pondelok 21. novembra 2022

Spomienka na dávny les

Túlaním sa po slovenskej krajine si po čase privykneme na určitý stereotyp. Striedajú sa lesy s lúkami a poliami, dedinami... Les je buď tvorený tak isto veľkými stromami alebo naopak sú rozmery aj vek pestré. Hneď vieme či sa motáme v obyčajnom nudnom hospodárskom lese alebo sme tam, kde motorové píly nezavítali. Avšak niekedy nás krajina núti sa zamyslieť. 

 


Roky dozadu sme raz navštívili jedno miesto, mokraď medzi obcami Stupava a Lozorno. Nenápadná mokraď je domovom obojživelníkov a hmyzu, vždy poteší nájdenie takéhoto miesta v lesnom prostredí. Aj keď bolo cieľom skontrolovať mokraď a stav vody v nej, upútalo nás niečo iné. Okolo je hospodársky les, ale je iný. Nebývalo veľa starých stromov, často s veľkými rozostupmi medzi nimi, sa vynára z porastu mladých stromov. Nie sú to 100 ročné stromy, skôr 300 ročné, prevažne duby. Upútajú predovšetkým rozkonárenou korunou, často s dutinami po odlomených konároch. Niektoré sa už rozpadajú, no iné stoja obkolesené hradbou mladších spoločníkov. Je to zvláštne, toľko starých stromov lesníci väčšinou neponechávajú na dožitie. Spôsob rozkonárenia prezrádza čosi viac. Domnienku si potvrdíme z iného blogu. Kedysi medzi týmito stromami iné stromy neboli, les bol plný svetla. Pásli sa tu domáce zvieratá, ktoré spolu s výrubom mladých stromov udržovali tzv. pastevný les. Takéto lesy boli hlavne v stredoveku bežné v okolí dedín a miest. Pásli sa tu domáce zvieratá ako kozy, dobytok a prasce. Hlavne žalude boli obľúbenou potravou domácich svíň, ktoré vďaka nim rýchlo priberali na hmotnosti. Popadané konáre zase boli využívané na kúrenie. Ako sa však zmenili politické a vlastnícke pomery, pasenie v lesoch zaniklo. Využili to stromy, najmä hrab, ktoré rýchlo vyplnili miesto medzi starými dubmi. Výsledkom je, že v hustom poraste sú roztrúsené nádherné rozkonárené stromy, ktoré sa postupne vynárajú počas motania sa lesom.

 

Ich veľkosť a tvarová rozmanitosť prudko kontrastuje s tvarovo nudnými okolitými stromami. Nie sú iba krajinársky zaujímavé, ale práve tieto staré duby umožňujú prežívať mnohým organizmom aj v inak smutnom mladom lese. Sýkorky, ďatle, sovy aj netopiere radi obsadzujú dutiny. Odumreté drevo rozkladajú zase huby. Kmeň ako aj okolie koreňov slúžia pre vývoj rôznych chrobákov. V lete na nich nájdeme rôzne fúzače a roháče. Ich význam pre tunajšie prostredie je výnimočný, nespomínajúc historickú hodnotu. Časť stromov, ktoré kedysi rástli v rozvoľnených porastoch, sa nachádza aj v rezervácii Pod Pajštúnom, hneď na konci Stupavy. Aj tu v okolí turistického chodníka si môžeme užiť pohľad na veľké duby. Čo však ich budúcnosť? Hádam sa aspoň časť starých stromov zachová a z mladej nastupujúcej generácie stromov vyrastú podobní velikáni. Nateraz si aspoň vychutnajme súčasnosť v tieni ich korún.   



piatok 4. novembra 2022

Pípajúca sova - letný spoločník

Letné noci strávené v spoločnosti komárov pri rieke sa pominuli, aby ich vystriedalo o čosi viac hmlisté a chladné počasie. Jeseň je tu, ale spomienkou ostanem ešte pri letnej noci. Každé ročné obdobie je niečím podmaňujúce, takisto večer a noc inak pôsobí v lete a inak v zime. Suchý a mrazivý vzduch obohatený najhlbším tichom  je v úplnom rozpore s teplým závanom od rieky plnom šušťania listov a vtáčích hlasov. Kolorit a fyzickú hmotnosť ešte dotvárajú roje hmyzu vznášajúce sa nad zemou. Jedno a to isté miesto mení svoju podobu počas roka plynule a bez prestávky. Aj preto je také fascinujúce pravidelne navštevovať svoje miesta. Jedno také leží na brehu rieky, ktorá je mojou súčasťou od detstva. Príjemná pláž v čase nízkeho prietoku sa postupne zvažuje a odhaľuje okruhliaky, ktoré dláždia riečne dno. Chýbajú veľké neopracované kusy skál, ktoré boli na iných miestach osadené ako opevnenie na brehy. Mali a majú zamedziť pohybu rieky do strán. Aby nebola živá. Aby prúdila ako chceme my. Na tomto mieste je však breh prirodzený, postupne sa zvažujúci. Taká malá pripomienka ako by to mohlo byť, keď si rieka putuje ako chce.

Pláž na Morave

Rieka je fascinujúca, pretože voda tečie, hýbe sa, nesie život. Tunajšie miesto má jednu výhodu, postupný breh umožňuje natiahnuť sieť na odchyt netopierov. Je leto, deň bol horúci a večer nastupujú komáre, aby pripomenuli, že nič také ako právo byť iba v tričku neexistuje. Ako zapadá Slnko, miznú hlasy denných vtákov a nahrádzajú ich tie čo sa neboja noci. Súmrak prebudí k životu sovu, ktorá rýchlo preletí z jednej strany rieky na druhú. Začínajú tiahnuť aj bahniaky. Poteší ma hlas kalužiaka perlavého (Tringa ochropus), ktorý sa usadil na rakúskom brehu a pravidelne dáva o sebe vedieť. Kde tu je počuť ešte splašené hlasy drozdov predtým ako idú spať. Neďaleko sa roztoká ešte bažant. Aký to rozdiel oproti zime, kde tichá noc a súmrak je takmer pravidlom. Netopiere sa zatiaľ nechytajú, to mi však v tejto chvíli nevadí, keďže niečo iné upútalo moju pozornosť. Niekoľko stoviek metrov ďalej na rakúskej strane sa ozýva monotónne pípanie. Pred rokmi som ho nahral na Devínskom jazere a roky potom som dúfal, že ho objavím aj pozdĺž Moravy. Výrik lesný (Otus scops).

Výrik lesný počas odpočinku (Autor: Ján Svetlík)

Snažím sa ho nahrať pomocou mikrofónu na mobil. Podarí sa, aj keď to nie je veľmi počuť. Je to naša druhá najmenšia sova. Aj keď je vzácna, pravdepodobne je početnejšia, len uniká pozornosti. Totiž podobne ako ostatné sovy sa veľmi dobre maskuje počas dňa v korunách stromov alebo sa skryje do dutiny. Je takmer nemožné nájsť výrika na strome pokiaľ nevieme kde presne ho hľadať. Vďaka svojmu sfarbeniu a maskovaciemu vzoru môže pokojne sedieť na tom istom strome deň čo deň a nik o ňom ani len netuší. Raz sme ho tak hľadali v parku na ostrove Lesbos, v knižnom sprievodcovi (inak skvelá kniha, ktorú určite odporúčam) bol označený presný strom, kde výrik sedáva. Aj tu uvedené fotky patria tomuto výrikovi, ktorý je atrakciou pre fotografov už roky. Máme strom, čo môže byť ľahšie ako nájsť ho tam? Trvalo asi 10 min kým sme výrika objavili postupným skenovaním kmeňa stromu ďalekohľadmi z bezprostrednej vzdialenosti. Bez sprievodcu by sme boli stratení. Ľahšie ako pozorovať ho, je počuť ho. Hlas výrika pripomína neustále pípanie podobné cúvacím senzorom na nákladných autách. Tunajšie úzke pásy lužného lesa a okraje lúk spolu so starými vŕbami sú ideálnym miestom pre život tohto sovieho trpaslíka. Je tu dostatok dutín a hustých korún kde sa ľahko ukryje a zároveň sa tu nachádza aj enormne veľa hmyzu. Ten predstavuje základ potravy výrika. Predovšetkým veľké kobylky sú obľúbenou zložkou jeho jedálnička. S hmyzom súvisí aj ďalšia zaujímavosť v jeho živote. Vačšina sov žije usadnutým spôsobom života, majú svoje teritórium, kde poznajú doslova každý strom, každú dutinu. Aj preto môžu sebaisto poletovať aj v čiernočiernej tme. Prežijú tu celý život ak ich nevyženie iná sova. Výrik je však spolu s myšiarkou močiarnou (Asio flammeus) migrujúci druh. Na jeseň odlieta do Afriky a na jar sa znova vracia. Toto správanie je previazané s nedostatkom potravy - hmyz je počas zimy nedostupný pre mnohé druhy vtákov. Preto ho musia hľadať inde, najčastejšie za ním migrujú tam kde ho je dostatok. Ako jediná európska sova prelieta ponad Saharu. O živote na zimoviskách v Afrike sa toho veľa nevie. Podarilo sa však zistiť, že zimuje v biotopoch so stromami v štátoch Mauretánia, Senegal, Mali, Gambia, Guinea, Sierra Leone. To je výrik, žltooká sova na cestách.   


Výrik na strome (Autor: Mick Sway)