Moderný prírodovedec - technologickí pomocníci

Stať sa prírodovedcom minimálne na amatérskej úrovni asi nikdy nebolo jednoduchšie ako teraz. Aj keď knihy a poznatky z pozorovania prírody v teréne sú stále základom získavania vedomostí budúcich prírodovedcov, súčasné technológie ponúkajú možnosti dosiaľ nevídané. Či už sa zaujímate o vtáky, no neviete ich rozlíšiť podľa spevu, natrafili ste na hnedo sfarbeného chrobáka v lese alebo vás očaril modrý kvet vykúkajúci z trávy, váš smartfón vám vie pomôcť. Netreba sa samozrejme nechať slepo viesť, aplikácie je dobré vnímať ako pomocníka, ktorý poradí a prípadne zrýchly určenie priamo na mieste.

 

Tu si predstavíme výber niekoľkých overených aplikácií, ktoré využije začiatočník aj skúsený odborník. 

 

Merlin

Zaujíma vás čo naokolo spieva, potom je Merlin skvelou voľbou. Celá aplikácia aj s údajmi o vtákoch zaberie dosť miesta - aj niekoľko GB, preto je vhodné ju inštalovať doma. Jej ovládanie je vskutku intuitívne, v nastaveniach si môžete nastaviť slovenské mená vtákov. Odteraz keď niečo zaspieva v okolí, stačí aplikáciu spustiť a stlačiť nahrávanie. Merlin vám postupne bude ukazovať druhy, ktoré sa ozývajú, poradí si aj so spevom viacerých druhov naraz. Nahrávka aj s identifikovanými druhmi ostane uložená vo vašom telefóne, čo je dobré ako dôkaz a na prípadné potvrdenie ak si nie ste istý určením. Ak si chcete zapisovať čo ste videli a zároveň prispieť k poznaniu ornitofauny sveta a Slovenska, doplňte si do zoznamu aj aplikáciu eBird. Je to od toho istého tvorcu Cornell Lab. Ale naspäť k Merlinovi - človek čo pozná hlasy vtákov ocení tiež jej použitie ak sa napríklad potrebuje sústrediť na niečo iné v teréne. Vtedy stačí zapnúť Merlina nech nahráva a vy sa môžete venovať napríklad pozorovaniu ďalekohľadom a netrieštiť svoju pozornosť. Výhodou je, že nemusíte byť v dosahu mobilného signálu.

 

BirdNET 

Aplikácia, ktorá je aj vo verzii pre počítače. Je stvorená v spolupráci s Cornell Lab a Technologickou univerzitou v Chemnitzi. Výsledky sú podobné, ale funguje inak - najprv cez aplikáciu nahráte zvuk a potom musíte označiť čo chcete určiť. Treba mať prístup k rýchlemu internetu, inak nebude fungovať. V našich podmienkach je menej praktická ako Merlin, avšak vie určiť viacero druhov hlasov aj mimo Európy - keďže model používaný na identifikáciu hlasov používa na trénovanie aj databázu Xeno-Canto. Na rozdiel od Merlina, ktorý využíva inú databázu, kde sú pedovšetkým hlasy vtákov z Ameriky a Európy. Ak určujete aj menej typické hlasy, je dobré mať aj BirdNET pri sebe - navyše zaberie málo miesta v pamäti. 

iNaturalist

Táto aplikácia umožňuje zápis takmer všetkých foriem živej prírody - od húb a rastlín po cicavce. Ideálne ak je k pozorovaniam pripojená aj fotografia alebo nahrávka zvuku živočícha či rastliny. Priamo v aplikácii je zakomponovaný nástroj na určenie konkrétneho druhu organizmu. Veľmi nápomocný je pri určovaní rastlín a hmyzu či pavúkov. Pozorovanie sa navyše uloží v online databáze kde k nemu majú prístup iný užívatelia a tí môžu súhlasiť s vašim návrhom určenia pozorovania. Tiež môžu komentovať váš nález. V súčasnosti je v rámci tejto siete zapojených mnoho expertov na rôzne skupiny, ktorí pomáhajú s určovaním pozorovaní. Tiež sú pozorovania zo Slovenska spravované Centrom biológie rastlín a biodiverzity Slovenskej akadémie vied. Ak teda chcete pomôcť v poznaní našej prírody, aplikácia iNaturalist je skvelá voľba ako sa stať súčasťou komunity prírodovedcov. 

 

Flora Incognita

Ak vám ide o čo najpresnejšie určovanie našej flóry, potom Flora Incognita je to čo hľadáte. Podľa odbornej štúdie, dosahovala presnosť určenia viac ako 98,8 % toho čo je možné určiť v teréne. Výhodou je, že pri určenom druhu ukáže aj na koľko % si je aplikácia istá že je to daný druh. Aplikácia je postupne vylepšovaná a okrem určenia sa dozviete množstvo faktov a zaujímavostí z botaniky a ekológie. Ak sa zaoberáte rastlinami, Flora Incognita je skvelým pomocníkom. Pozorovania si viete exportovať z aplikácie, to je dobré predovšetkým pre prírodovedcov, ktorí by si ich chceli podrobne analyzovať alebo poskytnúť komunite. Pre ľudí, čo potrebujú dodatočnú motiváciu ponúka Flora Incognita systém odznakov, ktoré vám pridelí, ak dosiahnete stanovené ciele. Celkom zábavné sú úlohy ako nájsť 5 jarných rastlín. Mierna nevýhoda je, že údaje sú používané predovšetkým na výskum vztiahnutý na nemecky hovoriace krajiny - ako napríklad výskum posunu kvitnutia počas rokov. Aplikáciu je možné použiť aj mimo pokrytia signálu - na nafotenie rastlín, tie potom dodatočne aplikácia určí ak bude mať prístup na internet. 

 

Pl@ntNet

Ďalšia užitočná aplikácia, ktorá aj zdieľa pozorovania medzi užívateľmi. Podľa porovnávaní, je menej presná ako Flora Incognita a iNaturalist. Ale záleží aj v akom regióne sa pohybujete. V stredomorí bude dosahovať veľmi dobré výsledky. Pri jej používaní môže zmiasť že ponúka množstvo výsledkov, ktoré sa líšia percentuálne. Čo pri ťažko určiteľných druhoch môže byť mätúce. Podobne, obsahuje bohatú galériu obrázkov pozorovaní od užívateľov, čo je nápomocné, ale môžu byť v nej aj obrázky zle určených druhov. Treba byť pri jej používaní opatrný.

 

eBird

Aplikácia na zápis pozorovaní vtákov. Ak cestujete po svete, alebo pozorujete vtáky iba doma na záhrade, eBird uchová vaše pozorovania a poskytne ich vedcom na ďalšie spracovanie. Veľkým plusom je, že každé pozorovanie zo Slovenska sa nahrá aj do databázy AVES pod organizáciou SOS/BirdLife Slovensko. Takže vaše pozorovania prispejú k poznaniu druhov vtákov globálne aj lokálne. Zároveň môžete prehliadať pozorovania aj iných užívateľov. Je to výhoda ak sa napríklad pohybujete v území, kde to nepoznáte. Ľahko môžete zistiť kde sú dobré miesta na pozorovanie zaujímavých druhov.  

 

Aplikácie môžu pomôcť výrazne urýchliť učenie rozlišovania jednotlivých druhov. Tiež sú skvelou možnosťou ako prispievať k poznaniu biodiverzity okolo nás. Netreba mať zápisník po ruke, stačí pár ťuknutí do mobilu a údaje sú zaznamenané.  

Neočakávané stretnutie v Karpatoch

 Ešte počas štúdia na univerzite som sa stretol s tvrdením, že biológia je najkrajšia veda, čo vyplýva zrejme zo správania organizmov, ktoré sa nedá úplne predpovedať. Jednoducho, aj keď o druhoch a predovšetkým o živočíchoch toho často vieme dosť, aj tak vedia prekvapiť. Minulý týždeň ma tak prekvapila krátka správa od kamaráta Roba, či môže byť kuvičok vrabčí aj tu dole pri Bratislave, keďže jeden mu sedí nad hlavou. No ťažko sa na takú správu odpovedá, keďže viem, že Robo vtáky pozná. Kuvičok tu dole na juhu už bol niekoľko ráz zistený, ale to nebolo v jarnom období, v čase hniezdenia. A teraz je tu? Možno ho prilákala ochrana lesa, kde sa na mnohých miestach vytvoril viacgeneračný les so staršími aj mladšími stromami.

Viacgeneračný les - výsledok neťaženia dreva, Foto: Sovule

Počasie a ani čas však príliš neprialo k výletu za potvrdením výskytu. Ten si však našiel Mišo, pracovník Mestských lesov Bratislava a skúsený zoológ, a za súmraku cestou z práce sa stavil na lokalite. Potom už len chodili vzrušené správy, a premena z neveriaceho Tomáša na následovníka nového kultu bola na svete. Internetom prišli ešte obrázky a video. Fantastické, úžasné. A tu by mohol príbeh končiť, ibaže sa nám nepozdávalo správanie - obsadená dutina, a to že je na lokalite už niekoľko dní. 

Pre širší kontext - kuvičok vrabčí je boreálny druh sovy, pôvodne obývajúci zmiešané a ihličnaté lesy na severe Európy a Ázie. Na Slovensku obýva predovšetkým horské lesy. Najbližšie k Malým Karpatom je potvrdený výskyt z Bielych Karpát. Tunajšie lesy majú nízku nadmorskú výšku a tvorené sú prevažne listnatými porastmi. To nie je práve typické prostredie pre kuvička ako sa uvádza v literatúre. Vtáky však vedia prekvapiť a vybrať si za svoj domov aj iné prostredie. Viac o kuvičkovi tu. Tiež je dobré vedieť, že naše lesné sovy sú silne teritoriálne, chránia si svoje územie kde žijú počas roka pred inými jedincami svojho druhu. Majú svoje územie a vyháňajú z neho iné sovy. Ich húkanie označuje obsadené teritórium.

Kuvičok vykúka z dutiny, Foto: Sovule

Počasie sa umúdrilo, vykuklo slnko a aj predpoveď ukazovala, že dnes by sa oplatilo ísť do terénu. Naša mini výprava - Robo, Vlado a Nat - sa poobede vydala pozrieť tohto novoobyvateľa našich lesov. Prichádzame na miesto, rýchlo pripravujem monokulár a zameriam ho na dutinu. Čakáme. Avšak nič nenasvedčuje prítomnosti malej sovičky. Aj keď...všimnúť si v lese a rozoznať sovu o veľkosti vrabca je tiež umenie. Malé pierko sa vznáša v otvore dutiny. Žeby? Trochu zavábime. Zrazu sa hlava kuvička úkáže v otvore a zvedavo si obzerá nových hostí. Dlho pózuje. O chvíľu nato vyletí z dutiny ponad nás až pristane na konári nad našimi hlavami. Obzeráme si ho, nevyzerá vyplašený. 

Kuvičok vrabčí v Lesoparku, Foto: Sovule

Po chvíli počujeme známy hlas - pískanie prichádzajúce zo svahu. Trochu zosilnieva a už iba vidíme druhého kuvička ako si sadá k prvému. Skvelé! V ďalekohľade už vidíme, že doniesol hrdziaka, lesného hraboša, ktorý je takmer taký veľký ako on sám. Spokojne sa pustil do jeho pitvania. Druhý sedí vedľa. Po zjedení večere či olovrantu znova odletí. Jeden však ostáva a lebedí si nad nami. Myslíme, že lepšie to už nemôže byť, kuvičok však chce dať za predstavením veľkú bodku. Z konára sa prudko spustí šikmo na nás, iba možno pol metra nad našimi hlavami prudko preletí a dopadne na zem pár metrov za nami. Chvíľu sa mece na zemi s malým hlodavcom. Úspešný lov. Napokon sa zdvíha zo zeme aj s hlodavcom a letí za zákrutu. Vstrebávame zážitok. Je to ako dokumentárny film s gýčovitými scénami. Dvíha sa vietor, signál nemáme, nevieme či sa blíži búrka alebo orkán. Zhodnocujeme ohybnosť a odolnosť okolitých stromov a po chvíli už mierime preč. Plní zážitkov. Dnes to stálo za to. 

Jaskyňa Červenica - návrat v čase

Jesenný deň sa o necelú hodinu preklopí do súmraku a postupne nastane noc. My zatiaľ prichádzame autom do Plaveckého Podhradia ako každý rok s jedným cieľom - odchytiť netopiere v jaskyni Červenica. Turisti pomaly miznú z dediny aj okolitých kopcov a my sa pomaly presúvame s batohmi a potrebnou výbavou cez lúku do lesa. Pokračujeme nenápadným lesným chodníkom dolinou či lepšie povedané žľabom s romantickým názvom Červenica. Pomenovanie je výstižné, keďže pôda tu má na niektorých miestach červený nádych. Na pravom svahu doliny sa postupne odhaľujú skalné bralá kryté kmeňmi stromov. Chodník sa delí, jedna časť pokračuje dnom doliny a druhá smeruje strmým svahom ku skalnej stene. Naše kroky smerujú strmo nahor, mierne navlhlá pôda sa miestami šmýka. Pomáhajú nám však korene stromov a napokon stojíme pred bájnym miestom - jaskyňou Červenica. 

 

Dolina Červenica

 

Nie je to obyčajná jaskyňa. Na pomery Malých Karpát má nezvyčajne veľký vstupný otvor. Väčší sa nachádza už iba v jaskyni Deravá (Dzeravá) skala o pár dolín ďalej. Málo ľudí však doceňuje jej skutočnú výnimočnosť a dôležitosť pre poznanie fauny v Malých Karpatoch. Stačí iba zbežný pohľad po okolí a vidíme na zemi roztrúsené drobné kosti a pierka. Ak by sme lopatkou vykopali trocha pôdy, aj tu by sme našli množstvo kostí. Na rozdiel od veľkých zvierat, ktoré jaskyne dlhodobo obývali a vychovávali tu mláďatá, tak drobné kosti patria predovšetkým plchom, ryšavkám, hrabošom, netopierom, piskorom a vtákom. Pochádzajú z koristi sov, ktoré tu odpočívajú po celé generácie. Rozptýlené sovie pierka prezradia kde sú ich obľúbené výklenky, na ktorých radi odpočívajú. 

 

Meranie netopiera v jaskyni Červenica

Mišo začína pripravovať siete na odchyt a ja využívam čas na zber kostí a vývržkov. Beriem ešte niekoľko krajších pierok, ktoré tu sova zanechala. V auguste je typický čas preperovania. Šplhám sa asi tri metre nad dno jaskyne kde na mňa čakajú malé, iba niekoľko centimetrov dlhé pierka s bielymi škvrnami. To sú pierka z vrchu hlavy, mimo odpočinkových miest je ich takmer nemožné nájsť pre ich malú veľkosť. Napĺňam niekoľko uzatvárateľných sáčkov a vraciam sa k už pripraveným sieťam. Ešte ich našponujeme, aby sa netopiere do nich príliš nezamotali a môžeme si vychutnávať postupný západ Slnka. 

Červenica láka sovy stovky ba tisícky rokov. Podľa toho v akej hĺbke a akej pôdnej vrstve sa kosti nachádzajú, vieme odhadnúť v akom období sova ulovila korisť. Dnes sa jaskyňa nachádza v lese neďaleko od lúk a dediny. Preto súčasnú korisť tvoria nielen lesné druhy živočíchov ako sú ryšavky, hrdziaky či plchy, ale nachádzame aj kosti vrabcov či hrabošov. V minulosti však okolité prostredie vyzeralo inak. V Červenici sa našlo mnoho kostí hrabošov mokraďných (Microtus oeconomus) a snežných (Chionomys nivalis), a predovšetkým lumíkov starších viac ako 10 000 rokov. Sú to druhy obývajúce bezlesné prostredie až tundrového charakteru. Lumíky dnes nájdeme na severe v Škandinávii v krajine bez stromov či s riedkymi lesmi kde tvoria základ potravy takmer všetkých tu žijúcich predátorov ako sú líšky, sovy, myšiaky či lasicovité šelmy. Kosti tiež potvrdili, že tu žil lietavec sťahovavý (Miniopterus schreibersii) či večernica pestrá (Vespertilio murinus). Lietavec už vyše 20 rokov nebol v Malých Karpatoch videný a večernica pestrá patrí skôr k netopierom, ktoré nájdeme v blízkosti chát a na sídliskách či v skalných štrbinách. Kosti netopierov sa nachádzajú aj pod miestami v jaskyniach kde pravidelne odpočívajú a zimujú. Tu však iba veľmi vzácne nájdeme kostrové zvyšky po druhoch obývajúcich stromové dutiny. Sova však loví aj tieto druhy ak má príležitosť. Napríklad, že tu žil raniak stromový (Nyctalus leisleri) vieme iba vďaka sove, keďže ho nenájdeme v jaskyniach, ale v stromových dutinách. Preto viaceré poznatky o výskyte druhov netopierov v minulosti pochádzajú iba z analýzy sovej potravy pod ich odpočinkovými miestami. 

 

Uchaňa čierna

 

Končí sa súmrak a pomocou detektora sledujeme aktivitu netopierov. Hlasné pukanie sa strieda s občasným tichým cvakaním. Zrejme malé druhy netopierov (rod Myotis) a ucháčov sa striedajú a naháňajú s večernicami vo vstupnom otvore. V sieti však nik z nich nekončí. Pomaly na mňa dolahne únava z celého dňa, oči klipkajú a iba vnímam šumenie listov v doline. Zrazu ma prebúdza tiahle kvílenie neďaleko jaskyne. Sova dáva na známosť svoju prítomnosť. O chvíľu sa k nej pridáva sused alebo partner. Niekoľko minút trvá koncert, ktorý v minulosti bol základom pre rôzne strašidelné príbehy a povery. Napokon divoké predstavenie končí a prechádza znova do monotónneho šumenia listov stromov. O pár minút je ticho znova prerušené, tentoraz však trepotom a následným krikom vychádzajúcim zo siete. Mišo zapína čelovku a uteká vyslobodiť prvého netopiera. V dobre napnutej sieti sa príliš nezamotá a tak po pár sekundách si ho prezeráme vo svetle čeloviek. V hrubej rukavici sa rýchlo skľudní a obzerá si nás rovnako zvedavo ako my jeho. Je to uchaňa čierna (Barbastella barbastellus), netopier so širokými ušami a krátkym nosom s tvárou pripomínajúcou psa buldočka. Rýchlo ho premeriame a odvážime, aby sme zistili stav kondície. Skontrolujeme aj či to nie je mláďa. Tentoraz to vyzerá na dospelého jedinca. Ešte mu pribudne biela bodka od bielítka, aby sme ho prípadne rozpoznali od iných netopierov, ak sa znova chytí do siete. Na ruke sa krátko rozhliadne a po chvíli sa vydá do tmavého lesa pokračovať v love. V priebehu noci chytáme ešte niekoľkých ucháčov svetlých (Plecotus auritus), no v porovnaní s inými odchytmi to nie je veľký úspech. Pred polnocou balíme siete a schádzame dole strminou do dediny. V diaľke sa ešte niekoľkokrát ozve sova, možný následovník dynastie sov od Červenice. Aj vďaka nej budeme vedieť čo tu dnes žije a ako sa prostredie mení.  

Pod padajúcimi plchmi

Plch na strome

Horúce letné dni znamenajú aj dobrú príležitosť na odchyt netopierov pri vodných plochách. Je to príjemný čas, keď zisťujeme aké druhy žijú práve na tom mieste. Zároveň sa popri netopieroch stretneme s nočnými druhmi zvierat, ktoré inak ťažko zhliadneme. Niekedy to sú líšky, srny, diviaky alebo sovy či lelky.

V jeden deň po zabezpečení ochrany dvoch hniezd kaní popolavých sme išli na odchyt netopierov do lesa pri obci Dobrá Voda. Po odparkovaní auta sme sa vydali priamo na miesto k jednému prameňu, ktorý tu vytvára tri menšie mokrade, ktoré sú ideálne lákadlo pre netopiere. Popri dopĺňaní energie sme pripravili siete, tentoraz stačili tri. Poctivo sme ich vyšponovali a ukotvili pomocou kameňov. Ako nastáva súmrak, je čas pripraviť si miesto skadiaľ ich budeme sledovať a kontrolovať či sa do nich niečo nechytilo. Zložíme sa pod mohutným bukom, ktorý poslúži aj ako opierka na chrbát. Šero v lese znamená aj prílet prvých netopierov - večerníc. Detektor ultrazvuku rýchlo prehráva hlasy a nezastaví sa ešte dlhú dobu. Chvíľu sa zdá, že sú všade. Preletujú nad hlavami, ale aj sieťami. To nás sprvu neteší, postupujúca tma však prinesie prvé úlovky. Najskôr večernice, iba pár centimetrov dlhé, končia vo vrecúškach. Rýchlo ich zmeriame a odvážime - iba 5 g. Chytáme aj uchane čierne (Barbastella barbastelus), lesný druh s typickým buldočím výrazom tváre. O chvíľu sa pridáva aj netopier obyčajný (Myotis myotis), ten je už riadne veľký - vyše 30 g. Obrúsené zuby poukazujú na vysoký vek, presne ako aj u starých ľudí. Keď už nastala pravá noc, osvietime sieť a vidíme v nej niečo čudné. V sieti je...plch sivý (Glis glis)! Padol zo stromu a zachytil sa v nej. Zaujímavé, že sa nebránil. Pár šikovných ťahov a je na slobode. Uteká krížom cez vodu, veríme, že nepremokol. Sadáme si znova na svoje miesta a zrazu tupý dopad vedľa nás. Ďalší plch. Chvíľu ho obzeráme, kým nevybehne znova na strom, z ktorého spadol. Ostáva nad našimi hlavami na spodnom konári, skadiaľ nás sleduje ďalších asi 20 minút. Podobná scéna sa zopakuje ešte niekoľko krát. Dávame si už pozor, veď kto by už chcel mať len plcha na hlave. Už chápeme, prečo sa tak často stávajú korisťou sov. 

Uchaňa čierna - lesný druh netopiera

Odchyt pokračoval až do jedenástej hodiny, chytil sa aj veľmi málo poznaný netopier nymfin (M. alcathoe), ucháč svetlý (Plecotus auritus) a raniak malý (Nyctalus leisleri). Odchyt ukončujeme po 15 odchytených netopierov, je to domov ďaleko a ráno skoro vstávame. Po nočnej jazde pod Malými Karpatmi sme zase bohatší o nové neočakávané zážitky. 

Za pôtikmi v Karpatoch

Tu sme stáli.

Niekedy nás príroda prekvapí napríklad nečakaným objavením druhu na mieste skadiaľ nebol známy. A vskutku toto sa stalo v lesoch okolo Brezovej pod Bradlom, keď tu boli pozorované počas jesene tri ozývajúce sa samce pôtika kapcavého (Aegolius funereus). Prvý takýto záznam v pohorí Malé Karpaty. Od začiatku jari sme plánovali výpravu za nimi, aby sme mohli počuť tieto malé sovy iba niekoľko desiatok km od Bratislavy.

Podarilo sa nám za nimi ísť až koncom marca, kedy sme v zložení úderného tria (Samo, Mišo, Vlado) navštívili zmiešané lesy hneď za mestom Brezová pod Bradlom. Veľká časť týchto porastov patrí do správy mestských lesov, prevažuje mix borovíc, smrekov s listnatými stromami. Pre pôtika je to veľmi dobré zloženie prostredia, keďže preferuje ihličnaté stromy. Práve zaujímavý biotop, netypický pre väčšinu územia Malých Karpát, nás sem doviedol. Začali sme necelých 100 m od posledných domov. Ešte sme mali dostatok času, prišli sme asi pol hodinu pred západom slnka. Aspoň sme si mohli obzrieť okolie aj za svetla. Počas čakania na pôtika nám Samo predviedol vábenie kuvička vrabčieho (Glaucidium passerinum), predsa aj tento druh by tu mohol byť. Do západu slnka bolo počuť iba spevavce, predovšetkým drozdy, z každého kútu lesa. Počkáme ešte asi 20 minút a pomaly sa presúvame po lesnej ceste smerom na Dlhé rovne. V šere niečo rýchlo prebehne cez cestu, no nepodarilo sa nám zistiť o aké zviera išlo. O chvíľu sa ozýva v diaľke sova obyčajná (Strix aluco). A to bolo na dlhé minúty všetko, čo sme počuli. Po dosiahnutí smerovníka Dlhé rovne sme pokračovali ešte necelého pol kilometra po červenej značke. Ticho prerušili iba sem tam vŕzgajúce stromy v slabom vetre. Pri ceste späť sme využili výhľad a načúvali sme vzdialeným zvukom. Po dlhých minútach napokon Samo potvrdil, že v diaľke počuje pôtika. Nám sa ho už počuť nepodarí, no nevzdávame sa, predsalen s týmto druhom skúsenosti nemáme. Pri Dlhých rovniach počujeme ešte ohlášajúcu sa samicu sovy, na chvíľu nás poteší. Keď prídeme k autu, dlhú chvíľu ešte načúvame, zrazu spolu s Mišom naraz počujeme ten HLAS. Iba raz, ale jasne. Pôtik. Aby sme si tento okamih vychutnali viac, chcelo by to  ešte aspoň raz, aby sa ozval. Aj tak sme, ale spokojní. Určite sem zamierime viac razy počas sezóny.

Samo načúva.

Tento rok realizujeme viacero výjazdov za sovami do Malých Karpát. Keďže sa šíri sova dlhochvostá od východu aj od Viedne (reintrodukcia) a pôtik tu bol zaznamenaný iba ojedinele, chceme zistiť či tu už nie sú. Nočné živočíchy unikajú pozornosti, a to chceme zmeniť.     

Monitoring sov - nábor

Monitoring počas súmraku

V marci štartuje prvý ročník Monitoringu sov pod mimovládnou organizáciou Ochrana dravcov na Slovensku. Minulý rok bolo pri testovaní metódy zaznamenaných 83 sov na 23 líniách. Zapojilo sa 13 dobrovoľníkov. Tento rok na to chceme nadviazať, preto hľadáme pomocníkov.  

Možno aj vás, stačí ak rozpoznáte sovy podľa hlasu. A ak nie, dá sa to naučiť, napr. z webu s hlasmi vtákov - www.xeno-canto.org. Keďže sovy sa ozývajú predovšetkým večer a v noci, aj my sa tomu prispôsobujeme. Začíname od západu slnka a pomalou chôdzou prechádzame kilometrový úsek, ktorý je v súlade s metódou. Každý úsek musí byť vopred schválený, aby výsledky z neho mohli byť použité pre celkové zhodnotenie. Našim úsilím je zistiť, ako sa vyvíja stav populácie sov, či nedochádza k poklesu a ich ohrozeniu. Ak nemáme informácie z viacerých reprezentatívnych lokalít, nevieme vhodne a predovšetkým včas reagovať na zhoršenie vývoja. Monitoring je len prvý, ale dôležitý krok v ochrane druhov.

Ak sme vás presvedčili, napíšte nám na emailovú adresu - nemcek@dravce.sk. Určite vám odpovieme a poradíme.

Mínusové teploty a sovy

Časť tímu - Samo a Jakub

Posledné dni sa zima prejavila naplno aj na západnom Slovensku, čo trocha nabúralo plány pri mapovaní sov. V článku spred troch rokov som už popísal, ako sú sovy prispôsobené na zimné podmienky. Tentoraz sme si overili, či sa sovy ozývajú aj za mrazivých nocí. 

Počas našich posledných troch výprav za sovami v Malých Karpatoch sme zažili mínusové teploty aj sneh, čo zrejme malo vplyv aj na soviu aktivitu. Navštívili sme lokality v okolí hradu Pajštún, vrchu Volhovisko a aj okolie Kačína. Zatiaľ všade sneh, našťastie na vyšľapaných chodníkoch to zatiaľ vždy bolo únosné. V okolí hradu Pajštún sme zaznamenali iba jednu sovu obyčajnú (Strix aluco), ozývajúcu sa iba niekoľkokrát. Potom už bolo ticho. Zaujímavejšie sa skončila výprava od Záhorskej Bystrice cez karpatské lesy až do Lamača. Najskôr sme vyplašili jednu sovu zo smreku ešte za súmraku. O chvíľu nato sa ozval samec od severu, neďaleko od nás. Neskôr na inom mieste sme vo veľkej diaľke počuli koniec húkania samca. A napokon pri Kačíne sa taktiež z ihličnanov hneď pri ceste ozývala samica sovy. Hneď to bolo veselšie. O týždeň nato sme sme zamierili k vrchu Volhovisko, s cieľom obzrieť si tunajšie lesy a popočúvať sovy. Bola to práve mrazivá noc, ktorej pripisujeme, že sa sovy neozvali. Aj to sa stáva, že často sú sovy ticho, skôr sledujú okolie. Určite sa sem ešte vrátime, predchádzajúce roky potvrdili, že tu sovy sú. 

Pri Volhovisku

Mráz znamená pre živočíchy čas šetrenia energiou. Zima a predovšetkým snehová pokrývka obmedzuje lov hlodavcov až do takej miery, že pri dlhotrvajúcej zime môžu viaceré jedince sov uhynúť od hladu. Avšak väčšina sov pozná svoje teritórium dokonale, vie kde majú najvyššiu šancu uloviť potravu. Uvidíme keď sa oteplí, či sa nezvýši ich hlasová aktivita. Najbližšie sa vydáme znova do lesov, v závislosti od počasia aj ďalej na sever.  

Svetová konferencia o sovách za nami

Miesto konferencie

Udalosť roka pre špecialistov na sovy sa uskutočnila v meste Évora v Portugalsku koncom septembra. A stálo to za to! Okrem mnohých nových informácií z celého sveta o ochrane sov a vzťahu k potrave a prostrediu sa tvárou v tvár stretli na jednom mieste vedci, ochranári a nadšenci z celého sveta. Jednotlivé príspevky budú časom dostupné online. Vedeli ste, že belaňa tundrová (Bubo scandiacus) zbadá lumíka až na vzdialenosť 1 km? Alebo, že kuvik obyčajný (Athene noctua) je v Českej republike ohrozený vyhynutím?

Ani Slovensko nezostalo pozadu s prezentovaním, informovali sme o tom ako ľudia vnímajú sovy na Slovensku a tiež ako vplýva prostredie na počet teritórií u sovy obyčajnej (Strix aluco). Predovšetkým sme, ale upevnili priateľské kontakty s ďalšími ľuďmi, ktorých fascinujú sovy. A možno to bude pre nás odrazový mostík pre ďalšiu spoluprácu. Najdôležitejšie bolo posolstvo od viacerých prednášajúcich, ktorí upozornili na potrebu neustáleho vzdelávania obyvateľstva o problémoch životného prostredia a to, že naše úsilie sa nekončí ochranou sov. Sovy sú vlajkovými druhmi, predátormi, prostredníctvom ktorých vieme sledovať ľudský dopad na prostredie. Musíme však ešte zlepšiť našu snahu o zdravé prostredie a znížiť dopad tzv. "západného" konzumného životného štýlu na planétu.

Na tieto myšlienky chceme aj my v rámci projektu Sovule nadviazať. Pripravujeme niekoľko aktivít, ktorými vás dúfam oslovíme a podporíte našu činnosť. Tento rok sme začali prírodovedným krúžkom Sovule v Devínskej Novej Vsi, ktorí je zameraný na školopovinné deti. Je to prvý krok, nie posledný, smerujúci k dosiahnutiu prvého cieľa - zmeniť jeden región. Začíname!

O chvíľu začíname

Prvá rodinka vyletená

Smer juh

Koncom mája som išiel skontrolovať lokalitu - Devínske alúvium rieky Moravy. Zaujímali ma sovy a netopiere. Vyzbrojený bicyklom, detektorom, ďalekohľadom a čelovkou som sa tešil na príjemný presun chodníkom pozdĺž lúk s príjemným chladným a vlhkým vzduchom.

Marcheggske mosty - v lese boli sovy úspešné

Ako prichádzal západ slnka, trochu bola atmosféra narušená malými dotieravcami - komármi. Bez repelentu a v šortkách je ťažké ustáť opakujúce sa nálety. Napokon to nebolo také zlé a mohol som sa sústrediť na prebúdzajúci sa nočný život. Tentoraz ešte za svetla ma prebral zo sústredeného pozorovania hlas - "vek-vek". O chvíľu sa ukázal aj pôvodca hlasu - samica sovy obyčajnej (Strix aluco) varujúca lietajúce mláďa asi predo mnou. Stál som na okraji lúky, po chvíli som sa vzdialil asi sto metrov ďalej a mohol som sledovať obe sovy ako preletujú z okraja lužného lesa na osamelé vŕby na lúkach. V podstate je to pre ne ideálne prostredie, na okraji lesa a z osamelých vŕb môžu striehnuť na korisť bez toho aby museli po nej pátrať počas letu. Je to typický spôsob lovu viacerých sov a sova obyčajná nie je výnimkou. Preto často obýva parky uprostred miest a obcí - staré stromy poskytujú úkryt a možnosti na hniezdenie a kosené trávnaté plochy zase potravu. Keď sa sovy dlhšie nepresúvali, pobral som sa ďalej počúvať pás lužného lesa bližšie pri Devínskej Novej Vsi. Tu už ale sovy neboli, nie len teraz, ale ani na začiatku jari. 

Lúky s osamelými stromami - obľúbený biotop sov

Poznáme ich podľa hlasu

Samec z Medených Hámrov - ako na odkaze

Je možné poznať jednotlivé sovy bez toho, aby sme použili krúžky? To je otázka, ktorá trápila viacerých ornitológov. Aby zistili ako to s identifikáciou jednotlivých sov je, nahrávali mnoho hodín sovie húkanie v teréne. Potom porovnávali jednotlivé slabiky v hlase medzi jedincami a dospeli k tomu, že u viacerých druhov vieme s vysokou pravdepodobnosťou určiť porovnávaním hlasov či sa jedná o toho istého jedinca alebo nie.

U sovy obyčajnej (Strix aluco) vieme rozpoznať jednotlivé samce podľa spektrogramu a niekedy aj pomocou sluchu ak je teritoriálne húkanie veľmi špecifické. Na tomto odkaze nájdete netradičný hlas samca z lokality Medené Hámre - Borinka. Dôraz na začiatku húkania je relatívne netradičný a umožňuje jednoduché určenie samca počas nasledujúcich nocí. Po analýze zvyšných záznamov sa ukázalo, že toto volanie je iba dočasné - samec sa ozval aj tradične bez "zvísknutia". Zrejme to súvisí so vzrušením, keďže často mu odpovedala aj samica. Ak podľa sluchu nevieme určiť či ide o toho istého jedinca, vtedy nám pomôže nahratie volania na diktafón alebo telefón (je potrebné byť blízo húkajúcemu samcovi). V programe umožňujúcom zobrazenie spektrogramu (napr. Audacity) potom porovnáme hlas s inými (napr. so záznamami z minulých rokov).

Načo nám to bude? Predovšetkým to môžeme využiť na sledovanie vplyvu prostredia na jedince a prípadne určiť miesta kde sa sovy často neobmieňajú - útočiská pre populácie sov.

Samec z Pohanskej (Malé Karpaty) - všimnite si inú prvú slabiku

Oteplenie a tok sov

Les ešte spí

Po tvrdej zime na Slovensku prišlo oteplenie a teplota sa drží nad bodom mrazu. Všeobecne to býva dostatočný stimul pre zvýšenie aktivity u živočíchov. Aj ľudí to láka viac do prírody ako počas zimy. My, ktorí spájame prelom zimy a jari s tokom sov, pri takomto zmene teploty zbystríme pozornosť. Spravidla to znamená, že po zotmení si sovy budú strážiť teritória - miesta kde žijú. A tým pádom budú hlučné - čo nás zaujíma a láka do terénu.

Do terénu je možné ísť hocikedy, počkať na západ slnka a sústrediť sa počas súmraku či noci na zvuky v prírode. Ak je cieľom len prostý záujem a vychutnanie si života v prírode aj po zotmení, nikoho nemrzí ak nie sú sovy počuť. Horšie je ak potrebujete výsledky z monitoringu či máte výskum, kde na základe špecifického húkania rozlišujete konkrétne jedince. Vtedy chcete byť efektívny a každá noc bez výsledku zamrzí.

Oteplenie ma vyprovokovalo k skorému umiestneniu diktafónov na miesta kde v minulosti boli teritóriá samcov sovy obyčajnej (Strix aluco). Tentoraz nahrávali päť dní počas súmraku a začiatok noci na Devínskej Kobyle. Avšak ešte sa sovám do húkania veľmi nechce. Spravidla iba jedno zahúkania počas tohto času svedčí o tom, že tok sa ešte nezačal alebo je horšia ponuka potravy v ich teritóriách. Všeobecne je prijímané tvrdenie, že ak je horšia ponuka potravy, sovy sú tichšie.

Treba napísať, že je to vysoko lokálne. Na iných lokalitách napríklad na Morave a v Česku sú sovy vysoko aktívne v obhajovaní teritórií práve teraz. Najlepšie je ísť po západe slnka sa prejsť a počúvať zvuky na miesta, kde vieme, že sovy sú. Tak si môžeme overiť priamo na mieste ako je to u nás.

Hľadáme ľudí na monitoring sov

Tak ako sa blíži jar, takmer sme pripravili metódu na monitoring sov. Ak viete rozoznávať sovy a trávite v prírode čas aj po zotmení, prečítajte si výzvu.
Zatiaľ budeme testovať, avšak práve teraz si môžete metódu odskúšať. Potom vyhodnotíme výsledky a upravíme ak sa bude dať zlepšiť.  

Zber vývržkov pri jaskyniach a štôlňach

Zber vývržkov pred štôlňou (Foto: M. Noga)

Počas zimného obdobia sneh a zamrznutá pôda výrazne obmedzia možnosti zberu vývržkov a kostí z potravy. V podstate ostávajú na kontrolu vchody do jaskýň a štôlní, kde sovy s obľubou odpočívajú. V týchto miestach sa nehromadí sneh, vieme sa k potravným zvyškom dostať celý rok.

Presne využitím tohto fenoménu sme získali vzorky z lokalít v Malých Karpatoch - jaskyne Červenica a štôlne pri Jablonici. V jaskyni je mnohogeneračné odpočinkové miesto sov, práve stadiaľto pochádza najväčšia vzorka potravy sovy obyčajnej z Malých Karpát. Počas návštevy bolo v jaskyni mnoho pierok zo sovy, isto tu aj tento rok sedáva. Zozbierané kosti a vývržky po prvotnej analýze ukázali, že potrava je tvorená druhmi z okraja lesa prípadne ľudských sídiel. Dokazujú to nálezy hraboša poľného a vrabcov v potrave. Určite sa sem ešte počas zimy vrátime.

V štôlni taktiež sedáva sova, znova podľa pierok vieme, že pravidelne odpočíva nad vchodom pod previsom. Dokonca sme objavili miesto odpočinku niekoľko metrov vnútri štôlne. Po zozbieraní vývržkov vykonáme analýzu kostí. V potrave prevažujú ryšavky žltohrdlé, lesný druh hlodavca živiaci sa najmä semenami. Avšak nachádzame aj pĺšika lieskového, resp. jeho spodné čeľuste. Je to častá potrava sov, aj keď v Malých Karpatoch v potrave sov nedominuje ako v iných pohoriach.

Takéto údaje nám pomáhajú sledovať rozšírenie predovšetkým hlodavcov a vzácnych druhov. Viaceré jedinečné nálezy boli objavené v potrave dravcov a sov - napr. najväčší európsky druh netopiera raniak obrovský bol objavený v Malých Karpatoch v potrave sokola rároha. Doteraz je to jediný potvrdený nález tohto druhu v Malých Karpatoch.  

 

Výprava za obyčkou smer Vysoký kameň

Skaly

Začiatok decembra bol lákavý - v Malých Karpatoch nebol sneh, lístie zo stromov už opadlo - pre prieskum nových lokalít kde odpočívajú sovy obyčajné (Strix aluco) alebo v skratke "obyčky". Na týchto miestach sa hromadia vývržky a kosti z potravy, vieme určiť čo na danom území žije, aká je diverzita drobných cicavcov.

Skaly v lese ukryté pod korunami stromov sú ideálnym odpočinkovým miestom v mimohniezdnom období pre sovy. Z internetu a máp ma už dlhšie lákal bočný vrchol Jastrabníka nad Pernekom. Práve podľa fotiek sa tu nachádzali nízke skaly niekoľko metrov vysoké v poraste s viacerými stromami s dutinami. Navyše tadiaľ neprechádza turistický chodník. Ideálne miesto.

Skalná veža

Z Perneku trvá výstup na vrchol Jastrabníka iba krátko. Po malej prestávke pokračujem po hrebeni na miesto predpokladaného zberu vývržkov. Je tu niekoľko skál, jedna skalná veža a niekoľko stromov s dutinami. Hneď nachádzam pierko zo sovy - som na dobrej adrese. Mám asi 4 hodiny do západu slnka, začnem prehrabávať najsľubnejšie miesta pod skalami. Vývržky pod skalou nenachádzam, ale niekoľko kostí z cicavcov aj vtákov prezrádzajú sovu. Musela tu sedávať v minulosti - možno ešte koncom leta. Pokračujem v prieskume ďalších skál, pár kostí prezradí ďalšie miesto odpočinku. Napokon na skalnej veži nájdem čerstvý vývržok a ďalší na inej skale. Na prvý pohľad rozpoznávam sánku plcha sivého (Glis glis), ktorý je typickou potravou sov v krasových oblastiach. Ešte zvyšky ryšavky a dákeho hraboša sa mi podarilo rozoznať. Podrobne kosti preurčím pomocou kľúčov doma.

Ako čakám na autobus, ešte nad Pernekom pozorujem zlietavanie sa krkavcov na nocovisko asi niekde vo vojenských lesoch na Záhorí. Celkovo minimálne 140 krkavcov prelieta v skupinkách Karpaty smerujúc na Studienku. Pekný deň.

Pierko zo sovy

Výhľad na Klokočinu

Lipa s dutinou

Nad Pernekom - pozorovanie krkavcov

Sovy v tradíciách a kultúre

Začiatkom novembra prišla nová výzva ako prispieť k analýze poznatkov o sovách. Tentoraz je to o celosvetovom projekte - Owls in Myth and Culture koordinovanom komunitou The Global Owl Project. Bol som oslovený so žiadosťou o pomoc, prostredníctvom dotazníkov získať názory ľudí zo Slovenska o sovách a ich predstavách o nich. Výsledkom tohto projektu bude analýza v odbornom časopise Journal of Ethnobiology. Čím sa zapojí viac ľudí, tým budú výsledky prínosnejšie. A ako to pomôže? Na základe získaných odpovedí budeme vedieť porovnať aké sú vedomosti a predstavy o sovách v rôznych kultúrach, čo sa bude dať využiť pri pri lepšom koordinovaní ich ochrany a predovšetkým pri vykonávaní osvety. 
 
Natomto odkaze nájdete google formulár na vyplnenie.

Suchá dolina - skaly a staré lipy

Dutina v lipe

V Malých Karpatoch je mnoho zaujímavých miest so skalami, krasovými útvarmi a starými porastmi lesa. Jedno z nich sa nachádza v Suchej doline pri Plaveckom podhradí. Na tejto lokalite som najprv v lete našiel veľkú dutinu v starej lipe (Tilia cordata) s pierkami po sove obyčajnej (Strix aluco). Tiež sme ju a jej susedov niekoľkokrát počuli ozývať sa počas odchytu netopierov. Dolinou preteká iba občasný potok počas dostatku zrážok. Taktiež sa tu nachádza niekoľko menších aj väčších jaskýň, patriacich do Plaveckého krasu. Svahy doliny sú strmé a prevažne sutinového charakteru. To zapríčiňuje, že dominantným lesným typom sú lipovo-javorové sutinové lesy. Pre extrémnosť prostredia tu nie je výrazná lesohospodárska činnosť, lesy majú prevažne pôdoochrannú funkciu. Vďaka tomuto sa tu nachádza dostatok starých stromov, pričom typické sú staré lipy s veľkými dutinami.

Skala a strom

Zatiaľ bola preskúmaná asi iba štvrtina celej doliny. Boli zaznamenané viaceré veľké dutiny, avšak neboli nájdené pobytové znaky sov okrem jednej dutiny. Tunajšie prostredie poskytuje nízke až stredne vysoké skalné steny s puklinami, staré stromy s veľkými dutinami ako aj vstupné otvory jaskýň. Počas asi 4 návštev tu boli opakovane zaznamenané 2-3 teritóriá sov, nachádzajúce sa predovšetkým v záverečnej časti doliny. V jaskyni Kabele bol tiež pozorovaný plch sivý (Glis glis), potenciálna korisť sov. Tiež je tu predpoklad výskytu pĺšika lieskového (Muscardinus avellanarius), ktorý patrí medzi európsky významné druhy. Práve v tomto nám môžu sovy pomôcť - na základe rozboru ich potravy môžeme objaviť ťažko sledovateľné druhy najmä cicavcov na lokalite (najmä hlodavce, hmyzožravce, netopiere a žaby). Preukázateľne na základe rozboru aj malej vzorky vieme lepšie zhodnotiť diverzitu druhov hlodavcov v porovnaní s monitoringom pomocou živolovných pascí.

Najbližšie k Suchej doline bolo objavené odpočívadlo sov na kopci Pohanská - tento rok iba niekoľko vývržkov - min. 4 ex. ryšavky žltohrdlej (Apodemus flavicollis) a 2 ex. Aves sp. (staršieho dáta - iba nájdené kosti).

Strmina

Stará lipa

Skalná stena

Svah

Zámok - lesný komplex pri Vývrati

Dubový les

Počas leta je hlasová aktivita sov utlmená, avšak po pravde sovy obyčajné (Strix aluco) sa často aspoň krátko ozvú aj tak. Niekoľko dní som preto využil na návštevu pre mňa nepoznaných miest, s cieľom nájsť vhodné dutiny a odpočívadlá sov.

Lesný komplex Zámok je špecifický tým, že jeho veľkú časť tvorí porast dubového lesa. Časť je pralesovitého charakteru, je to spôsobené tým, že porast nejaví známky lesohospodárskych zásahov. Vplyvom extrémneho stanovišťa (strmé svahy a minerálne chudobné podložie) sú porasty rozvoľnené - les je presvetlený, jednotlivé stromy sú ďalej od seba. Takisto vplyvom týchto extrémnych podmienok sú stromy nižšie s početnými dutinami. Prevažné zastúpenie na južných svahoch tvorí dub zimný.

Dutina

Strom s dutinou

Strmý svah je miestami sutinového charakteru, na jednom z vrcholov sa nachádzajú zvyšky Kuchynského hradu, vlastne teraz sú to už len základy. Pri blízkom strome som objavil zvyšky kostí - tie ale mohli byť z blízkeho ohniska - miesta letných opekačiek. Čo potešilo, tak prítomnosť troch druhov ďatlov - žlny zelenej (Picus viridis), tesára čierneho (Dryocopus martius) a ďatla prostredného (Dendrocopos medius). Zaujímavé bola aj pozorovanie minimálne troch jedincov včelárika zlatého (Merops apiaster). Z hľadiska ochrany lokality (keďže patrí medzi Územia európskeho významu) je dôležité spomenúť aj zaznamenanie už minimálne 5 uhynutých dospelých jedincov - samíc roháča veľkého (Lucanus cervus) a jeden živý jedinec pod vyschnutým pňom stromu. Dutín bolo nájdených dostatok, ale rozmerovo skôr menších. Väčšie dutiny vhodné pre sovy, bolo zaznamenaných iba 1-3. Pod žiadnou neboli nájdené pobytové znaky - striekance a vývržky či kosti. Avšak bola prejdená iba malá časť dubového porastu. Bude potrebné navštíviť aj zvyšné časti najmä v okolí kopcov Bučková a Zámok. Zaujímavé môžu byť aj Lacove skaly - keďže sovy majú rady skaly ukryté v lesnom poraste.

Roháč veľký

Strom kde žili roháče

Malá skala v lese

Dutý strom

 

Dvoly - odchyt netopierov a sovy

Les na lokalite Dvoly

Koniec augusta je časom začínajúceho sa jesenného toku sov. V oblasti Malých Karpát sú to druhy - sova obyčajná (lesná) a výr skalný. Sova obyčajná je v tomto období najmä za súmraku veľmi aktívna, teritoriálnym hlasom si chráni svoje teritórium - územie, ktoré obýva. V listnatých lesoch nízkych pohorí pár sov obýva niekedy územie menšie ako 1 km2. Preto na mieste s dobrým výhľadom do okolia môžeme počuť viacero ozývajúcich sa sov.

Cez víkend sme navštívili lokalitu Dvoly v lesoch Malých Karpát pri Brezovej pod Bradlom. Nachádza sa tu malá vodná plocha, čiastočne zarastená, priťahujúca v letnom období netopiere zo širokého okolia. A to bol cieľ tohto večera - pomocou sietí odchytiť netopiere a zistiť druhové zloženie a zistené údaje porovnať s predchádzajúcimi rokmi. Zároveň, keď už sa nachádzame v lese, sme počúvali sovy, aby sme zistili či už sú hlasovo aktívne. Po západe slnka sme boli svedkami koncertu troch samcov sovy obyčajnej (Strix aluco), ozývali sa sústavne niekoľko minút. Asi dva samce prechádzali až do xylofonických zvukov (tzv. trilkovanie). Neskôr sa v diaľke ozvala aj samica. Krátku ukážku nášho zážitku môžete počúvnuť tu.

Najbližšie prezrieme a popočúvame lesy Devínskej Kobyly. A na jeseň sa vyberieme za sovami aj ďalej do Karpát.

Seminár o spoločnom monitoringu sov v Českej republike, Poľsku a na Slovensku

V rámci projektu z Visegrad fund - Common monitoring system of forest owls sa 16/7/2016 uskutoční seminár zameraný na predstavenie monitoringu sov v regióne troch krajín a zároveň sa prednesú návrhy na spoločný systém monitoringu. Seminár sa uskutoční v meste Přerov na Morave, kde sa stretnú odborníci na sovy a monitoring z troch krajín. Cieľ je skoordinovať monitoring lesných druhov sov v týchto troch krajinách, aby boli výsledky porovnateľné a metodicky jednotné. Seminár bude prebiehať pod vedením mimovládnej organizácie Ochrana dravcov na Slovensku. Viac o projekte v sekcii Projekty. O programe Visegrad Fund sa dozviete tu. Vývoj projektu bude dokumentovaný na Facebook stránke - https://www.facebook.com/owlsmonitoring/.

Večer v alúviu so sovami

Mesiac jún predstavuje obdobie vyletovania a osamostatňovania sa sovích mláďat. Okrem toho je aktívny aj výrik lesný (Otus scops) - druh okrajov lesov, stromoradí, sadov, záhrad, parkov a lúk so stromami. Keďže teplota je večer príjemná, rozhodol som sa využiť to a prejsť na bicykli Devínske alúvium rieky Moravy. Predsa tu bol minulý rok zaznamenaný výrik a pred týždňom sa ozýval aj samec sovy obyčajnej (lesnej) z lesa Malý háj.

Ešte hodinu pred západom slnka som vyrazil, prezrel lúky pri Marcheggskych mostoch či sú už pokosené. Na lúkach okrem preletujúcich vrán a niekoľkých myšiakov nebolo nič, tak som pokračoval až na sútok Maliny a Moravy. Tu už utáborení rybári, tak som chvíľu pobudol pri Morave. Pri čakaní na západ slnka sa ozývali drozdy, sláviky, kukučky a preletujúce volavky. Počas súmraku zreteľne poklesne teplota a cestou na bicykli sú zjavné tepelné prechody medzi teplým a studeným vzduchom prúdiacim od rieky. Atmosféra je to úžasná, ťažko sa tomu dačo vyrovnáva. Asi pol hodinu po západe slnka sa pomaly vydávam na Hofierske lúky, kde pobudnem asi 10 minút. Sovy nie sú ešte počuť, no cestou sem sa ozývajú svrčiaky (Locustella luscinioides a L. naevia). Sú to zaujímavé a veľmi nenápadné druhy vtákov, ich hlas je monotónny svrčivý zvuk, pripomínajúci kobylky. Na lúkach je pokoj, tak sa pomaly presúvam na ďalší bod - pri mostoch. Cestou sem počujem pískavý zvuk, hneď zrýchlim a zastavujem pri skupine starých stromov pri chodníku. Mladé myšiarky ušaté (Asio otus) pýtajú potravu od rodičov, ktorí intenzívne prinášajú potravu. Sú tu minimálne 3-4 ozývajúce sa mláďatá, ktoré už vedia obratne lietať. Po krátkom dokumentačnom videu pokračujem k mostom, aby som ich nerušil. Avšak odtiaľto už žiadne sovy nepočuť (predsalen je už jún - sovy sa ozývajú menej), iba sem tam svrčiaky a preletujúce volavky.

Pomaly pokračujem na ešte dve miesta, ale situácia je podobná ako na predchádzajúcich bodoch. Nič sa nedeje, potešili myšiarky a nabudúce pozriem okolie vodného toku Malina a Devínske jazero. Pri troche šťastia si aspoň užijem podobnú atmosféru ako teraz.