore na motorový vláčik popod Karpaty. Cesta síce trvá dlho, miestami je takmer nekonečná, ale zábavy ako vždy kopec. Ideme len niektorí chalani z nášho krúžku. Ešte cestou nás upúta lopata (tá na púšťanie sa po snehu) trčiaca z Andrejovho ruksaku. Smejeme sa, že na čo mu to bude. Zas to bude zbytočne trepať do kopca. Začíname od Sološnice, čo je trochu nezvyk, keďže naše výpravy sa začínali aj končili v Plaveckom Podhradí. Ale dnes sa prispôsobujeme ostatným. Nad dedinou sa napájame na lesný chodník, ktorý smeruje rovno k vrcholu. Teda chodník... Túto zimu je to len súvislá vrstva hlbokého snehu nad kolená. Po desiatkach minút sa aj posledné náznaky stôp ľudí pred nami strácajú. Začíname sa striedať na čele pochodu, teraz pripomínajúceho boj so snehom a vlastným telom. Andrej statočne prešľapáva trasu, mnohokrát zapadá po stehná do výmoľov. My ostatní často aj po pás sa zaboríme a vždy chvíľu trvá kým sa ako-tak dostaneme do tempa. Naša skupina nadšených krúžkarov hrdo vytvára cestu pre ostatných, no sily nám dochádzajú. Napokon sme pod vrcholom. Vápenná. Čakáme zvyšok, hádžeme do seba horalky a tatranky, ktoré zapíjame už vychladeným čajom z termosky. Tí menej šťastní sa trápia zmrazenou vodou v plastovej fľaši. Typický Andrej. Bavíme sa na jeho prekvapení čo dokážu mínusové teploty urobiť s vodou ešte hodnú chvíľu. 

Andrej pije čaj

 Prichádza otváranie zámku na dverách jaskyne. Stojíme opodiaľ, no zástup ľudí sa dáko nehýbe. Po niekoľkých minútach sa dozvedáme, že organizátori tejto akcie zabudli kľúče od zámku doma. Začína nám byť zima, mráz štípe do tváre, topánky premočené spolu s nohavicami a ponožkami do poslednej nitky. Rozmýšľame čo ďalej. Ani po desiatich minútach riešenie neprichádza, tak sa rozhodneme ísť domov. Len sa nám nechce ísť po tej istej trase. Andrej tušil, že pri troche šťastia môže prísť jeho hviezdna chvíľa. Vytrvalo nás prehovára na zostup krížom cez les dolu svahom do Podhradia. Tu to poznáme, mokrí už sme a horšie to už nebude. Aspoň také sú jeho argumenty. Zároveň nás začne lákať predstava miestnej krčmy a tepla v nej. Ideme! Odpájame sa od karavány. Nadšenie nás o chvíľu prejde ako zakopávame o pováľané konáre a drevo pod snehom. Znovu a znovu padáme, gúľame sa svahom. V strede kopca si všimneme, že Andrej nejako za nami zaostal. Ba, čo je divné, že sedí na zemi s veľkým úsmevom na tvári. Sedí a pomaly sa kopaním nôh prisúva k nám. Objavil lopatu čo si celý čas niesol v batohu. V ten zimný deň odohnal našu únavu a sklamanie svojím rozžiareným úsmevom. Samozrejme odmietal naše prosíkanie o požičanie lopaty. Svah patrí len jemu, čo si patrične užíval. Nebolo šťastnejšieho človeka v ten deň pod Vápennou. 

Celý premočený so zmrznutými nohami sme sa dovalili do miestnej krčmy. Obsadili sme veľký stôl v kúte, kde sme zo seba postupne vyzliekli vrstvu po vrstve. Nohy sa nám postupne rozmrazovali asi hodinu. Už tradične si objednávame kofoly a čipsy, aby sme aspoň čiastočne zahnali nastupujúci hlad a únavu. Po akom takom odpočinku je čas ísť na vlak smerom domov. Aj keď sa nám nesplnil cieľ a Haviareň sme nenavštívili, aj tak si navždy zapamätám neopakovateľné šťastie v Andrejovej tvári.  

------------------------------- 

Začal si poslednú krúžkarskú výpravu, zatiaľ sám... ale my prídeme, len nám daj čas. 

Výlety mali znova úspech

 Aj napriek roku poznačenému pandémiou sme zorganizovali niekoľko výletov pre deti do okolia Devínskej Novej Vsi a Malých Karpát. Začali sme výletom na hrad Devín v júli. Ani sme nevedeli, čo všetko nás tu čaká. Komáre si nás počkali už na chodníku pri Morave. Trocha chémie ich utlmilo a my sme sa mohli vybrať na hrad. V tunajšom areály sme si oddýchli a po krátkom načerpaní síl sme navštívili miestne múzeum. Prekvapilo nás spracovanie historických udalostí, ktoré bolo lákavé aj pre deti. 

Nájdete mladú rytierku?

Na nádvorí nás svetom miestnych povestí previedla tunajšia pani sprievodkyňa. Keď si takmer každý vyskúšal vylievanie vody do studne (čo deti neskutočne fascinovalo), presunuli sme sa k hlavnej atrakcii - cvičisku rytierov. Tu si mohli vyskúšať, čo všetko museli rytieri ovládať.

Streľba z luku

Najväčší ohlas mala samozrejme lukostreľba. Po absolvovaní základného výcviku sme vybehli na Horný hrad, kde sme si vychutnávali okolitú krajinu. Na záver nášho pobytu v Devíne sme si ešte zahrali badminton iba pomocou rúk. Táto jednoduchá hra nás bavila dlhé minúty. A potom hor sa do Devínskej. Pešo. Aj keď s trochou frflania, ale dali sme to napokon rýchlo a bez strát. 

Ďalší výlet smeroval na Železnú studničku, s cieľom pozorovať netopiere v ich prirodzenom prostredí. Chceli sme využiť starý vojenský bunker nad Klepáčom, kde pravidelne odpočívajú počas dňa 1-2 netopiere (podkováre malé). V bunkri na nás naozaj čakal jeden podkovár. Sem tam si preletel, obletel okolo našich hláv a zavesil sa na svoje zjavne obľúbené miesto. Nadšenie detí nemalo konca. 

Podkovár malý - fotka z odchytu (ilustračná fotografia)

 

Po dlhšom presune ku mlynu Klepáč, sme si oddýchli pri nápojoch. A to ešte deti čakala zábavná hra o priraďovaní zvierat k miestam kde žijú.

Kde to zviera žije?

 

Na konci výletu sme znova hrali ručný bedminton. Držalo nás to hodnú chvíľu, ale ostré slnko nás tiež vysililo. A tak posledná zástavka viedla k potoku. A tu sa deti vybláznili naozaj do sýtosti. 

Voda je vždy veľké lákadlo

Výnimočné výlety pokračovali výletom z Kačína na Železnú studničku. Vďaka ochote Michala Nogu z Mestských lesov Bratislava sme mohli pre deti pripraviť zaujímavý program. Na Kačíne sme po peknej prednáške o biodiverzite zišli ku chate Kováčová. 

Koľko je vo svete druhov žiab? A koľko vtákov?

Zlatý klinec celého dňa bolo nazretie ku kolónii netopierov (podkovárov malých) s mláďatami v podkroví chaty. Po malých skupinkách sme navštívili podkrovie s  visiacimi netopiermi. Vždy sme iba na minútu nazreli poza dvere do života týchto čudesných živočíchov. Po odpočinku pred chatou si deti do sýtosti zastrielali z luku do terča. Všetkým to išlo napodiv výborne. 

Nádejná lukostreľkyňa

 

Po dlhom pochode Kačínskou dolinou sme si vychutnali občerstvenie v miestnom bufete a zakončili tak príjemný deň v tieni stromov. Výlety pokračovali výstupom na Devínsku Kobylu cez Psie skaly. Horúci deň znova v lese znepríjemnili komáre. Ale vydržali sme a odmenou bol prvý krásny výhľad z miesta nad Pieskovcom. 

Hainburgské kopce a rieka Morava

Ešte pred pokračovaním túry sa k nám pridružila modlivka zelená. Vždy nás poteší keď ju niekde objavíme. 

Modlivka zelená

A potom sme už len šliapali smerom k Psím skalám. Keďže v tom čase bolo zakázané klásť oheň, zaobišli sme sa bez opekačky. Na Psích skalách sme si zahrali náš obľúbený ručný bedminton. Našli sme ešte niekoľkých fúzačov alpských - sivomodro sfarbených chrobákov, vyvíjajúcich sa v dreve stromov. Po načerpaní síl sme začali náš postupný výstup na rozhľadňu. Prudké slnko nám dovolilo na nej stráviť obmedzený čas, ale aj tak výhľad stál za tú námahu. 

Výhľad

Po rozhliadnutí sa do okolia, sme sa presunuli niekoľko výškových metrov nižšie k turistickému prístrešku, kde si deti mohli vyfarbovať. 

Vyfarbovanie pod Kobylou

Záver tvoril zostup až do Devínskej Novej Vsi, ktorý nám zabral menej ako hodinu. Posledný výlet mal byť ten najlepší, tam kde sme minulý rok našli ságu stepnú. Smer Plavecký hrad. Aj tentoraz sme využili motorový vlak Záhoráčik. Avšak meškal, čo nám natiahlo trocha cestu viac ako sme si predstavovali. Po dlhšej ceste obzvláštnenej pohľadmi na danieliu a srnčiu zver z vlaku sme vystúpili v Plaveckom Podhradí. Pomalým krokom sme sa vybrali priamo na hrad, kde sme si ešte oddýchli v lese. Priamo na hrade nás opantal výhľad na nížinu aj na svahy Malých Karpát. Skúsili sme nájsť aj slávnu ságu stepnú, ale tentoraz sme neboli úspešní. Možno nabudúce.

Pod stromom

 

Slnko nás vysililo, preto sme uvítali po krátkom zostupe osvieženie v miestnom novom pohostinstve. A potom už krokom na stanicu čakať vlak. Na záver sa s nami rozlúčila aj modlivka.

Modlivka železničná:-)

  

Aj tento rok sme mali plno nových zážitkov, ktoré nám nadlho ostanú v pamäti. Už teraz sa tešíme na ďalšie leto.

Letné výlety so Sovulami

 Aj toto leto chceme poskytnúť deťom možnosť zažiť spoznávanie Malých Karpát a rieky Moravy, preto sme pre nich pripravili niekoľko výletov. Vítané je každé dieťa, nemusí byť súčasťou nášho klubu. 

Prírodovedný klub SOVULE pripravil počas mesiaca júl pre deti poldenné výlety spojené s poznávaním druhov rastlín a živočíchov. Máme pripravené rôzne aktivity týkajúce sa biodiverzity a ochrany prírody. Výlety sú určené pre deti od 6 rokov a môžu sa ich zúčastniť (bezplatne) aj rodičia a psy. Uskutočnia sa iba za priaznivého počasia. Za výlet sa platí ráno na mieste stretnutia.
V prípade ďalších otázok píšte na sovulekruzok@gmail.com. 

10.7. (sobota) Devínska Kobyla (náročný výlet)
trasa: Sandberg – Psie skaly – rozhladňa – DNV
spojené s opekačkou
téma: rozmanitosť v prírode
cena: 1 dieťa 20 € (dve deti 30 €)

13.7. (utorok) Železná studnička (nenáročný výlet)
spojené s opekačkou
téma: netopiere
cena: 1 dieťa 20 € (dve deti 30 €)

17.7. (sobota) Kačín (nenáročný výlet)
spojené s opekačkou
téma: život v lese
cena: 1 dieťa 20 € (dve deti 30 €)

20.7. (utorok) hrad Devín a okolie (nenáročný výlet)
téma: hmyz
cena: 1 dieťa 25 € (dve deti 40 €), v cene je aj vstupné na hrad

24.7. (sobota)  Kačín (nenáročný výlet)
spojené s opekačkou
téma: život v lese
cena: 1 dieťa 20 € (dve deti 30 €)

27.7. (utorok) Devínska Kobyla (náročný výlet)
trasa: Sandberg – Psie skaly – rozhladňa – DNV
spojené s opekačkou
téma: rozmanitosť v prírode
cena: 1 dieťa 20 € (dve deti 30 €)

31.7. (sobota) Železná studnička (nenáročný výlet)
spojené s opekačkou
téma: netopiere
cena: 1 dieťa 20 € (dve deti 30 €)

14.8. (sobota) Plavecký hrad
trasa: DNV (vlak Záhoráčik) - Plavecké Podhradie - Plavecký hrad
téma: stepné a lesné živočíchy
cena: 1 dieťa 20 € (dve deti 30 €) 

 

Z minulosti - zimná Kršlenica

Inšpiráciou založenia prírodovedného klubu Sovule bolo obdobie môjho detstva, s ktorým sa spája čas strávený v prírodovednom krúžku v Devínskej Novej Vsi. Vtedy mladý prírodovedec Michal Noga založil a viedol krúžok pre deti z Devínskej. Myslím, že podobný krúžok dovtedy a ani dlho potom v Bratislave neexistoval. Až vznikli Sovule, ale to je už iný príbeh. Stretávali sme sa v piatok po škole buď v priestoroch Istracentra alebo neskôr na Základnej škole Pavla Horova 16. V sobotu sme chodievali na výpravy do širokého okolia - na Záhorie, do Malých Karpát alebo k Dunaju. Boli to výpravy, ktoré neboli iba turistikou, ale skôr pravým dobrodružstvom spojeným s objavovaním jaskýň, brodením zatopených lúk, sčítavaním husí či hľadaním sov. Boli to na dnešné pomery drsné výpravy, ale pre nás úplne prirodzené, v dobe bez mobilných telefónov odkázaní iba na verejnú dopravu a velenie Miša. Neboli sme skauti, mali sme výhodu, že Mišo nám predával znalosti o živote zvierat, ktoré nám dokázal ukázať v prírode. Spoznali a pozorovali sme druhy, ktoré boli vtedy mimoriadne vzácne alebo sa o nich vedelo veľmi málo. Dnes z týchto poznatkov ťažia aj Sovule, keďže sa postupne vraciame na úžasné miesta kam sme chodili ako deti my s Mišom. Doliny Malých Karpát alebo lúky pri Morave nás už očakávajú. Predtým však vyrozprávam niekoľko príbehov, čo sme zažili my na krúžku ako deti - ja, Andrej, Gašpar, Juro, Mišo, Lukáš, Laura, Monika, Kika, Lenky a ďalší.  
   
História - niekedy okolo roku 1998
Blíži sa zima a s ňou prichádza aj čas výprav za netopiermi. Ale nielen za nimi tentoraz pôjdeme. Dnes sa vydáme na výpravu do jaskyne Kršlenica. Nachádza sa v kopci a rezervácii s rovnakým názvom. Stretávame sa ako vždy v Devínskej. Ako každú sobotu, aj teraz nás na zástavke autobusu čaká Mišo s veľkým plne naloženým batohom. Vždy tam má kopec teplých vecí a samozrejme ďalekohľad či baterky. Nasadáme na autobus a hneď vystupujeme na miestnej vlakovej stanici. Je ráno, zima je cítiť všade. Kúpime si lístky a čakáme na vlak. Prichádza o chvíľu, no len čo sa zohrejeme, vystupujeme. V Zohore prestupujeme na motorový vlak do Plaveckého Mikuláša. Cesta ním je dlhá a pomalá. Široké lavice vo vlaku sú ideálne pre usadenie celej skupiny. Mišo vyťahuje svoje hodinky bez remienka. “Kto odhadne koľko je jedna minúta?” a spúšťa stopky zatiaľ čo my skúšame odhadnúť čas. Minúta ubieha prekvapivo pomaly, ale triafame sa celkom presne do rozmedzia niekoľkých sekúnd. Za oknom sa črtajú Malé Karpaty obsypané snehom. Kopce sa postupne približujú a my sme stále viac nalepení na okne. Rátame myšiaky sediace na lúkach a stromoch. Konečne vlak zastavuje na stanici. Prechádzame cez dedinu, kde sa ešte zastavujeme v miestnych potravinách dokúpiť horalky a iné zásoby. Pokračujeme dedinou až na jej koniec. S posledným domom sa začína rezervácia Kršlenica. Svah je strmý, porastený trávou a kríkmi. Sem tam obohatený vápencovými skalkami. Tie tvoria tzv. škrapové pole, krasový útvar. Dážď rozrušuje po tisícročia skaly, do ktorých vyrýva drobné žliabky. Tráva je sfarbená do hneda, neustále ju bičuje vietor, rovnako ako naše tváre. Vyrážame priamo nahor, mimo chodníka. S jedným cieľom, čo najrýchlejšie sa vyškriabať na hrebeň Kršlenice. Svah je strmý, začínam cítiť pálenie v stehnách a celkovú únavu. V polovici kopca si musíme dať prestávku na čaj. Stále je horúci. Počkáme pár minút kým vychladne. Andrej by už najradšej chcel ísť ďalej. Zbalíme si veci do batohov a široko sa rozliezame po svahu. Každý chce byť prvý hore pred ostatnými. Neskutočne sa potím pod vetrovkou, ale napokon som v prvej skupine na čele s Andrejom. Na konci skoro bežíme, ide nám len o to byť hore o niečo skôr pred ostatnými. Vrchol Kršlenice je neďaleko. Skalné veže lemujú úzky hrebeň, ktorým prechádza iba nenápadný chodník v tráve. Musíme si znova odpočinúť a vydýchať sa. Opakujeme procedúru s čajom a rozbaľujeme aj desiatu. Tá je podobná u každého účastníka výletu, obložený chlieb s rôznymi prísadami. Chlieb so salámou, maslom a paprikou je typická kombinácia týchto dní. Počas jedenia si začíname všímať okolitý výhľad do doliny. Vďaka strmým svahom so sutinovými poliami boli lesy v minulosti málo hospodársky využívané. Dnes je tu rezervácia chrániaca krasové výtvory a prirodzené lesy. “Skúsime pohľadať výra a navštívime aj jaskyňu Kršlenica, kde zrátame netopierov. Potom zídeme do doliny a pozrieme ešte jaskyňu Deravá skala.” povedal Mišo a pomaly si začal baliť sveter a termosku do batoha. Vyrážame. Nasledujeme úzky chodník vyšliapaný pravdepodobne muflónmi, ktoré v Malých Karpatoch obývajú práve takéto skalnaté prostredie. Mišo a ja obzeráme skalné vežičky, kde hľadáme stopy po výrovi. Napokon sme úspešní, výr tu pravidelne sedáva a trhá korisť. Perie z holubov, bažantov aj kačíc prezrádza čím sa živí v tomto kraji.

Na ďalšej vežičke, akoby vystrihnutej z propagačného materiálu, sa zastavujem a pokračujem v zbieraní pierok po výrovi. Zrazu ma upúta niečo iné. V tráve na vrchole je zaseknuté niečo tmavé - pazúr! Pribieha Mišo a po krátkom premýšľaní jednoznačne vraví: “Je to pazúr zo sokola myšiara.” Áno, výr loví aj dravce. Aj z jeho potravy je jasné, že dravce neloví náhodne. Prirodzene redukuje početnosť dravcov a sov menších od neho. Tie ho zase z duše nenávidia. Ak sa ukáže za bieleho dňa tak žiadny dravec si nenechá ujsť príležitosť na neho zaútočiť. Je to jeho osud, v noci kráľ a cez deň sa skrýva. Svah je chvíľami menej strmý, dá sa chodiť po jeho trávnatom povrchu prerušovanom roztrúsenými meter a viac vysokými vápencovými skalkami. Znova prichádza na scénu úloha od nášho vedúceho: “Výr tu niekde musí byť. Poďme ho nájsť.” Bleskovo sa rozliezame po okolí s vidinou úspechu v podobe spozorovania výra. Doposiaľ som výra videl iba raz či dvakrát. Aj to sme boli spolu s krúžkom. Minúty ubiehajú, prezreli sme viaceré skaly a terasy pod nimi, no výr tu nie je. Keď prezrieme takmer celú nezalesnenú časť svahu, vraciame sa k Mišovi. Nevadí, aj tak nám Mišo ponúka čokoládu. Presúvame sa na najvyšší bod. Nemáme fotoaparáty, avšak v pamäti ostávajú obrázky na scenériu doliny a sedenia na okraji skaly kým nás facká vietor od severu. Nárazy ustávajú až keď schádzame nižšie. Mišo nám chce niečo ukázať ešte predtým ako pôjdeme hľadať jaskyňu. Popod vysoké skaly postupne za sebou kráčame za Mišom. Zastavujeme pod skalou, v ktorej je puklina asi vo výške jednoho metra spolu s drevenými schodíkmi. “Stojíte pri historickom hniezde výra. Dnes tu už nehniezdi, no prezrádzajú ho kosti a perie z potravy. Ako viete, výr si hniezdo nestavia, iba si vyhĺbi jamku na krytom mieste a tam znesie vajíčka.” Aj keď je to už niekoľko rokov, čo tu výr nehniezdi, zažívam pocit uspokojenia, že viac poznám túto dolinu z výrieho pohľadu. Nastáva však problém, niekoľko krát šliapeme na hrebeň a zase nižšie pod skaly, kým hľadáme jaskyňu. Tá je niekde tu, avšak Mišo ju hľadá po pamäti, čo znamená, že chodník k nej nachádzame až na niekoľký pokus. Obtáčame sa znova okolo skál a pomedzi niekoľko pichľavých kríkov, a  zrazu stojíme priamo vo vstupnom otvore. Mrazí ma. Nepríjemný pocit mi prebehol po šiji. V jaskyni leží mŕtva muflónica so skleným pohľadom otočená priamo k nám. Dobieha zvyšok skupiny. Hľadíme na muflónicu a až po chvíli sa k nej priblížime. Stále je čerstvá. Zo zadných stehien jej kvapká krv. Niečo na nich hodovalo, otvorené mäso sa prediera cez kožu. Búrlivo rozmýšľame nad tým čo sa tu stalo. Dravec tu už nie je, pravdepodobne opustil jaskyňu tesne pred našim príchodom. Stopy nenachádzame žiadne. Všetko je na našej predstavivosti a vedomostiach. Z kníh vieme, že v Malých Karpatoch nežijú vlky ani medvede. Túlavé psy lovia uštvaním a zrejme by korisť roztrhali a zjedli na mieste. Líška zase takú veľkú korisť neloví. A odtiahnuť by ju tiež nevedela. Ostáva jediná možnosť. Tvor, ktorého stopy v snehu boli minulé roky videné až vo vojenských lesoch. Šelma, ktorá obľubuje členitý terén a korisť začína jesť od stehien. Všetko ukazuje na jedného tvora. Rysa. Máme zvláštny pocit, takto blízko našej najväčšej mačkovitej šelme sme nikdy predtým neboli. Snažíme sa z jaskyne zahliadnuť niečo živé, pohybujúce sa v jej okolí. Avšak už je určite preč. Sme trocha nesvoji, ale prišli sme sem za jedným konkrétnym účelom. Vyťahujeme baterky a čelovky a rozliezame sa do jaskyne. V štrbinách nachádzame po chvíli množstvo večerníc malých. Jedna na druhej, dokopy niekoľko desiatok. Neuveriteľné ako sa dokážu nasúkať do niekoľko milimetrovej štrbiny. Najväčší objav prichádza na koniec. Mišo nás vzrušene volá za ním vyššie do jaskyne. Všetky svetlá sú upriamené jedným smerom. Zo stropu jaskyne visí veľký netopier - podkovár veľký. Je to prvý a nadlho posledný krát čo sa s ním stretávam v Malých Karpatoch. Javí sa ako veľká hnedá kvapka, ktorá nikdy nedopadne na zem. Na predlaktí sa niečo leskne, prekvapenie nekončí, podkovár má krúžok! Krúžok z 80. tych rokov. Krúžkovaný bol v jaskyni Driny a má minimálne 15 rokov. Malé zviera, ktoré sa môže dožiť aj 30 rokov. V porovnaní napríklad s myšami či potkanmi alebo piskormi, ktoré sa dožívajú ledva dva či tri roky je to riadny nepomer. Navždy sa mi podkovár vryje do pamäti a roky pri nočných odchytoch netopierov ma bude sprevádzať myšlienka na odchyt posledných podkovárov veľkých v Plaveckom krase. 

Znova jeme, čokoláda a chleby končia v našich bruchách a všetko zapíjame čajom a ľadovou vodou. Aspoň teda Andrej si veľakrát nosil veľkú plastovú fľašu plnú vody kde sa mu pravidelne vytvoril ľad. Očividne mu to nevadilo a iba pár krát prosil o vodu, keď sa kvôli ľadu nedokázal napiť. Od jaskyne schádzame priamo do doliny, vytvárame rojnicu, aby kamene spod našich nôh nezranili iných členov krúžku. Viacerí padáme, no hneď sa zdvíhame. Znova sa všetko končí pretekmi, kto bude prvý v doline. Dnom doliny vedie lesná cesta s miernym sklonom. Hneď vedľa nej tečie potok, ktorý odoberá vodu z jej svahov. Proti prúdu potoka pokračujeme až k jaskyni Deravá skala. Je to jaskyňa s najväčším otvorom v Malých Karpatoch. Od chodníka treba vyjsť po kamenných schodoch na konci ktorých je veľká kupola. Podľa skôb upevnených do stien skaly je jasné, že je to aj miesto kde sa trénujú skalolezci. Grandióznosť priestoru zasahuje našu  predstavivosť. Je to miesto, ktoré bolo osídlené už v praveku. A ani sa nedivíme prečo. Aj teraz sme chránení pred počasím a máme rozhľad do doliny. Spolu s vodou z potoka máme ideálne miesto na prežitie. Odkladáme batohy a s baterkami v rukách ideme hľadať netopiere. Nedovidíme až na strop, tak sa zameriavame na bočné steny a pukliny v nej. Napokon iba jedno miesto je vybrané netopiermi za úkryt. Laura nás volá do nenápadného rohu s viacerými puklinami a záhybmi. Mišo sa musí uhýbať hlavou skale a kľačiac prezerá neskutočne úzku štrbinu po centimetroch. “Pipistrelky! Celá skupina.” vraví a usilovne sa snaží odhadnúť ich počet. Po niekoľkých minútach ho nedočkavo vytláčame a striedame sa v pozorovaní malých netopierov. Pipistrelka alebo večernica malá je náš druhý najmenší netopier. Trpaslík, ktorý v lete žije v dutinách stromov sa počas zimy sťahuje aj do podzemných priestorov. Jedna štrbina ich môže obsahovať aj niekoľko desiatok. Niekedy sú aj mimo štrbín a vtedy ich môže byť aj niekoľko tisíc. Zo stropu visí ešte netopier veľký, úplný opak malých večerníc. Obor. Spokojne odpočíva visiac zo stropu. Trochu na neho blikneme a napokon odchádzame z netopierieho kúta. Pri batohoch sa znova najeme a napijeme. Mišo ešte ukazuje v knižke rôzne druhy netopierov. Preletíme obrázky a hneď sa zbalíme. Je čas ísť domov. Vlak ide až o hodinu a pol. Máme čas. Dolinou prúdia naše zážitky z dnešného dňa. Ako vždy zapárame do seba a napokon sa naháňame. Končíme až tesne pred dedinou. Niektorí sa opláchneme v potoku s ľadovou vodou. Umývame si topánky a drhneme bundy od blata. Nestíhame sa už staviť na kofolu, no ešte chvíľu budeme čakať na stanici kým odídeme domov. Slnko sa už pomaly skrýva za oblaky a my sedíme vo vlaku s myšlienkami na skalné veže Kršlenice. Vlak sa pohol a všetky naše pohľady patria obrysu kopca nad dedinou.

Letné výlety so Sovulami

Toto leto sme sa rozhodli pre Sovule zorganizovať niekoľko celodenných výletov. Kde inde stráviť letný deň ako s našim klubom v prírode? Spolu sa zabavíme, najeme a predovšetkým spoznáme rôzne nové zákutia v našom regióne. A keď budeme mať šťastie, uvidíme či započujeme aj kadejakých okrídlených či osrstených obyvateľov. Hor sa na výlety! 

Prvý júlový deň sme vyrazili za dobrodružstvom na Devínsku Kobylu. Naša trasa počítala aj s pekným športovým výkonom zakončeným na samotnom vrchole kopca. Aby to nebolo také jednoduché, cestu lesom nám poriadne znepríjemňovali komáre. Ale pekne poporiadku. Od kostola sme začali kráčať lesom ponad Dendropark nad vodáreň. Ako vždy aj tu na chodníku nás zaujalo niekoľko viacnohých tvorov, predovšetkým roháč a bystruška. Aj sme si predstavili ich životný príbeh. Viete, že roháč pobýva ako larva niekoľko rokov v zemi pri koreňoch stromov a ako chrobák žije iba niekoľko mesiacov?

Roháč veľký

Krátke stúpanie Sovuliam dalo zabrať, no väčšina sa už nevedela dočkať na opekanie. Naše opekačkové miesto bolo ukryté v prítmí Psích skál. Je to miesto s dvoma veľkými ohniskami, stolom a lavicami na sedenie. Skvelé bolo aj to, že aj komárov tu bolo pomenej. Po krátkom oddychu sme sa vrhli na prípravu ohniska a jedla. Časť bola vyslaná na zber dreva a prieskum okolia. Nebolo treba chodiť ďaleko. Popadaných konárov, dobre vyschnutých, bolo naokolí viac ako dostatok. Založenie ohňa chvíľu trvalo, keďže drobné triesky sa nechceli rozhorieť na prvý krát. S trochou trpezlivosti sme to však zvládli, praskanie konárikov pod malými plameňmi nás ubezpečilo, že sa dočkáme vysokokalorického obeda.  

Príprava ohniska

 

Po naobedovaní sme sa vydali na vrchol. Komáre nepríjemne dobiedzali, skúšali našu trpezlivosť počas celej cesty. Cestou sme sa zastavili aj pri studničke, trochu sa osviežiť. Maliny na okraji lesných chodníkov nás zase zásobili vitamínmi, a niektorí ich nazbierali aj rodičom. Záverečné stúpanie po starej vojenskej ceste bolo dlhé, napokon sme však došli na vrchol. Na rozhľadňu sa ešte nedalo dostať, tak sme si ju aspoň popozerali zdola. Po krátkom pozretí sme zostúpili k turistickému prístrešku. Každý si užíval oddych a hlty vody. Po osviežení sme sa venovali ekologickým vzťahom medzi živočíchmi. A niektorí skúmali okolie. A dočkali sa. Krásna obrovská užovka obojková odpočívala pod kríkom. Ani kričiace deti ju neznepokojili. Iba nerušene trávila svoju korisť. Keď sme si ju vyobzerali a pofotili, bol čas ísť domov. Dolu kopcom to išlo ľahšie a o hodinu sme už stáli znova pred kostolom. Síce unavení a doštípaní, ale so zážitkami. 

Užovka obojková

 

Druhý výlet smeroval na Železnú Studničku. Znova sme si chceli opekať a spestriť návštevu aj sledovaním obojživelníkov, ako aj lesných operencov. Našu návštevu sprevádzal náš kamarát Michal Noga z Mestských lesov Bratislava, kedysi zakladateľ Prírodovedného klubu v Devínskej Novej Vsi. Tentoraz nás naučil určovať zvieratá podľa stôp a trusu. 

Komu patrí tento trus?

 

Počasie nebolo najkrajšie, mraky zahalili oblohu a začalo pršať. S Mišom sme sa stretli v altánku pre exkurzie. Komáre neštípali, a preto sme sa mohli porozprávať o živočíchoch, ktoré môžeme stretnúť v lesoch. Počas prechádzky sme našli malé žaby, ktoré začali svoju púť z rybníkov do lesa. Mišo nás zobral k drevenému mostu ponad potok Vydrica, kde sme mu pomohli osadiť stopy rôznych lesných zvierat. Jazvec, diviak, daniel či líška majú nateraz svoju stopu pod zábradlím mosta. 

Malé žaby sa vydali na svoju púť

 

Dážď zosilnel a my sme pozvaní sa ukryť do budovy Mestských lesov. Trocha premočení, ale napokon sme boli spokojní, že sme v teple a skrytí pred dažďom. Deti si popozerali rekvizity v zasadacej miestnosti. Mišo nám ponúkol vytvoriť si stopy z plastelíny. Malo to úspech a každý si chcel vytvoriť stopu jazveca či jeleňa. Keď dážď ustal, zistili sme, že všetko drevo v lese bolo mokré a pripraviť opekačku bude nesmierne ťažké. Na pomoc nám prišli zamestnanci Mestských lesov, pripravili skvelý oheň a drevo. Nám stačilo iba pripraviť si palice na opekanie a špekáčky a slaninu. Po jedle treba všetko dobre zapiť, a tak sme sa vybrali ešte na kofolu do Klepáča. Napokon aj škaredé počasie nebolo prekážkou príjemnému výletu. 

Výuka pri kofole

Ďalší výlet sa hrdí prvenstvom najvzdialenejší. Využili sme príležitosť a vlakom Záhoráčikom sme sa odviezli až do Plaveckého Podhradia. Z tejto peknej podhorskej dediny sme pokračovali na Plavecký hrad. Výstup je tu strmší, ale o chvíľu sme sa ocitli tesne pod hradnou zrúcaninou. Hneď deti upútala podobnosť s lúkami na Devínskej Kobyle. Ešte sme im nedovolili preskúmať okolie, ale pokračovali sme si odpočinúť a najesť sa na hrad. Hlad nás donútil sa rýchlo utáboriť. Až s plným žalúdkom, sme sa vedeli tešiť jasnej oblohe a okolitej krajine. 

Naša minivýprava

 

Výstup aj odpočinok nám napokon zabral viacej času ako sme si mysleli. Rozhodli sme sa preto nepokračovať ďalej na Báborskú (prvý plán). Zrazu sme sa nemuseli ponáhľať, tak deti dostali rozchod na lúke a mohli ponáchádzať miestnych obyvateľov. Stačilo pár minút a najväčší objav výletu sa nám díval do očí. Sága stepná. Veľká samička s odhryznutou časťou prednej končatiny sa stala stredobodom nášho vesmíru na pár chvíl. Je mimoriadne zaujímavé, že vo svete sa vyskytujú iba samičky. Samčekov by sme márne hľadali (aj keď v odbornej literatúre nájdeme zmienku o jednom náleze vo Švajčiarsku). Očividne sa nikam neponáhľala. To však nebolo všetko, znova sa stretávame s užovkou obojkovou, ktorú však nechávame sa skryť. Nechceme ju priveľmi stresovať. Morálka je znova pozdvihnutá, videli sme krásne a zaujímavé živočíchy, čo v deťoch aj v nás dospelých vyvolalo pocit zadosťučinenia. 

Sága stepná

 

S malými zástavkami na zber drienok zostupujeme naspäť do dediny. Ani nejdeme na kofolu, ale pokračujeme na stanicu. Máme dostatok času, tak sa ešte zabávame odhadovaním vzdialenosti a meraním našich krokov. Nasadáme napokon na vlak a začína sa safari v podkarpatí. Množstvo zvery zaujme našu pozornosť, niektorí však vyvádzajú, predsa len takmer prázdny vlak dáva možnosti na neustále sa presúvanie pomedzi sedadlá. Návrat sa blíži a my vystupujeme na stanici v Devínskej Novej Vsi. Aj nám je ľúto, že už nestihneme takto pohodlne s vlakom navštíviť ďalšie miesta v Karpatoch toto leto. Sme však rozhodnutí pokračovať vo výletoch ďalší rok. 

Výučba v prírode

Jeseň so Sovulami

Koncom leta sme už tradične pozorovali zhromažďovanie včelárikov a brehúľ v lome Srdce či vo Weitovom lome. V okolí Sandbergu spoznávame predovšetkým jeho hmyzích obyvateľov - cvrčky, koníky, kobylky a samozrejme modlivky. Tie už patria k nám a deti ich bez strachu obdivujú.

Na Srdci (bývalý lom) sme spoločne objavili kam chodí črieda diviakov. Našli sme aj miesto, kde sedáva výr. Množstvo pierok z holubov, ale aj iných vtákov ho okamžite prezradilo. Na osamotenom strome na lúke sme objavili malé jašterice. Vďaka tomu sme si mohli pozrieť zblízka tieto mrštné tvory. Pri rieke Morave sme sa naučili rozlišovať stopy, čo tu v blate zanechali chlpatí aj operení obyvatelia. Prechádzala sa tu ondatra, volavka aj mačka. Bystré oči detí sa rýchlo naučili rozdiely medzi stopami a aj to, kde ich treba hľadať.

Vrcholom jesene bolo člnkovanie na Karloveskom ramene spojené s opekaním. Podarilo sa nám to zorganizovať vďaka jednému zo skvelých rodičov našich krúžkarov. Všetko vyšlo na jednotku a my sme si užili pohodový slnečný deň.

Využili sme aj kľúče na určovanie drevín v prírode. S ich pomocou sme sa naučili rozlíšiť brest či vŕbu od iných stromov. Spoločne sme si pozreli všetky videá z našej fotopasce. Je to iný zážitok, keď vieme, kde a kedy fotopasca natáčala diviaky, daniele, veverice, kuny, vydry či jazvece. Po dlhšej prestávke sme sa venovali rozboru vývržkov sov. Nadšenie z hľadania kostí bolo veľké, aj keď väčšina bola z ryšaviek - lesných myší. V jednom vývržku čakalo prekvapenie v podobe celej hlavy ďatla veľkého. Okrem nadšenia z objavovania sme sa naučili aké druhy živočíchov tvoria potravu sovy.

V spolupráci s novootvoreným ekocentrom DNV sme pre verejnosť zorganizovali prednášku o migrácii vtákov, súčasťou ktorej boli aj tvorivé dielne pre najmenších.

Nechýbala ani výroba svojich vlastných vtáčích hniezd. Deti sa dozvedeli  o druhoch, ktoré si hniezda stavajú a druhoch, ktoré využívajú hniezda iných vtákov, prípadne hniezdia v dutinách stromov.

Jeseň pokračuje a krúžok sa pomaly blíži k zimnej prestávke. Počas nej pripravíme nové aktivity pre našich krúžkarov a budeme očakávať príchod jari. A možno sa uvidíme aj skôr na nejakej akcii počas zimy.

Čo sme zažili s deťmi 2018

Rok utiekol ako voda a spolu s deťmi sme prežili fantastické zážitky. Snažili sme sa postupne zlepšovať našu činnosť, viac spoznávať deti a ich záujmy. Zároveň sme pre ne vymýšlali nové aktivity. Predstavili sme si mnohé živočíchy a rastliny spolu s ich prostredím. Okrem začiatku zimy sme všetky aktivity vykonávali v prírode, aby sme deti dostali takpovediac "doprostred deja". Nechceli sme iba rozprávať a opisovať im naše skúsenosti. Chceli sme to všetko zažiť spolu s nimi. A zažili sme toho dosť.

V januári sme prvýkrát videli prelietať v hmle nad našimi hlavami orliaka. V zahmlenom počasí nás zbadal neskôr ako my jeho. Zamierili sme aj na návštevu do Rakúska, kde sme našli dieru zrejme po sysľovi.  

Vo februári sme si vyskúšali streľbu z praku. Samozrejme nie na cieľ. Iba sme sa pokúšali dosiahnuť rakúsky breh. 

Stavali sme snehotučniaka, ktorý akoby z oka vypadol tučniakovi na obrázku.

 

Navštívili sme aj lužný les, kde sme objavili stopy - diery v strome po tesárovi čiernom. 

V marci už bolo počasie priaznivejšie. Sústredili sme sa na prebúdzajúcu sa prírodu. Na Sandbergu nás zaujali májky - veľké chrobáky, hľadajúce si miesto na rozmnožovanie. 

Urobili sme si výlet z Devína do Devínskej Novej Vsi a pozorovali sme kačice a ďalšie vodné vtáky. 

Apríl sa niesol v znamení brigády v miestnom dendroparku. Sovule boli jedným z organizátorov úspešného upratovania tohto pekného miesta na okraji Devínskej Kobyly. Po uprataní sme si porozprávali o sovách a spolu s deťmi vyfarbovali sovie masky. 

V tomto mesiaci sme objavovali čaro mokradí. S novými sieťkami sme sa vybrali na niekoľko miest, aby sme si predstavili život pod vodnou hladinou. Sami sme boli prekvapení, čo všetko žije ukryté pred našimi očami. Na chvíľu sme sa kochali mlokom, kunkami, žubrienkami, potápnikmi či spľošťulami. Samozrejme sme všetky úlovky vypustili naspäť tam, kde sme ich chytili.

 Najväčšie prekvapenie bolo, keď nám pri tom všetkom robil spoločnosť bobor. 

Mokrade sa stali naším obľúbeným miestom a vrátili sme sa tam niekoľko krát.

Zamierili sme aj na Slovanský ostrov pri Devíne, kde sme sa učili rozlišovať jednotlivé druhy oblakov. 

 

V máji sme sa naučili niečo o hniezdach. Ukázali sme si, ako vyzerá hniezdo trsteniarika. Dozvedeli sme sa, ktorý druh si hniezdo vystiela blatom a ktorý druh má hniezdo zavesené na konári.

Zažili sme letnú búrku s riadnym lejakom. Deti boli spokojné a natešené.

Náš kolektív sme utužili pri hre s gulôčkami. Jedna jamka a farebné guličky nás zabavili na dlhý čas.

Opäť sme navštívili mokrade. Konečne sa nám pošťastilo odchytiť skokana, ktorého sme po chvíli vypustili naspäť do vody.

V júni sme využívali slnečné počasie ako sa len dalo. Konečne sa nám podarilo nájsť nášho najväčšieho chrobáka - roháča veľkého. Jednu samičku sme si pozreli celkom zblízka. 

Pekný zážitok nám poskytla mladá myšiarka ušatá, ktorú sa nám podarilo objaviť v korune stromov. 

Po letnej prestávke sme sa plní nadšenia vrhli do jesennej časti. Navštívili sme viacero zaujímavých miest. Jedným z nich bol hrad Devín, kde sme nazreli do histórie tunajšej krajiny.

 

Vďaka novým kontaktom sme sa pozreli aj na ostrov Sihoť, kde sme nazreli do histórie a súčasnosti vodohospodárstva. 

V októbri sme opäť navštívili lužné lesy pri Morave a tentoraz sme zistili, že bobor vie aj loziť po stromoch. 

Zorganizovali sme výstup na Devínsku Kobylu. Síce sme boli unavení, ale zvládli sme to. 

V novembri sme už pokračovali iba cez soboty. Naučili sme sa postaviť jednoduchý prístrešok, ktorý nás ochráni pred nepriaznivým počasím. 

Úspech mal aj nácvik zakrádania sa, čo Sovule možno niekedy využijú v živote. 

Rok 2018 preletel veľmi rýchlo. Veríme, že aj tento rok spoznáme nové deti a zažijeme ďalšie jedinečné situácie, s ktorými sa s vami opäť podelíme.