Kto bol Andrej

 Andrej Kovarik bol dobrodruh, cestovateľ, ochranár, ekológ. Predovšetkým to však bol náš priateľ. Zažili sme s ním mnoho zážitkov, debát a smiechu. Patril do našich životov. Teraz nám ostali už len spomienky. Ale aké!

Ak by som Andrejov život k niečomu prirovnal, bola by to jedna veľká dobrodružná jazda človeka, ktorý má veľa priateľov. Aj keď spomienky sú iba výseky z toho čo sme zažili, patria k tomu najcennejšiemu čo máme.  

Andrej oceňoval vzdelávanie detí, keďže sám bol súčasťou Prírodovedného krúžku v Devínskej Novej Vsi, vedeného Michalom Nogom. To čo mu krúžok dal, naplno využil aj neskôr. Aj keď nemal veľa voľného času, zaujímal sa o Sovule a viedol aj výlet na hrad Devín. 

Andrej a Sovule na Devíne

Na týchto stránkach sa dočítate o tom, ako sme Andreja videli my. Jeho priatelia. 

Od krúžku k expedíciám, Andrejova cesta

 Andreja si pamätám, ešte keď mu vlasy išli do čela a cez uši. Bývali sme kúsok od seba v Devínskej Novej Vsi a stretávali sa na ihrisku už v škôlke. Vyrastali sme pod Devínskou kobylou a kúsok od rieky Moravy. Naše detstvo bolo omnoho krajšie a bohatšie vďaka prírodovednému krúžku, ktorý viedol Michal Noga. Príroda vyplnila naše životy a nemohli sme sa dočkať, kedy zase niekam vyrazíme. Cez týždeň bol krúžok v klubovni, potom prišiel do schránky Obežník a cez víkend bola výprava. Odchádzali sme zo zastávky Milana Marečka plní očakávaní, či už do Karpát, na Záhorie alebo Podunajsko a vracali sme sa unavení, špinaví, plní zážitkov a šťastní - nech sa doma či v škole dialo čokoľvek. Plazili sme sa v jaskyniach, brodili mokraďami, liezli po stromoch. Často sme mali pocit, že to nie je len dobrodružstvo a zábava, ale že niečo dôležité objavujeme. To sme si práve prečítali v Obežníkoch od Michala, koľko netopierov sme napočítali, čo sme videli, čo výnimočné sme objavili. Andrej od začiatku vynikal svojimi znalosťami, záujmom, neuhasínajúcou túžbou niečo objavovať. Veľa sme sa vždy nasmiali.  

Prírodovedný krúžok v Devínskej Novej Vsi

Legendárna bola aprílová výprava zo Záhorskej Vsi do Devínskej Novej Vsi. Nielenže to bola výzva, bezmála 30 kilometrov, ale videli sme vždy veľmi veľa druhov. Prechádzali sme cez pastvinu kráv a šmýkali sme sa na kravincoch. To sa treba rozbehnúť a skočiť na tak akurát čerstvý kravinec a pri dobrom rozbehu a dopade sa pošmyknete hoci aj o meter. Alebo stačí skočiť do čerstvého kravinca o on sa skvelo rozprskne a pri troche šťastia i na nejakého kamaráta. Myslím, že v roku 1998 po záplavách bolo rameno, ktoré sme obyčajne prechádzali po mostíku, alebo prešli suchou nohou, plné vody. Voda bola studená. Pamätám sa, že ráno som mal pod riflami ešte spodky. Než Michal stihol vymyslieť alternatívnu cestu, Andrej a polovica krúžku bola po kolená vo vode. V ďalšom okamihu už zúrila blatová vojna. No a keďže sme mali blato úplne všade, bol už len malý krok k tomu okúpať sa celí a rovno v Morave. Ja som sa držal pri brehu, ale Andrej už vedel dobre plávať a veselo sa ponáral a nechával sa unášať prúdom. 

Skutočným dobrodružstvom bolo tiež objavovanie jaskýň v Malokarpatskom krase. V roku 1998 to bola niekoľkodenná expedícia. Michal mal oxeroxovanú mapu z časopisu Jaskyniar. A my sme podľa toho chodili svahmi, preliezali skaly a hľadali vchody do pre nás neznámych jaskýň. Niekoľko z nich sme skutočne našli a vtedy sme sa pustili do ich objavovania. Väčšinou to malo rovnaký scenár. Plazili sme sa blatom, predierali skalami až do chvíle, kedy som si ja ďalej netrúfol a pokračoval len Michal s Andrejom, prípadne ďalší. Z jaskýň sme vyliezli zablatení a odretí. Prezliekli sme si naše jaskyniarske oblečenie, schovali veľké plechové baterky - lepiacou páskou mali oblepené sklo, aby sa nerozbili, boli na šnúrke, aby sme ich v jaskyni nestratili a boli na tri batérie veľkosti špekačky. Andrej nám potom so zanietením opisoval časti, kam sme sa nedostali – špirálovitá plazivka, miesta, kde sa dalo pretiahnuť len po boku, alebo pritiahnuť len jednou rukou, lebo druhá bola zašprajcnutá, jaskynné jazierka, krápniky, tajomné pukliny i miesta, ktoré by sa dalo prebádať nabudúce. Ruky sme si ako tak umyli, ale blato z tváre, prerušované cestičkami potu, sme si umyli väčšinou až doma. V medzičase sme ako na každej výprave blbli, švácali sa žihľavou, dávali si kamene do batohov, a pod. V denníku mám poznačené, ako sme vtedy našli miesta s kosťami nielen zimných návštevníkov jaskýň, ale pravdepodobne i s kosťami prehistorických zvierat. Ako Andrej hľadal nové cesty, zatiaľ čo my sme odpočívali. Ako vyskúšal dvere na jaskyni Haviareň a tie sa otvorili a veľkými písmenami atramentovým perom s jedenástimi výkričníkmi mám napísané na konci zápisu v denníku ĎAKUJEM. 

Opekačka s krúžkom

Jaskyne, ale i štôlne sme navštevovali hlavne v zime, keď sme počítali zimujúce netopiere. Skvelé boli nekonečné guľovačky. Andrej v tom samozrejme naprosto vynikal. Raz bežal okolo mňa s náručou plnou snehových gúľ. Ubezpečoval som ho, že sme spolu proti babám. No nakoniec som neodolal, zachoval sa nečestne a obrátil som mu do tváre celú tú hromadu snehu. Samozrejme som bol potrestaný, ale úžasné na tom čase bolo to, aspoň si to tak pamätám, že všetko končilo srandou, smiechom a skvelými zážitkami. V zime sme sa k jaskyniam drali do kopca často hlbokým snehom a po v snehu schovaných, namrznutých kmeňoch popadaných bukov sme sa často šmykli o niekoľko metrov nižšie. Úplne vyčerpaní sme potom sedeli v kruhu pred jaskyňou. Boli to vzácne okamihy aj preto, že vtedy nik nerozprával. Inak bolo prakticky nemožné utnúť nekonečný prúd rozhovoru. Mám to v živej pamäti ako tam sedíme a funíme na batohoch a mlčky sa na seba pozeráme. Okrem totálnej únavy prerušiť náš hluk a krik dokázal iba Michal, keď nám niečo pútavo rozprával. A za krátko i Andrej.

Keď sme trocha podrástli, začali sme sa stretávať aj mimo krúžok. Tieto stretnutia a výpravy samozrejme organizoval predovšetkým Andrej. Boli dvojakého typu. Išlo buď o počiatky serióznej odbornej až vedeckej práce, alebo o totálne detské jašenie. Nutné je priznať, že hranica medzi obojím bola často nepatrná. 

Pred Devínskou nám stavali stoh slamy. Najprv sme sa tam zastavili a vyblbli s krúžkom a potom sme sa tam pravidelne schádzali s Andrejom po škole. Pamätám si ako z autobusu pozerám, či na vrchole stohu neuvidím Andreja a potom rýchlo mačkám zvonček v autobuse, aby zastavil na zástavke na znamenie. Utekám k stohu, zahadzujem tašku a potom skáčeme, šmýkame sa, ohadzujeme sa slamou a zhadzujme sa z vrcholu. 

Nad panelákmi boli záhradky, teraz už tam stoja domy. Bola tam jedna opustená chatka so zarastenou záhradou, kde sme získali náradie – sekery, pílky, lopaty, rýľ. Chodili sme na Sandberg. Andrej nabrúsil kuchynským brúsikom na nože sekery a vysekávali sme nálety. Obnovovali piesčiny a step. Niekedy na nás nejaký návštevník zhúkol, čože tam robíme. Andrej čoby školák už v tom čase vedel veľmi erudovane a presvedčivo vysvetliť, čo a prečo tam robíme. Andrej tiež neváhal aplikovať nové ochranárske poznatky v praxi. No aj keď sa nám raz ten oheň na pálenie stariny trochu viac rozbehol a zastavili sme ho na poslednú chvíľu a s veľkou dávkou šťastia. Po práci sme sedeli na skale nad Moravou, vytiahli ďalekohľady a pozorovali vtáky. Najprv sme objavovali okolie Devínskej, potom sa okruh rozšíril na miesta, kam sa chodilo s krúžkom a časom sa nám otvoril bezmála celý svet.

Úprava steny pre včeláriky (2001)

Veľká Andrejova celoživotná téma bola počasie. Kedykoľvek silno fúkalo, Andrej hľadal najexponovanejšie miesto, rozopli sme si bundy a opierali sa do vetra. O počasí vedel dlho rozprávať. Obzeral mraky, a tak ako aj v mnohých iných veciach, aj v tomto ma Andrej veľmi inšpiroval. Niekoľko rokov som si zapisoval každý deň počasie, kreslil obláčiky do precízne narysovaného zošita. Andrej bol počasím fascinovaný, a predovšetkým jeho extrémami. Nadšene pobehoval, fotil a sledoval búrky, záplavy, víchrice. Dobre si naštudoval meteorologické javy a procesy a na rozdiel od nás všetkých tomu aj rozumel. Vždy rád predpovedal počasie. Často s nadšením predvídal, čo hrozného nás v nasledujúcich hodinách postihne a ak si dobre pamätám, skoro nikdy mu to nevyšlo alebo to bolo presne naopak. Často sme si ho kvôli tomu doberali a tešili sa na ďalšie predpovede.

Keď som sa s rodinou presťahoval na južnú Moravu, veľmi mi chýbali kamaráti a krúžok. Keď som prišiel do Bratislavy, snažil som sa zúčastniť výpravy alebo vybehnúť nezriedka s Andrejom na obľúbené miesta. Andrej bol jeden z prvých kamarátov, ktorí ma prišli navštíviť. Stretli sme sa na bicykli na Adamovských štrkoviskách a bicyklovali smerom k nám. Na poli pod elektrickým vedením ostala ležať labuť. Usúdili sme, že narazila do drôtov, je zranená a bolo nám jej veľmi ľúto. Andrej vytiahol z batoha veľký nôž, aby sme v prípade nutnosti skoncovali s jej trápením. Bicykle sme museli nechať nezamknuté na hrádzi, a preto sme bežali oráčinou k labuti, Andrej s obrovským nožom v ruke. Labuť nás nechala prísť na meter a potom škodoradostne odletela.

Brigáda, Morava (2002)

Mal som veľké šťastie, že nám priateľstvo z detstva vydržalo navždy. Túžby na ešte väčšie dobrodružstvá a objavy sme mohli spoločne mnohokrát zdieľať i naďalej. S Piatkom, Hankou, Veterníkom a ďalšími sme začali plánovať a potom podnikať expedície, po ktorých sme ako deti snívali. Andrej, keď mal čerstvých 18, s Piatkom, Táňou a ďalšími vyrazili na putovanie do Rumunských Karpát. Andrej prišiel s množstvom zážitkov, ktoré sme hltavo počúvali. A po týždňoch v horách na suchých ovsených vločkách, prišiel i s hlbokým presvedčením, že na expedície treba brať a variť si chutné jedlo, nech to váži, čo chce.

Expedícia do Rumunska (2001)

Ďalšia už spoločná expedícia bol splav Moravy od Hanušoviec po Bratislavu. Andrej sa plavil prevažne sám v člne Apač. Najprv ho chválil, potom sme ho premenovali na Apache. Bol celý neforemný a pri zjazde jezu pred Litovelským Pomoravím sa dno člnu rozrezalo ako zadok na hrdzavej konzerve (to je citácia z deníku). Potom sme sa striedali v ťahaní polovyfúknutého člnu s Andrejom. Bola hlboká noc, keď sme skončili medzi múrmi v Olomouci. Nevedeli sme ako sa dostať von z rieky a Andreja sme niekde utrhli, nevedno kde. Bolo to zlé, a už ani neviem ako sme to všetko zvládli. Najviac sme sa ale trápili a boli smutní z toho, že týmto naša expedícia končí. Strávili sme deň pri telefónnej búdke a otec nám nakoniec požičal a doviezol iný čln - Helios. Naplnené dni zábavou, dobrodružstvom, kúpaním a priateľstvom mohli pokračovať ďalej.

Burda (2002)

Niekedy v tej dobe sme prišli na to, že Andrej je iný, než my ostatní. Neviem ako sa mu to darilo tak dlho skrývať. Ale skrátka ani po hodinách kúpania sa Andrejovi nerobili na prstoch varhánky. My všetci sme už mali prsty dávno zvlnené a on mal kožu hladkú a dokonale napnutú. Skrátka Andrej bol výnimočný. A tých kúpačiek v lete bolo! Jazdili sme do ramennej sústavy do Bodíkov, kde sme sa celé dni len kúpali, ležali na betónoch a rozprávali sa a fajčili eukalyptové cigarety. Raz Andrej naplánoval skok do výpuste z Hrušovskej zdrže do Mošovského Dunaja. Nechali sme sa unášať prúdom a potom sa niekoľko kilometrov vracali peši. Inokedy Andrej usúdil, že priesakový kanál Zdrže je ideálny na šnorchlovanie. Voda bola neskutočne ľadová a Veterník si odtiaľ odniesol zápal pľúc.

Keď som mal 17, vyrazili sme s Andrejom a Veterníkom na expedíciu do Bulharska. Andrej bol z nás najzodpovednejší, najmúdrejší, najstarší a najskúsenejší. Všetko pre nás bolo nové a úžasné. Pre mňa to jednoznačne bola najlepšia expedícia. Na vrchole Vichrenu sa nám s Veterníkom postavili vlasy kolmo k nebu. Andrej sa tomu nevedel prestať smiať. Naraz zvážnel a povedal, že stačilo, že to je predzvesť búrky a treba sa pred bleskami schovať. Bežali sme dole za kameň a chúlili sa tam hodinu v búrke. Boli sme hrozné trdlá. V Bukurešti nám ušiel vlak, lebo sme si mysleli, že majú zle nastavené hodiny. Mysleli sme si, že zakúpený lístok nám umožňuje cestovať kamkoľvek, ako povedali Andrejovi v Bratislave na informáciách a platili sme veľkú pokutu. Veterník ťahal po horách plechovku s broskyňami a spal na PET fľaške a celé noci ako sa prevracal nás budil. Večer sme často pozerali na hviezdy a rozprávali sa o všeličom, než sme zaspali. Raz sme mali taký smäd, že sme sa hrozne hádali o každý dúšok vody, ktorý nám ostal. Andrej to chcel vypiť celé, že potom sa uvidí. Tvrdil, že pokiaľ neuvidíme žiaru pred očami, neblíži sa smrť smädom a radšej sa napiť poriadne, než namáčať pery teplou vodou, po ktorej zostane zas len sucho v ústach. Zachránili nás elektrikári, ktorí boli vylezení na stožiaroch a opravovali vedenie. Ukradli sme im z tieňa dve fľašky vody. Veď šlo o život, nemohli sme sa ich opýtať a mali auto... Nakoniec nám došli peniaze. Jedli sme na pláži slávičky uvarené v morskej vode a Andrej rozprával aké chutné jedlo to je so šalátom a olivovým olejom. Ostávalo rozhodnúť, čo so zbytkom peňazí pred dvojdňovou cestou domov - zmrzlina alebo jedlo na cestu. Andrej s Veterníkom mali jasno, a tak sme si kúpili obrovskú výbornú zmrzlinu a až po Budapešť, kde sa s nami podelili iní cestovatelia, sme hladovali. Keďže sme nemali peniaze ani na miestenku, prekročili sme bulharsko-rumunskú hranicu na čierno. Keďže sme nemali peniaze na miestenku cez Rumunsko, stáli sme v chodbičke, alebo sme sa tvárili nenápadne.

Expedícia do Bulharska, Rila (2003)

Expedícia do Bulharska, Rusenski lom (2003)

Ani nasledujúce expedície neboli menej dobrodružné. Ďalšie leto sme vyrazili na PLLE. Andrej naplánoval cestu do Poľska, Litvy, Lotyšska a Estónska. Začali sme splavom Biebrzi. Jeden deň sme plávali cez nekonečné húštiny trstiny a nemali sme kde zastaviť. Čoskoro nastala potreba priraziť k brehu, ktorý však nikde nebol. Bola zima, nedalo sa skočiť do vody a naviac sme mali loď plnú vecí na mesačnú expedíciu, takže sme sa báli, že by sa tie veci mohli prevrhnúť. A tak sme urezali vršok z fľašky a vynaliezli šťačku, do páru k tomu bolo možné použiť i šťačok vyrobený zo sáčika. V Lotyšsku sme splavovali krásnu rieku Gauju. Bol tam ideálny piesok na stavanie hradov, budovanie zátoky a zakopávanie kamarátov čoby morských panien. Andrej sa strašne rád hral a my s ním. Na Gauju sa Andrej ešte niekoľkokrát vrátil. Bol skvelý parťák na cesty, lebo vedel vymyslieť cieľ, naplánovať cestu, zorganizovať a dať dokopy ľudí. Pomáhal ostatným, veľa vedel o miestach, kam cestuje a bola s ním sranda.

Splav v Lotyšsku (2004)

Andreja splavy očarili a absolvoval ich nepreberné množstvo. Skôr či neskôr muselo dôjsť i na jednu z najmenej zregulovaných veľkých riek v Európe – na rieku Bug. Dorazili sme na poľsko-ukrajinskú hranicu a než sme začali rozkladať a nafukovať člny, dorazili prekvapení pohraničníci. Splavovať nie je možné, je to okraj prísne stráženej šengenskej hranice. Splav je potrebné vybavovať rok dopredu a riadne odôvodniť. Odradiť sme sa dlho nedali. Andrej s Piatkom a Terkou navštívili miestny vojenský komisariát, kde im povedali, že si majú podať žiadosť v poľštine a do mesiaca nám dajú vedieť. Ukecali vrátnika, ktorý napísal žiadosť od študentov Prírodovedeckej fakulty UK a podsunul to veliteľovi. Ten vyzeral, že sa ukecať nenechá, ale nakoniec buchol razítko na lejstro a druhý deň sme sa plavili. Bol to úžasný zážitok, krásna príroda, trúbiace žeriavy, potápače, vydry a len my a sem tam pohraničníci. Plavili sme sa najskôr po ukrajinsko-poľskej a potom po poľsko-bieloruskej hranici lemovanej ostnatými drôtmi, figurínami vojakov so samopalmi a vojenskými vežami. Bol to zvláštny pocit.

Splav rieky Bug

Splav rieky Bug

Splav rieky Bug

Tých spoločných expedícii bolo ešte mnoho: splavy Mošonského Dunaja, roadtrip po Dobrogei, sledovanie dravčej migrácie v Mačine, Hortobagy, Nezider, mapovanie dravcov v Rumunsku. Nepochyboval som o tom, že ďalšie výpravy nás čakajú. Posledné roky sme sa vídali menej, ale stačilo, že tu pre mňa bol. Mal som vždy veľkú radosť z toho, že ho stretnem. Po covide ma zachvátil nával sentimentu. Rozprával som sa o tom s Andrejom – zo všetkých miest na celom svete by som najradšej šiel na krúžkarsku výpravu do Malých Karpát, alebo na Záhorie. Andreja si pamätám vysmiateho, dobrosrdečného, silného a odvážneho ako rozfúkáva semienka pálky do sveta. Vždy dobre vyzeral, bol pekne oblečený a voňal, na rozdiel od nás strapatých, pupkatých, alebo vychrdnutých podivínskych ochranárov s bezdomoveckým vzhľadom. Bol priamy, čestný a zásadový, rozprával veľmi presvedčivo a múdro. Úžasné bolo, ako v ochrane prírody na Slovensku bol v mnohých ohľadoch pri tej beznádeji neustále optimistický.

Jazda na drezine, Hortobágyi (2005)

 

Hortobágyi (2005)

Expedícia do Polonín (2006)

Vážení priatelia, toto bola moja spomienka, alebo spomienka nás, ktorí sme s Andrejom vyrastali. Spomienka na mimoriadneho človeka a priateľa. Čítalo sa mi to ťažko, ale písalo ľahko. Lebo s Andrejom som zažil veľa krásnych chvíľ, na ktoré sa nezabúda. Toto je len zlomok toho, čo sme spolu zažili. Je toho i veľa, na čo som zabudol, čo som opomenul a veľa, na čo si spomeniem časom. Mnoho miest a udalostí mám spätých s Andrejom. V žiadnom prípade nemám monopol na spomienky s ním, pretože Andrej žil nesmierne bohatý život, mal veľa dobrých kamarátov, priateľov, kolegov a mnohých nás ovplyvnil. Moja spomienka tak je len zlomkom toho, čo Andrej zažil s vami. Pri spoločných spomienkach s Andrejom sa ešte veľakrát, po zbytok života, spoločne, či sami v duchu zasmejeme, lebo nám s ním bolo dobre. Na záver môžem alebo môžeme poďakovať za tú neopakovateľnú možnosť stráviť s Andrejom čas. Ďakujem.

Gašpar 26.7. 2023

Pre Andreja

Môj milý Andrej,

život sa na chvíľu zastavil, ale opäť sa pomaly rozbieha. Musí. Som presvedčená, že si vedel, že pochopíme Tvoje rozhodnutie. Viem, že si sa zachoval najracionálnejšie ako si len mohol. Chápem to. A vedel si, že Erikovi to dokážeme vysvetliť tiež.

Mali sme toho veľa spoločného. Obaja racionálni, obaja bordelári. Načo míňať drahocenný čas na upratovanie, keď je vonku tak krásne?

Rozumel si mnohým veciam. Vedel si vysvetliť, ako fungujú oblaky a tlaková níž, a prečo ma práve dnes bolí hlava. Poznal si vzťahy v prírode, aj následky klimatickej zmeny. Mala som pocit, že rozumieš všetkému. Všade si musel byť prvý a všetko bolo treba vyskúšať. Bol si neskutočne empatický. Veci, ktoré si nevedel a nemohol ovplyvniť, napríklad vojnu na Ukrajine, Ťa veľmi trápili.

NP Gesäuse

Vždy som sa tešila na utorok. Vedela som, že sa tam postretávame známi aj neznámi, pokecáme a zachránime spolu svet. Vedela som, že keď objavíš zaujímavý koncert, ozveš sa a ideme. Zvykla som si na koncerty na Devíne, Tyršáku a na Hlavnom námestí. Po covidových obmedzeniach sme sa strašne tešili, že sa život opäť vracia do normálu a my môžeme znovu tancovať a skákať v dave.

Navštívili sme spolu Rothwald, jeden z posledných pralesov v Európe. Pred vstupom do pralesa sme sa dohodli, že dnes huby nefotíme, lebo nemáme toľko času. Ale figu! Fotili sme všetko, najmä huby, takže sme v ňom nakoniec strávili 6 hodín. Naplno sme si užívali tú panenskú divočinu, do ktorej okrem niekoľkých vedcov nik nechodí. Fascinovali nás gigantické 600 ročné jedle a 400 ročné buky. Po ceste domov si navrhol Národný park Gesäuse, v ktorom sme sa zdržali len krátko, ale stálo to za to.

Dlhé roky sme plánovali výlet za žeriavmi do Národného parku Hortobágy a ja som strašne rada, že sme ho s Tebou stihli. Janči nám ukázal to najkrajšie, čo sa tam ukázať dalo a tie spomienky a zážitky nám už nikto nikdy nevezme.

Už teraz mi nesmierne chýbaš a nič už nebude také, ako bolo predtým. Utorky budú už navždy bez Teba. A ty vieš, ako nemám rada zmenu. Ale chápem, prečo tu už s nami nie si. Fyzicky. V mojej hlave s nami budeš stále.

Nat

Andrej - výnimočný krúžkar

 Ahoj Andrej

Osud to zariadil tak, že som mal možnosť spoznať ťa ešte ako žiaka šiestej triedy, ktorý prišiel na náš Prírodovedecký krúžok. Občas sme sa potom smiali pri spomienkach na prvé výpravy, na ktoré si chodil s igelitkou miesto batoha. Úctivo si nám vykal, ale to sa potom rýchlo zmenilo.

Andrej v červeno-modrej šiltovke na krúžku.

 
Boli to úžasné 4 roky pravidelného stretávania – v klubovni, no najmä cez víkendy na výpravách. Stovky kilometrov Záhorím a Malými Karpatami, desiatky preplazených metrov v jaskyniach, brodenie mokraďami a nesmierne množstvo zážitkov.
 
Postupne sa z detského krúžku stávali ozajstné zoologické výpravy. Nie je veľa ľudí, ktorí našli hniezdo bučiaka veľkého, objavil si i zimovisko raniakov v skalnej štrbine, no vždy si najviac z nás inklinoval i k botanike, stromom. To sme v tebe nedokázali zmeniť - a to sme sa snažili😊.

No a potom, Andrej, potom si ma prerástol. Najprv fyzicky („poď sa pretláčať“) a následne si ma prekonal i vo svojich plánoch, cieľoch, cestách.. Ale to už je príbeh Teba a Piatka, Veterníka, Gašpara...

Cítil som veľké zadosťučinenie, keď sa ti dostalo uznania a svojou prácou si sa dostal tak ďaleko.

Keď tu teraz sedím, spomínam a píšem, plačem, samozrejme. A zároveň sa usmievam, pretože tie spomienky sú krásne a pri väčšine z nich sa človek musí smiať. Sú teraz mojím veľkým pokladom...

Andrej, ja neviem, či je nebo. Občas si ale prajem, aby bolo. Predstavujem si ho tak, že keď sa tam dostanem, môžem tam znova prežívať najkrajšie okamžiky svojho života. Ak by to tak bolo, viem, že sa tam stretneme. Pretože si bol súčasťou mnohých šťastných a úžasných chvíľ v mojom živote...

Vďaka Andrej, bolo to krásne. Počkaj nás tam, my prídeme...

Michal.

Šťastie pod Vápennou

 Tento príbeh je spomienka na kamarátstvo a šťastie ako si ho pamätám z lesov Karpát a lúk Záhoria. Zima v Karpatoch pre nás, decká z Prírodovedného klubu v Devínskej Novej Vsi vedeného Mišom Nogom, znamenala predovšetkým návštevu jaskýň a sčítanie netopierov v Borinskom a Plaveckom kras. Každú zimu sme viac krát pozreli staré známe aj nové podzemné priestory. Aj keď sme ich takto doslova preliezli (a preplazili) desiatky, niektoré ostali nadlho pre nás neprístupné. Jedna taká, takmer legendárna, bola Haviareň. Vchod sa nachádza pod hrebeňom Vápennej, dominantného kopca medzi obcami Sološnica a Plaveckého Podhradia. V dobe 90. rokov boli zimy ešte pravými zimami s bohatými nádielkami snehu, ktorý zahalil kopce do hlbokého ticha.Tento rok bola nádielka obzvlášť bohatá. Mínusové teploty a sneh však predznamenal návštevu zimovísk netopierov. Je čas sa brodiť, zašpiniť sa od blata, vymrznúť a celý deň zavŕšiť na kofole.

Obvykle pri návšteve Plaveckého krasu sme sa vybrali pod Vápennú cez malú dolinu Červenica, kde sme pozreli tunajšie jaskyne alebo navštívili jaskyňu pri Kríži. Tentoraz sme sa však od Miša dozvedeli, že v sobotu bude veľká výprava do Haviarne spolu so združením Miniopterus a skautmi. Konečne nazrieme za tajomné dvere so zámkom do jedného z najväčších zimovísk netopierov v Malých Karpatoch. 

Stretávame sa na stanici v Devínskej, po krátkej jazde vlakom prestúpime v Zohore na motorový vláčik popod Karpaty. Cesta síce trvá dlho, miestami je takmer nekonečná, ale zábavy ako vždy kopec. Ideme len niektorí chalani z nášho krúžku. Ešte cestou nás upúta lopata (tá na púšťanie sa po snehu) trčiaca z Andrejovho ruksaku. Smejeme sa, že na čo mu to bude. Zas to bude zbytočne trepať do kopca. Začíname od Sološnice, čo je trochu nezvyk, keďže naše výpravy sa začínali aj končili v Plaveckom Podhradí. Ale dnes sa prispôsobujeme ostatným. Nad dedinou sa napájame na lesný chodník, ktorý smeruje rovno k vrcholu. Teda chodník... Túto zimu je to len súvislá vrstva hlbokého snehu nad kolená. Po desiatkach minút sa aj posledné náznaky stôp ľudí pred nami strácajú. Začíname sa striedať na čele pochodu, teraz pripomínajúceho boj so snehom a vlastným telom. Andrej statočne prešľapáva trasu, mnohokrát zapadá po stehná do výmoľov. My ostatní často aj po pás sa zaboríme a vždy chvíľu trvá kým sa ako-tak dostaneme do tempa. Naša skupina nadšených krúžkarov hrdo vytvára cestu pre ostatných, no sily nám dochádzajú. Napokon sme pod vrcholom. Vápenná. Čakáme zvyšok, hádžeme do seba horalky a tatranky, ktoré zapíjame už vychladeným čajom z termosky. Tí menej šťastní sa trápia zmrazenou vodou v plastovej fľaši. Typický Andrej. Bavíme sa na jeho prekvapení čo dokážu mínusové teploty urobiť s vodou ešte hodnú chvíľu. 

Andrej pije čaj

 Prichádza otváranie zámku na dverách jaskyne. Stojíme opodiaľ, no zástup ľudí sa dáko nehýbe. Po niekoľkých minútach sa dozvedáme, že organizátori tejto akcie zabudli kľúče od zámku doma. Začína nám byť zima, mráz štípe do tváre, topánky premočené spolu s nohavicami a ponožkami do poslednej nitky. Rozmýšľame čo ďalej. Ani po desiatich minútach riešenie neprichádza, tak sa rozhodneme ísť domov. Len sa nám nechce ísť po tej istej trase. Andrej tušil, že pri troche šťastia môže prísť jeho hviezdna chvíľa. Vytrvalo nás prehovára na zostup krížom cez les dolu svahom do Podhradia. Tu to poznáme, mokrí už sme a horšie to už nebude. Aspoň také sú jeho argumenty. Zároveň nás začne lákať predstava miestnej krčmy a tepla v nej. Ideme! Odpájame sa od karavány. Nadšenie nás o chvíľu prejde ako zakopávame o pováľané konáre a drevo pod snehom. Znovu a znovu padáme, gúľame sa svahom. V strede kopca si všimneme, že Andrej nejako za nami zaostal. Ba, čo je divné, že sedí na zemi s veľkým úsmevom na tvári. Sedí a pomaly sa kopaním nôh prisúva k nám. Objavil lopatu čo si celý čas niesol v batohu. V ten zimný deň odohnal našu únavu a sklamanie svojím rozžiareným úsmevom. Samozrejme odmietal naše prosíkanie o požičanie lopaty. Svah patrí len jemu, čo si patrične užíval. Nebolo šťastnejšieho človeka v ten deň pod Vápennou. 

Celý premočený so zmrznutými nohami sme sa dovalili do miestnej krčmy. Obsadili sme veľký stôl v kúte, kde sme zo seba postupne vyzliekli vrstvu po vrstve. Nohy sa nám postupne rozmrazovali asi hodinu. Už tradične si objednávame kofoly a čipsy, aby sme aspoň čiastočne zahnali nastupujúci hlad a únavu. Po akom takom odpočinku je čas ísť na vlak smerom domov. Aj keď sa nám nesplnil cieľ a Haviareň sme nenavštívili, aj tak si navždy zapamätám neopakovateľné šťastie v Andrejovej tvári.  

------------------------------- 

Začal si poslednú krúžkarskú výpravu, zatiaľ sám... ale my prídeme, len nám daj čas. 

Pípajúca sova - letný spoločník

Letné noci strávené v spoločnosti komárov pri rieke sa pominuli, aby ich vystriedalo o čosi viac hmlisté a chladné počasie. Jeseň je tu, ale spomienkou ostanem ešte pri letnej noci. Každé ročné obdobie je niečím podmaňujúce, takisto večer a noc inak pôsobí v lete a inak v zime. Suchý a mrazivý vzduch obohatený najhlbším tichom  je v úplnom rozpore s teplým závanom od rieky plnom šušťania listov a vtáčích hlasov. Kolorit a fyzickú hmotnosť ešte dotvárajú roje hmyzu vznášajúce sa nad zemou. Jedno a to isté miesto mení svoju podobu počas roka plynule a bez prestávky. Aj preto je také fascinujúce pravidelne navštevovať svoje miesta. Jedno také leží na brehu rieky, ktorá je mojou súčasťou od detstva. Príjemná pláž v čase nízkeho prietoku sa postupne zvažuje a odhaľuje okruhliaky, ktoré dláždia riečne dno. Chýbajú veľké neopracované kusy skál, ktoré boli na iných miestach osadené ako opevnenie na brehy. Mali a majú zamedziť pohybu rieky do strán. Aby nebola živá. Aby prúdila ako chceme my. Na tomto mieste je však breh prirodzený, postupne sa zvažujúci. Taká malá pripomienka ako by to mohlo byť, keď si rieka putuje ako chce.

Pláž na Morave

Rieka je fascinujúca, pretože voda tečie, hýbe sa, nesie život. Tunajšie miesto má jednu výhodu, postupný breh umožňuje natiahnuť sieť na odchyt netopierov. Je leto, deň bol horúci a večer nastupujú komáre, aby pripomenuli, že nič také ako právo byť iba v tričku neexistuje. Ako zapadá Slnko, miznú hlasy denných vtákov a nahrádzajú ich tie čo sa neboja noci. Súmrak prebudí k životu sovu, ktorá rýchlo preletí z jednej strany rieky na druhú. Začínajú tiahnuť aj bahniaky. Poteší ma hlas kalužiaka perlavého (Tringa ochropus), ktorý sa usadil na rakúskom brehu a pravidelne dáva o sebe vedieť. Kde tu je počuť ešte splašené hlasy drozdov predtým ako idú spať. Neďaleko sa roztoká ešte bažant. Aký to rozdiel oproti zime, kde tichá noc a súmrak je takmer pravidlom. Netopiere sa zatiaľ nechytajú, to mi však v tejto chvíli nevadí, keďže niečo iné upútalo moju pozornosť. Niekoľko stoviek metrov ďalej na rakúskej strane sa ozýva monotónne pípanie. Pred rokmi som ho nahral na Devínskom jazere a roky potom som dúfal, že ho objavím aj pozdĺž Moravy. Výrik lesný (Otus scops).

Výrik lesný počas odpočinku (Autor: Ján Svetlík)

Snažím sa ho nahrať pomocou mikrofónu na mobil. Podarí sa, aj keď to nie je veľmi počuť. Je to naša druhá najmenšia sova. Aj keď je vzácna, pravdepodobne je početnejšia, len uniká pozornosti. Totiž podobne ako ostatné sovy sa veľmi dobre maskuje počas dňa v korunách stromov alebo sa skryje do dutiny. Je takmer nemožné nájsť výrika na strome pokiaľ nevieme kde presne ho hľadať. Vďaka svojmu sfarbeniu a maskovaciemu vzoru môže pokojne sedieť na tom istom strome deň čo deň a nik o ňom ani len netuší. Raz sme ho tak hľadali v parku na ostrove Lesbos, v knižnom sprievodcovi (inak skvelá kniha, ktorú určite odporúčam) bol označený presný strom, kde výrik sedáva. Aj tu uvedené fotky patria tomuto výrikovi, ktorý je atrakciou pre fotografov už roky. Máme strom, čo môže byť ľahšie ako nájsť ho tam? Trvalo asi 10 min kým sme výrika objavili postupným skenovaním kmeňa stromu ďalekohľadmi z bezprostrednej vzdialenosti. Bez sprievodcu by sme boli stratení. Ľahšie ako pozorovať ho, je počuť ho. Hlas výrika pripomína neustále pípanie podobné cúvacím senzorom na nákladných autách. Tunajšie úzke pásy lužného lesa a okraje lúk spolu so starými vŕbami sú ideálnym miestom pre život tohto sovieho trpaslíka. Je tu dostatok dutín a hustých korún kde sa ľahko ukryje a zároveň sa tu nachádza aj enormne veľa hmyzu. Ten predstavuje základ potravy výrika. Predovšetkým veľké kobylky sú obľúbenou zložkou jeho jedálnička. S hmyzom súvisí aj ďalšia zaujímavosť v jeho živote. Vačšina sov žije usadnutým spôsobom života, majú svoje teritórium, kde poznajú doslova každý strom, každú dutinu. Aj preto môžu sebaisto poletovať aj v čiernočiernej tme. Prežijú tu celý život ak ich nevyženie iná sova. Výrik je však spolu s myšiarkou močiarnou (Asio flammeus) migrujúci druh. Na jeseň odlieta do Afriky a na jar sa znova vracia. Toto správanie je previazané s nedostatkom potravy - hmyz je počas zimy nedostupný pre mnohé druhy vtákov. Preto ho musia hľadať inde, najčastejšie za ním migrujú tam kde ho je dostatok. Ako jediná európska sova prelieta ponad Saharu. O živote na zimoviskách v Afrike sa toho veľa nevie. Podarilo sa však zistiť, že zimuje v biotopoch so stromami v štátoch Mauretánia, Senegal, Mali, Gambia, Guinea, Sierra Leone. To je výrik, žltooká sova na cestách.   

Výrik na strome (Autor: Mick Sway)

Pod včelárími krídlami

Karpaty. S príchodom leta sa svahy zazelenali po niekoľkých nájazdoch ťažkých mračien. Západný vietor ustal a nastúpil ľahký vánok, ktorý príjemne osvieži aj v horúcom dni ako je tento. Bez neho by bol výstup a zotrvanie na lúke nad Plaveckým Podhradím o dosť ťažší. Dnes nepôjdem do malokarpatských výšav. Potrebujem iba miesto s dobrým rozhľadom na okolité svahy s lúkami. Blížim sa pomaly ovešaný batohom a statívom s monokulárom, dnes to nebude o sile a energii v nohách. Strávim niekoľko hodín pod žeravým slnkom, pričom budem vyzerať hádam najmenej poznaného dravca v Európe. Včelára lesného. 

Lúky nad Plaveckým Podhradím

 

Slnko praží a bude pražiť po celý deň. Nedopraje si oddychu. Pre plachtiace dravce je to však výhoda. Lúče rýchlo zohrejú suchšie svahy, vytvoria sa nad nimi ľudským okom neviditeľné stúpavé vzdušné prúdy. A práve na ne čakajú majstri plachtenia - orly, myšiaky, haje. A včeláre... Čakám na lúke s pripraveným monokulárom a postupne určujem v okolí všetko čo má krídla. Raz holub, lastovičky poletujúce ponad dedinu, inokedy neprestajne nervózny strakoš vykúkajúci z neďalekého kríka. Naozaj je vytočený... Opakujúcim sa tsk tsk tsk ma upozorňuje, že si ma tu nepraje. Určite tu má hniezdo. Neskôr však prestane. Však sa ledva hýbem, keďže stále som prilepený okom na monokulári. Vďaka tomuto kúsku techniky s 30 násobným zväčšením sa dá určiť mnohé dravce aj kilometre vzdialené. Ako to už býva, myseľ mi blúdi z jednej otázky na druhú. Postupne však, ako plynie čas na svahu, nechávam ťaživejšie otázky odplávať aspoň kým sa vrátim domov. Rozum začína pracovať na nižších otáčkach a do popredia sa derie očakávanie zážitku "Čo dnes zažijem?" či "Kto sa dnes priletí pozrieť na lúky?". Určitým spôsobom je to myšlienkový relax, čistenie hlavy, podobné tomu počas športovej aktivity. 

Včeláre milujú plachtenie. Podobajú sa stavbou tela myšiakom. Odlišuje ich dlhší chvost a natiahnutá hlava počas letu, ako aj sfarbenie. To je však pri meniacich sa svetelných podmienkach pri určovaní druhoradé. Navyše je veľmi premenlivé, včeláre môžu byť tmavo hnedé, ako aj takmer úplne biele na spodnej časti tela. 

To slnko stále pripeká a čo je horšie, začína sa "vlniť" vzduch. Z pekne ostro vykreslených siluet sa v ďalekohladoch stávajú viac-menej rozmazané machule. Tí najlepší na nich vidia, či si predstavujú, krídla...Včelár! Po hodine sa ukázal. Aspoň som si to myslel prvé sekundy, no vlniaca sa machula priletela bližšie a monokulár z nej vykreslil myšiaka. Kompaktná silueta je jasný znak myšiaka pohrávajúceho sa s vetrom. Raz hore a potom vo vlnke dole. A tak dokola asi štyri razy kým neskončí na strome vo svahu. Pekne ako na húpačke mi predviedol vzdušnú obranu teritória. Potešil moje oči kým sa pečiem na slnku. Druhým ďalekohladom - binokulárom zaznamenávam dravca nad ústím Kráľovej doliny. Pomaly sa kĺže vzduchom smerom ku mne na lúku. Lomené krídla a dlhý chvost ho napokon prezrádzajú, včelár je tu. Mierne mení smer letu, vietor mu pomáha nabrať výšku. Zrazu sa spúšťa dole, aby po chvíli takmer zastal a predviedol typickú včeláriu pózu - krídla podrží na zlomok sekundy nad hlavou. Oznamuje svetu, že tu to patrí jemu a iné včeláre nech sa držia ďalej. 

Včelár lesný (Pernis apivorus), samec; Foto: Radovan Václav

 

Včelár kŕmi mláďatá predovšetkým larvami zemných ôs, ktoré poctivo vyhrabáva spod zeme. V Európe strávi iba nevyhnutný čas počas rozmnožovania. Po vyletení mláďat sa vydáva naspäť do Afriky - do Sahelu a tropických pralesov. Áno, tam medzi obrovské stromy s pralesnými slonami, opicami či leopardami. U nás obýva lesy s lúkami, A to je trocha zjednodušene, takmer všetko čo vieme o jeho živote. Nevieme takmer nič ako žije v Afrike, čím sa tu prevažne živí či aké má nároky na prostredie. Časom nám niečo povedia vysielačky, ale tie majú problémy s nabíjaním v pralesoch, kde každý deň prší a je zamračené. Solárny panel nestíha dobíjať batérie.  

Stále pofukuje a ja neustále sledujem pohľadom okolité vrchy a nebo nad nimi. Už dlhšie nepozorujem žiadnych dravcov na oblohe. Som tu už dlho. Ku koncu ešte zbadám sokola sťahovavého plachtiaceho vo výške až sa takmer nedá rozoznať od bodky. Neskutočné. Je to atlét medzi dravcami, mohutný trup, relatívne krátke krídla, všetko uspôsobené iba na jednu vec - výkon v lete. Až keď ho človek vidí pri love, uvedomí si jeho rýchlosť. Mne sa ho podarilo pozorovať veľa ráz. Jeho neskutočnú silu som mal šťastie pozorovať raz pri lovení čajok smejivých. Najprv čajky vytvorili ucelený kŕdeľ, aby leteli ako o závod. A vtedy som si všimol za nimi sokola, najprv akoby lenivo vykrúžil na ich úroveň. Stále bol však asi 2 km od nich. A vtedy zabral naplno, hlboké údery krídel nasmerovali let priamo na čajky. O chvíľu ich dohnal priamym letom a v tej chvíli znova lenivo vykrúžil mierne nad kŕdeľ. Všimol som si ako sa jedna čajka oddelila od kŕdľa. Sokol to využil takmer okamžite, stiahol krídla k telu a strmhlav sa spustil k čajke. Prvý útok bol neúspešný, druhým však doslova čajku zostrelil. Bezvládne dopadla niekde na zem a sokol sa spustil k nej. 

Mláďa včelára; Foto: Radovan Václav

  

Myseľ mi ešte zabieha k včelárovi z Devínskej Kobyly čo som ho vyplašil na okraji lesa a lúky. Pekný samec sa zodvihol zo zeme, keď som sa presúval po chodníku. Lovil tu osy, respektíve ich larvy. Rozhrabával otvor, aby mohol plásty s larvami dostať na povrch a odniesť do hniezda. Zaberie to dlhé desiatky minút vydolovať larvy spod zeme ak máte iba pazúre. Ale odmena je vysoko-kalorická potrava. Neviem, či osy niečo zmôžu voči včelárovi. Má tvrdé perie proti ktorému sú ich žihadlá prikrátke. Zaujímavé je, že zo začiatku jari sú osie aj čmeliačie hniezda malé, potrebujú čas aby sa rozmnožili. Preto v tomto období a tiež počas vlhkej jari tvoria dôležitú časť včelárej potravy žaby a mladé vtáky, ktoré ešte neobratne lietajú v okolí hniezd. Potrava je kľúčom k ochrane spolu s hniezdnym biotopom. Okrem ochrany hmyzu je dôležité preto chraníť miesta rozmnožovania obojživelníkov. Zachovávať mokrade v lesoch aj na lúkach.

Balím veci a presúvam sa k Plaveckému hradu. Tu na okraji skalného brala s výhľadom na svahy Kršlenice a Jelenej hory počkám či sa neobjaví ďalší včelár. Pofukuje tu omnoho viac, čo ma trocha prebúdza a udržiava v strehu. Vietor tiež využívajú myšiaky, ktoré zavesené vo vetre sledujú čo sa deje pod nimi. Asi o hodinu neskôr zbadám známu siluetu s dlhsím chvostom a lomenými krídlami. Pomaly sa ku mne približuje včelár. Zdá sa, že tu má letový koridor nad lesom na sever od hradu. Stále kĺže vzduchom bez pohybu krídel. V monokulári mu už svieti žlté oko a svetlá spodná strana tela. Pokračuje ďalej ponad vojenské lesy, na Záhorie. Samec sa vydal na lov. Potravu sa snaží hľadať najmä v okolí hniezda, ale loviská môžu byť vzdialené aj viac ako 10 či 20 km. 

Tmavá forma; Foto: Radovan Václav

Včelár hniezdi predovšetkým v listnatých lesoch, iba vzácne zahniezdi v háji či remízke. U väčšiny dravcov máme podrobné poznatky z hniezdnej biológie vďaka pozorovaniam ich správania na hniezdach. Tie sú dohľadávané predovšetkým počas zimy, keď sú stromy bez listov, prípadne skoro na jar, keď si dravce vymedzujú teritóriá. U včelára je to trochu zložitejšie, hniezdo je relatívne malé a ľahko ho prehliadneme v korune olistených stromov. Prilieta väčšinou v máji, to už stromy majú listy a novo postavené hniezdo sa už ťažko dohľadáva. Niekedy využije už postavené hniezdo, vtedy postačí kontrola v máji či júni. Aby to však nebolo také jednoduché, tak včelár často nezosadne priamo k hniezdu, ale môže aj stovky metrov preletieť k nemu popod koruny stromov. Akonáhle vyletia mláďatá z hniezda, ešte sa o ne rodičia starajú, ale nepotrvá dlho a migračný pud ich donúti sa vydať smerom na juh. Niekedy môže byť tento pud tak silný, že rodič môže zanechať výchovu mláďat a začne migrovať skôr. Takéto správanie bolo zistené u samici v Holandsku pomocou vysielačky. 

Slnko ma už definitívne omámilo, som mierne malátny a je čas ísť domov. Pripevním statív k batohu a pomaly zostupujem dolu do dediny. Okopávam a zakopávam o kamene a korene stromov, našťastie bez pádu. Vzduch je suchý, dlho nepršalo. Na konci ulice už vidieť lastovičky a hrdličky, dedina tu žije na zemi aj vo vzduchu. Pri aute ešte počuť zelienku, posledný pozdrav z Podhradia, a môžem štartovať. Včeláre ma ešte čakajú na ďalších miestach a s nimi aj iné zážitky. 

Z minulosti - zimná Kršlenica

Inšpiráciou založenia prírodovedného klubu Sovule bolo obdobie môjho detstva, s ktorým sa spája čas strávený v prírodovednom krúžku v Devínskej Novej Vsi. Vtedy mladý prírodovedec Michal Noga založil a viedol krúžok pre deti z Devínskej. Myslím, že podobný krúžok dovtedy a ani dlho potom v Bratislave neexistoval. Až vznikli Sovule, ale to je už iný príbeh. Stretávali sme sa v piatok po škole buď v priestoroch Istracentra alebo neskôr na Základnej škole Pavla Horova 16. V sobotu sme chodievali na výpravy do širokého okolia - na Záhorie, do Malých Karpát alebo k Dunaju. Boli to výpravy, ktoré neboli iba turistikou, ale skôr pravým dobrodružstvom spojeným s objavovaním jaskýň, brodením zatopených lúk, sčítavaním husí či hľadaním sov. Boli to na dnešné pomery drsné výpravy, ale pre nás úplne prirodzené, v dobe bez mobilných telefónov odkázaní iba na verejnú dopravu a velenie Miša. Neboli sme skauti, mali sme výhodu, že Mišo nám predával znalosti o živote zvierat, ktoré nám dokázal ukázať v prírode. Spoznali a pozorovali sme druhy, ktoré boli vtedy mimoriadne vzácne alebo sa o nich vedelo veľmi málo. Dnes z týchto poznatkov ťažia aj Sovule, keďže sa postupne vraciame na úžasné miesta kam sme chodili ako deti my s Mišom. Doliny Malých Karpát alebo lúky pri Morave nás už očakávajú. Predtým však vyrozprávam niekoľko príbehov, čo sme zažili my na krúžku ako deti - ja, Andrej, Gašpar, Juro, Mišo, Lukáš, Laura, Monika, Kika, Lenky a ďalší.  
   
História - niekedy okolo roku 1998
Blíži sa zima a s ňou prichádza aj čas výprav za netopiermi. Ale nielen za nimi tentoraz pôjdeme. Dnes sa vydáme na výpravu do jaskyne Kršlenica. Nachádza sa v kopci a rezervácii s rovnakým názvom. Stretávame sa ako vždy v Devínskej. Ako každú sobotu, aj teraz nás na zástavke autobusu čaká Mišo s veľkým plne naloženým batohom. Vždy tam má kopec teplých vecí a samozrejme ďalekohľad či baterky. Nasadáme na autobus a hneď vystupujeme na miestnej vlakovej stanici. Je ráno, zima je cítiť všade. Kúpime si lístky a čakáme na vlak. Prichádza o chvíľu, no len čo sa zohrejeme, vystupujeme. V Zohore prestupujeme na motorový vlak do Plaveckého Mikuláša. Cesta ním je dlhá a pomalá. Široké lavice vo vlaku sú ideálne pre usadenie celej skupiny. Mišo vyťahuje svoje hodinky bez remienka. “Kto odhadne koľko je jedna minúta?” a spúšťa stopky zatiaľ čo my skúšame odhadnúť čas. Minúta ubieha prekvapivo pomaly, ale triafame sa celkom presne do rozmedzia niekoľkých sekúnd. Za oknom sa črtajú Malé Karpaty obsypané snehom. Kopce sa postupne približujú a my sme stále viac nalepení na okne. Rátame myšiaky sediace na lúkach a stromoch. Konečne vlak zastavuje na stanici. Prechádzame cez dedinu, kde sa ešte zastavujeme v miestnych potravinách dokúpiť horalky a iné zásoby. Pokračujeme dedinou až na jej koniec. S posledným domom sa začína rezervácia Kršlenica. Svah je strmý, porastený trávou a kríkmi. Sem tam obohatený vápencovými skalkami. Tie tvoria tzv. škrapové pole, krasový útvar. Dážď rozrušuje po tisícročia skaly, do ktorých vyrýva drobné žliabky. Tráva je sfarbená do hneda, neustále ju bičuje vietor, rovnako ako naše tváre. Vyrážame priamo nahor, mimo chodníka. S jedným cieľom, čo najrýchlejšie sa vyškriabať na hrebeň Kršlenice. Svah je strmý, začínam cítiť pálenie v stehnách a celkovú únavu. V polovici kopca si musíme dať prestávku na čaj. Stále je horúci. Počkáme pár minút kým vychladne. Andrej by už najradšej chcel ísť ďalej. Zbalíme si veci do batohov a široko sa rozliezame po svahu. Každý chce byť prvý hore pred ostatnými. Neskutočne sa potím pod vetrovkou, ale napokon som v prvej skupine na čele s Andrejom. Na konci skoro bežíme, ide nám len o to byť hore o niečo skôr pred ostatnými. Vrchol Kršlenice je neďaleko. Skalné veže lemujú úzky hrebeň, ktorým prechádza iba nenápadný chodník v tráve. Musíme si znova odpočinúť a vydýchať sa. Opakujeme procedúru s čajom a rozbaľujeme aj desiatu. Tá je podobná u každého účastníka výletu, obložený chlieb s rôznymi prísadami. Chlieb so salámou, maslom a paprikou je typická kombinácia týchto dní. Počas jedenia si začíname všímať okolitý výhľad do doliny. Vďaka strmým svahom so sutinovými poliami boli lesy v minulosti málo hospodársky využívané. Dnes je tu rezervácia chrániaca krasové výtvory a prirodzené lesy. “Skúsime pohľadať výra a navštívime aj jaskyňu Kršlenica, kde zrátame netopierov. Potom zídeme do doliny a pozrieme ešte jaskyňu Deravá skala.” povedal Mišo a pomaly si začal baliť sveter a termosku do batoha. Vyrážame. Nasledujeme úzky chodník vyšliapaný pravdepodobne muflónmi, ktoré v Malých Karpatoch obývajú práve takéto skalnaté prostredie. Mišo a ja obzeráme skalné vežičky, kde hľadáme stopy po výrovi. Napokon sme úspešní, výr tu pravidelne sedáva a trhá korisť. Perie z holubov, bažantov aj kačíc prezrádza čím sa živí v tomto kraji.

Na ďalšej vežičke, akoby vystrihnutej z propagačného materiálu, sa zastavujem a pokračujem v zbieraní pierok po výrovi. Zrazu ma upúta niečo iné. V tráve na vrchole je zaseknuté niečo tmavé - pazúr! Pribieha Mišo a po krátkom premýšľaní jednoznačne vraví: “Je to pazúr zo sokola myšiara.” Áno, výr loví aj dravce. Aj z jeho potravy je jasné, že dravce neloví náhodne. Prirodzene redukuje početnosť dravcov a sov menších od neho. Tie ho zase z duše nenávidia. Ak sa ukáže za bieleho dňa tak žiadny dravec si nenechá ujsť príležitosť na neho zaútočiť. Je to jeho osud, v noci kráľ a cez deň sa skrýva. Svah je chvíľami menej strmý, dá sa chodiť po jeho trávnatom povrchu prerušovanom roztrúsenými meter a viac vysokými vápencovými skalkami. Znova prichádza na scénu úloha od nášho vedúceho: “Výr tu niekde musí byť. Poďme ho nájsť.” Bleskovo sa rozliezame po okolí s vidinou úspechu v podobe spozorovania výra. Doposiaľ som výra videl iba raz či dvakrát. Aj to sme boli spolu s krúžkom. Minúty ubiehajú, prezreli sme viaceré skaly a terasy pod nimi, no výr tu nie je. Keď prezrieme takmer celú nezalesnenú časť svahu, vraciame sa k Mišovi. Nevadí, aj tak nám Mišo ponúka čokoládu. Presúvame sa na najvyšší bod. Nemáme fotoaparáty, avšak v pamäti ostávajú obrázky na scenériu doliny a sedenia na okraji skaly kým nás facká vietor od severu. Nárazy ustávajú až keď schádzame nižšie. Mišo nám chce niečo ukázať ešte predtým ako pôjdeme hľadať jaskyňu. Popod vysoké skaly postupne za sebou kráčame za Mišom. Zastavujeme pod skalou, v ktorej je puklina asi vo výške jednoho metra spolu s drevenými schodíkmi. “Stojíte pri historickom hniezde výra. Dnes tu už nehniezdi, no prezrádzajú ho kosti a perie z potravy. Ako viete, výr si hniezdo nestavia, iba si vyhĺbi jamku na krytom mieste a tam znesie vajíčka.” Aj keď je to už niekoľko rokov, čo tu výr nehniezdi, zažívam pocit uspokojenia, že viac poznám túto dolinu z výrieho pohľadu. Nastáva však problém, niekoľko krát šliapeme na hrebeň a zase nižšie pod skaly, kým hľadáme jaskyňu. Tá je niekde tu, avšak Mišo ju hľadá po pamäti, čo znamená, že chodník k nej nachádzame až na niekoľký pokus. Obtáčame sa znova okolo skál a pomedzi niekoľko pichľavých kríkov, a  zrazu stojíme priamo vo vstupnom otvore. Mrazí ma. Nepríjemný pocit mi prebehol po šiji. V jaskyni leží mŕtva muflónica so skleným pohľadom otočená priamo k nám. Dobieha zvyšok skupiny. Hľadíme na muflónicu a až po chvíli sa k nej priblížime. Stále je čerstvá. Zo zadných stehien jej kvapká krv. Niečo na nich hodovalo, otvorené mäso sa prediera cez kožu. Búrlivo rozmýšľame nad tým čo sa tu stalo. Dravec tu už nie je, pravdepodobne opustil jaskyňu tesne pred našim príchodom. Stopy nenachádzame žiadne. Všetko je na našej predstavivosti a vedomostiach. Z kníh vieme, že v Malých Karpatoch nežijú vlky ani medvede. Túlavé psy lovia uštvaním a zrejme by korisť roztrhali a zjedli na mieste. Líška zase takú veľkú korisť neloví. A odtiahnuť by ju tiež nevedela. Ostáva jediná možnosť. Tvor, ktorého stopy v snehu boli minulé roky videné až vo vojenských lesoch. Šelma, ktorá obľubuje členitý terén a korisť začína jesť od stehien. Všetko ukazuje na jedného tvora. Rysa. Máme zvláštny pocit, takto blízko našej najväčšej mačkovitej šelme sme nikdy predtým neboli. Snažíme sa z jaskyne zahliadnuť niečo živé, pohybujúce sa v jej okolí. Avšak už je určite preč. Sme trocha nesvoji, ale prišli sme sem za jedným konkrétnym účelom. Vyťahujeme baterky a čelovky a rozliezame sa do jaskyne. V štrbinách nachádzame po chvíli množstvo večerníc malých. Jedna na druhej, dokopy niekoľko desiatok. Neuveriteľné ako sa dokážu nasúkať do niekoľko milimetrovej štrbiny. Najväčší objav prichádza na koniec. Mišo nás vzrušene volá za ním vyššie do jaskyne. Všetky svetlá sú upriamené jedným smerom. Zo stropu jaskyne visí veľký netopier - podkovár veľký. Je to prvý a nadlho posledný krát čo sa s ním stretávam v Malých Karpatoch. Javí sa ako veľká hnedá kvapka, ktorá nikdy nedopadne na zem. Na predlaktí sa niečo leskne, prekvapenie nekončí, podkovár má krúžok! Krúžok z 80. tych rokov. Krúžkovaný bol v jaskyni Driny a má minimálne 15 rokov. Malé zviera, ktoré sa môže dožiť aj 30 rokov. V porovnaní napríklad s myšami či potkanmi alebo piskormi, ktoré sa dožívajú ledva dva či tri roky je to riadny nepomer. Navždy sa mi podkovár vryje do pamäti a roky pri nočných odchytoch netopierov ma bude sprevádzať myšlienka na odchyt posledných podkovárov veľkých v Plaveckom krase. 

Znova jeme, čokoláda a chleby končia v našich bruchách a všetko zapíjame čajom a ľadovou vodou. Aspoň teda Andrej si veľakrát nosil veľkú plastovú fľašu plnú vody kde sa mu pravidelne vytvoril ľad. Očividne mu to nevadilo a iba pár krát prosil o vodu, keď sa kvôli ľadu nedokázal napiť. Od jaskyne schádzame priamo do doliny, vytvárame rojnicu, aby kamene spod našich nôh nezranili iných členov krúžku. Viacerí padáme, no hneď sa zdvíhame. Znova sa všetko končí pretekmi, kto bude prvý v doline. Dnom doliny vedie lesná cesta s miernym sklonom. Hneď vedľa nej tečie potok, ktorý odoberá vodu z jej svahov. Proti prúdu potoka pokračujeme až k jaskyni Deravá skala. Je to jaskyňa s najväčším otvorom v Malých Karpatoch. Od chodníka treba vyjsť po kamenných schodoch na konci ktorých je veľká kupola. Podľa skôb upevnených do stien skaly je jasné, že je to aj miesto kde sa trénujú skalolezci. Grandióznosť priestoru zasahuje našu  predstavivosť. Je to miesto, ktoré bolo osídlené už v praveku. A ani sa nedivíme prečo. Aj teraz sme chránení pred počasím a máme rozhľad do doliny. Spolu s vodou z potoka máme ideálne miesto na prežitie. Odkladáme batohy a s baterkami v rukách ideme hľadať netopiere. Nedovidíme až na strop, tak sa zameriavame na bočné steny a pukliny v nej. Napokon iba jedno miesto je vybrané netopiermi za úkryt. Laura nás volá do nenápadného rohu s viacerými puklinami a záhybmi. Mišo sa musí uhýbať hlavou skale a kľačiac prezerá neskutočne úzku štrbinu po centimetroch. “Pipistrelky! Celá skupina.” vraví a usilovne sa snaží odhadnúť ich počet. Po niekoľkých minútach ho nedočkavo vytláčame a striedame sa v pozorovaní malých netopierov. Pipistrelka alebo večernica malá je náš druhý najmenší netopier. Trpaslík, ktorý v lete žije v dutinách stromov sa počas zimy sťahuje aj do podzemných priestorov. Jedna štrbina ich môže obsahovať aj niekoľko desiatok. Niekedy sú aj mimo štrbín a vtedy ich môže byť aj niekoľko tisíc. Zo stropu visí ešte netopier veľký, úplný opak malých večerníc. Obor. Spokojne odpočíva visiac zo stropu. Trochu na neho blikneme a napokon odchádzame z netopierieho kúta. Pri batohoch sa znova najeme a napijeme. Mišo ešte ukazuje v knižke rôzne druhy netopierov. Preletíme obrázky a hneď sa zbalíme. Je čas ísť domov. Vlak ide až o hodinu a pol. Máme čas. Dolinou prúdia naše zážitky z dnešného dňa. Ako vždy zapárame do seba a napokon sa naháňame. Končíme až tesne pred dedinou. Niektorí sa opláchneme v potoku s ľadovou vodou. Umývame si topánky a drhneme bundy od blata. Nestíhame sa už staviť na kofolu, no ešte chvíľu budeme čakať na stanici kým odídeme domov. Slnko sa už pomaly skrýva za oblaky a my sedíme vo vlaku s myšlienkami na skalné veže Kršlenice. Vlak sa pohol a všetky naše pohľady patria obrysu kopca nad dedinou.

Jaskyňa Červenica - návrat v čase

Jesenný deň sa o necelú hodinu preklopí do súmraku a postupne nastane noc. My zatiaľ prichádzame autom do Plaveckého Podhradia ako každý rok s jedným cieľom - odchytiť netopiere v jaskyni Červenica. Turisti pomaly miznú z dediny aj okolitých kopcov a my sa pomaly presúvame s batohmi a potrebnou výbavou cez lúku do lesa. Pokračujeme nenápadným lesným chodníkom dolinou či lepšie povedané žľabom s romantickým názvom Červenica. Pomenovanie je výstižné, keďže pôda tu má na niektorých miestach červený nádych. Na pravom svahu doliny sa postupne odhaľujú skalné bralá kryté kmeňmi stromov. Chodník sa delí, jedna časť pokračuje dnom doliny a druhá smeruje strmým svahom ku skalnej stene. Naše kroky smerujú strmo nahor, mierne navlhlá pôda sa miestami šmýka. Pomáhajú nám však korene stromov a napokon stojíme pred bájnym miestom - jaskyňou Červenica. 

 

Dolina Červenica

 

Nie je to obyčajná jaskyňa. Na pomery Malých Karpát má nezvyčajne veľký vstupný otvor. Väčší sa nachádza už iba v jaskyni Deravá (Dzeravá) skala o pár dolín ďalej. Málo ľudí však doceňuje jej skutočnú výnimočnosť a dôležitosť pre poznanie fauny v Malých Karpatoch. Stačí iba zbežný pohľad po okolí a vidíme na zemi roztrúsené drobné kosti a pierka. Ak by sme lopatkou vykopali trocha pôdy, aj tu by sme našli množstvo kostí. Na rozdiel od veľkých zvierat, ktoré jaskyne dlhodobo obývali a vychovávali tu mláďatá, tak drobné kosti patria predovšetkým plchom, ryšavkám, hrabošom, netopierom, piskorom a vtákom. Pochádzajú z koristi sov, ktoré tu odpočívajú po celé generácie. Rozptýlené sovie pierka prezradia kde sú ich obľúbené výklenky, na ktorých radi odpočívajú. 

 

Meranie netopiera v jaskyni Červenica

Mišo začína pripravovať siete na odchyt a ja využívam čas na zber kostí a vývržkov. Beriem ešte niekoľko krajších pierok, ktoré tu sova zanechala. V auguste je typický čas preperovania. Šplhám sa asi tri metre nad dno jaskyne kde na mňa čakajú malé, iba niekoľko centimetrov dlhé pierka s bielymi škvrnami. To sú pierka z vrchu hlavy, mimo odpočinkových miest je ich takmer nemožné nájsť pre ich malú veľkosť. Napĺňam niekoľko uzatvárateľných sáčkov a vraciam sa k už pripraveným sieťam. Ešte ich našponujeme, aby sa netopiere do nich príliš nezamotali a môžeme si vychutnávať postupný západ Slnka. 

Červenica láka sovy stovky ba tisícky rokov. Podľa toho v akej hĺbke a akej pôdnej vrstve sa kosti nachádzajú, vieme odhadnúť v akom období sova ulovila korisť. Dnes sa jaskyňa nachádza v lese neďaleko od lúk a dediny. Preto súčasnú korisť tvoria nielen lesné druhy živočíchov ako sú ryšavky, hrdziaky či plchy, ale nachádzame aj kosti vrabcov či hrabošov. V minulosti však okolité prostredie vyzeralo inak. V Červenici sa našlo mnoho kostí hrabošov mokraďných (Microtus oeconomus) a snežných (Chionomys nivalis), a predovšetkým lumíkov starších viac ako 10 000 rokov. Sú to druhy obývajúce bezlesné prostredie až tundrového charakteru. Lumíky dnes nájdeme na severe v Škandinávii v krajine bez stromov či s riedkymi lesmi kde tvoria základ potravy takmer všetkých tu žijúcich predátorov ako sú líšky, sovy, myšiaky či lasicovité šelmy. Kosti tiež potvrdili, že tu žil lietavec sťahovavý (Miniopterus schreibersii) či večernica pestrá (Vespertilio murinus). Lietavec už vyše 20 rokov nebol v Malých Karpatoch videný a večernica pestrá patrí skôr k netopierom, ktoré nájdeme v blízkosti chát a na sídliskách či v skalných štrbinách. Kosti netopierov sa nachádzajú aj pod miestami v jaskyniach kde pravidelne odpočívajú a zimujú. Tu však iba veľmi vzácne nájdeme kostrové zvyšky po druhoch obývajúcich stromové dutiny. Sova však loví aj tieto druhy ak má príležitosť. Napríklad, že tu žil raniak stromový (Nyctalus leisleri) vieme iba vďaka sove, keďže ho nenájdeme v jaskyniach, ale v stromových dutinách. Preto viaceré poznatky o výskyte druhov netopierov v minulosti pochádzajú iba z analýzy sovej potravy pod ich odpočinkovými miestami. 

 

Uchaňa čierna

 

Končí sa súmrak a pomocou detektora sledujeme aktivitu netopierov. Hlasné pukanie sa strieda s občasným tichým cvakaním. Zrejme malé druhy netopierov (rod Myotis) a ucháčov sa striedajú a naháňajú s večernicami vo vstupnom otvore. V sieti však nik z nich nekončí. Pomaly na mňa dolahne únava z celého dňa, oči klipkajú a iba vnímam šumenie listov v doline. Zrazu ma prebúdza tiahle kvílenie neďaleko jaskyne. Sova dáva na známosť svoju prítomnosť. O chvíľu sa k nej pridáva sused alebo partner. Niekoľko minút trvá koncert, ktorý v minulosti bol základom pre rôzne strašidelné príbehy a povery. Napokon divoké predstavenie končí a prechádza znova do monotónneho šumenia listov stromov. O pár minút je ticho znova prerušené, tentoraz však trepotom a následným krikom vychádzajúcim zo siete. Mišo zapína čelovku a uteká vyslobodiť prvého netopiera. V dobre napnutej sieti sa príliš nezamotá a tak po pár sekundách si ho prezeráme vo svetle čeloviek. V hrubej rukavici sa rýchlo skľudní a obzerá si nás rovnako zvedavo ako my jeho. Je to uchaňa čierna (Barbastella barbastellus), netopier so širokými ušami a krátkym nosom s tvárou pripomínajúcou psa buldočka. Rýchlo ho premeriame a odvážime, aby sme zistili stav kondície. Skontrolujeme aj či to nie je mláďa. Tentoraz to vyzerá na dospelého jedinca. Ešte mu pribudne biela bodka od bielítka, aby sme ho prípadne rozpoznali od iných netopierov, ak sa znova chytí do siete. Na ruke sa krátko rozhliadne a po chvíli sa vydá do tmavého lesa pokračovať v love. V priebehu noci chytáme ešte niekoľkých ucháčov svetlých (Plecotus auritus), no v porovnaní s inými odchytmi to nie je veľký úspech. Pred polnocou balíme siete a schádzame dole strminou do dediny. V diaľke sa ešte niekoľkokrát ozve sova, možný následovník dynastie sov od Červenice. Aj vďaka nej budeme vedieť čo tu dnes žije a ako sa prostredie mení.  

Ako to vyzerá v pralese?

Minulý rok na jeseň sme boli pozvaní na konferenciu v Rakúsku zameranú na výskum v pralesoch. Súčasťou konferencie bola aj obhliadka pralesa Rothwald na území chránenej lokality UNESCO - Wildnisgebiet Dürrenstein. Prales Rothwald tvorí 400 ha lesa, ktorý je ponechaný na samovývoj. Zároveň sa tu nikdy, kvôli nedostupnosti, vzdialenosti a sporom o hranice, komerčne nehospodárilo. Oblasť sa nachádza v nadmorskej výške 900 - 1300 m n. m. Nachádzame tu prevažne zmiešané jedľovo-bukové lesy v rôznom štádiu vývoja.

Vrchol Dürrenstein

V čom je prales iný od bežne obhospodarovaných lesov? Na prvý pohľad nás upúta pestrosť hrúbky a výšky stromov. To znamená, že stromy nie sú rovnako staré. Ak sa pozrieme na ne bližšie, vidíme, že mnohé stojace stromy už nemajú listy, či konáre. Jednoducho tvoria stojace mŕtve drevo. Nezainteresovaným očiam sa môže zdať, že život tu upadá. Opak je však pravdou. V mŕtvom dreve žije mnoho druhov hmyzu, ako napr. fúzače a tiež rôzne druhy húb, sú na neho odkázané. V pralese však život nielen končí, ale aj začína. Zo semien stromov vyrastajú mladé stromčeky. Mnohé zakoreňujú už na rozkladajúcich sa popadaných kmeňoch stromov. A tie dodávajú množstvo živín zo svojich rozkladajúcich sa tiel semenáčikom. Celkom isto si všimneme aj viac dutín v stromoch po odlomených konároch a následnej činnosti húb. Tie sú úkrytom pre mnohé živočíchy - od hmyzu až po vtáky a cicavce.

Prales sme zastihli v najkrajšom období - na jeseň. Listy hrali všetkými farbami od zelenej po žltú. Navyše, bolo jasno a slnko presvietilo les. Hneď ako sme vošli do tohto unikátneho územia, upútali nás výjavy, aké v hospodárskych lesoch nestretávame. Sú to odchýlky, pre lesohospodárov až nežiaduce javy, ako napr. stojace pne, stromy vyrastajúce z jednoho miesta a ležiace kmene stromov. My sme však boli nadšení. 

 

Časť skupiny výskumníkov robila inventarizačný prieskum húb, no my sme sa pomaly presúvali ponad popadané stromy do odľahlejších častí. Samy sme boli zvedaví, čo objavíme. 

 

Obrovské jedle sú objektom výskumu. Vedci sledujú napríklad množstvo opadu zo stromov a ich ďalší osud. Je zaujímavé, že v Alpách je málo veľkých predátorov, čo spôsobuje problém prirodzenej obnovy viacerých druhov stromov. Napríklad čerstvo vyklíčené jedle sú ohrozené spásaním vysokou zverou a snehom. V súčasnosti majú najväčšiu šancu prežiť jedle, ktoré sa uchytia na rozkladajúcich sa zvalených pňoch. Je tu množstvo živín, a zároveň na vyvýšenom mieste sú menej ohrozené snehom. 

Takto ležiace rozkladajúce sa drevo je aj cenným zdrojom vody. Keď je drevo v značne rozloženom stave, dokáže zadržať aj viac ako dva a pol násobok svojej hmotnosti. Počas prebiehajúcej zmeny klímy a hrozby nedostatku vody je každé zadržanie vody v lese dôležité. 

Skaly dodávajú pestrosť tunajšej krajine. A tiež určujú, akým druhom stromov  sa bude dariť. Predovšetkým javory s hlbokými koreňmi majú výhodu na takýchto miestach. 

Tunajšia voda je čistá a pitná. Zároveň je ľadovo chladná. Voda v lese znamená ďalšie možnosti pre život. Lesné obojživelníky sú od nej priamo závislé.

Rastie tu mnoho druhov húb. Tie nachádzame na každom mieste - vyrastajú z pôdy, aj z mŕtveho dreva či priamo zo stromov. Svojimi hýfami prerastajú pôdu a tvoria rozsiahlu sieť napojenú na korene stromov. Tým poskytujú vodu a korene stromov zase živiny hubám. 

Huby naozaj tvoria bohaté spoločenstvo v tomto pralese. Vlhké prostredie spolu s diverzitou stromov a množstvom popadaného dreva vytvára bohaté možnosti pre hubie spoločenstvá.

Diverzita stromov podporuje diverzitu ďalších organizmov. Z vtákov tu nachádzame ďatle a lesné sovy. Oblasť Dürrenstein je jedno z dvoch miest v Rakúsku, kde bola realizovaná reintrodukcia sovy dlhochvostej (Strix uralensis). 

Stojace mŕtve drevo alebo tzv. štompy sú zásobárňou života. Obývajú ich larvy mnohých vzácnych druhov chrobákov, ktoré nedokážu prežiť v živých stromoch. To láka druhy predátorov, ktoré sa týmito larvami živia, ako napríklad ďatle. Pri pohľade zblízka sú často rozďobané s dierami po úderoch tvrdého zobáka.

Pralesné lokality sa nachádzajú aj na Slovensku. Spomeňme lokalitu Stužica či Badínsky prales. Celkovo malé zvyšky pralesov nachádzame prevažne v neprístupných oblastiach. Niektoré sú vyhlásené za rezervácie, stále je však väčšina z nich ohrozená zásahmi zo strany človeka. Okrem domova pre organizmy sú dôležité aj z hľadiska výskumu. Iba porovnávaním ľudskou činnosťou ovplyvneného a nedotknutého prostredia môžu vedci sledovať prírodné cykly v pôvodnej podobe a sledovať dopad ľudských aktivít na les.  Zachovaním zvyškov pralesov si zachováme aspoň malý kontakt s pôvodnou divou prírodou.