Jesenný deň sa o necelú hodinu preklopí do súmraku a postupne nastane noc. My zatiaľ prichádzame autom do Plaveckého Podhradia ako každý rok s jedným cieľom - odchytiť netopiere v jaskyni Červenica. Turisti pomaly miznú z dediny aj okolitých kopcov a my sa pomaly presúvame s batohmi a potrebnou výbavou cez lúku do lesa. Pokračujeme nenápadným lesným chodníkom dolinou či lepšie povedané žľabom s romantickým názvom Červenica. Pomenovanie je výstižné, keďže pôda tu má na niektorých miestach červený nádych. Na pravom svahu doliny sa postupne odhaľujú skalné bralá kryté kmeňmi stromov. Chodník sa delí, jedna časť pokračuje dnom doliny a druhá smeruje strmým svahom ku skalnej stene. Naše kroky smerujú strmo nahor, mierne navlhlá pôda sa miestami šmýka. Pomáhajú nám však korene stromov a napokon stojíme pred bájnym miestom - jaskyňou Červenica.
 |
| Dolina Červenica |
Nie je to obyčajná jaskyňa. Na pomery Malých Karpát má nezvyčajne veľký vstupný otvor. Väčší sa nachádza už iba v jaskyni Deravá (Dzeravá) skala o pár dolín ďalej. Málo ľudí však doceňuje jej skutočnú výnimočnosť a dôležitosť pre poznanie fauny v Malých Karpatoch. Stačí iba zbežný pohľad po okolí a vidíme na zemi roztrúsené drobné kosti a pierka. Ak by sme lopatkou vykopali trocha pôdy, aj tu by sme našli množstvo kostí. Na rozdiel od veľkých zvierat, ktoré jaskyne dlhodobo obývali a vychovávali tu mláďatá, tak drobné kosti patria predovšetkým plchom, ryšavkám, hrabošom, netopierom, piskorom a vtákom. Pochádzajú z koristi sov, ktoré tu odpočívajú po celé generácie. Rozptýlené sovie pierka prezradia kde sú ich obľúbené výklenky, na ktorých radi odpočívajú.
 |
| Meranie netopiera v jaskyni Červenica |
Mišo začína pripravovať siete na odchyt a ja využívam čas na zber kostí a vývržkov. Beriem ešte niekoľko krajších pierok, ktoré tu sova zanechala. V auguste je typický čas preperovania. Šplhám sa asi tri metre nad dno jaskyne kde na mňa čakajú malé, iba niekoľko centimetrov dlhé pierka s bielymi škvrnami. To sú pierka z vrchu hlavy, mimo odpočinkových miest je ich takmer nemožné nájsť pre ich malú veľkosť. Napĺňam niekoľko uzatvárateľných sáčkov a vraciam sa k už pripraveným sieťam. Ešte ich našponujeme, aby sa netopiere do nich príliš nezamotali a môžeme si vychutnávať postupný západ Slnka.
Červenica láka sovy stovky ba tisícky rokov. Podľa toho v akej hĺbke a akej pôdnej vrstve sa kosti nachádzajú, vieme odhadnúť v akom období sova ulovila korisť. Dnes sa jaskyňa nachádza v lese neďaleko od lúk a dediny. Preto súčasnú korisť tvoria nielen lesné druhy živočíchov ako sú ryšavky, hrdziaky či plchy, ale nachádzame aj kosti vrabcov či hrabošov. V minulosti však okolité prostredie vyzeralo inak. V Červenici sa našlo mnoho kostí hrabošov mokraďných (Microtus oeconomus) a snežných (Chionomys nivalis), a predovšetkým lumíkov starších viac ako 10 000 rokov. Sú to druhy obývajúce bezlesné prostredie až tundrového charakteru. Lumíky dnes nájdeme na severe v Škandinávii v krajine bez stromov či s riedkymi lesmi kde tvoria základ potravy takmer všetkých tu žijúcich predátorov ako sú líšky, sovy, myšiaky či lasicovité šelmy. Kosti tiež potvrdili, že tu žil lietavec sťahovavý (Miniopterus schreibersii) či večernica pestrá (Vespertilio murinus). Lietavec už vyše 20 rokov nebol v Malých Karpatoch videný a večernica pestrá patrí skôr k netopierom, ktoré nájdeme v blízkosti chát a na sídliskách či v skalných štrbinách. Kosti netopierov sa nachádzajú aj pod miestami v jaskyniach kde pravidelne odpočívajú a zimujú. Tu však iba veľmi vzácne nájdeme kostrové zvyšky po druhoch obývajúcich stromové dutiny. Sova však loví aj tieto druhy ak má príležitosť. Napríklad, že tu žil raniak stromový (Nyctalus leisleri) vieme iba vďaka sove, keďže ho nenájdeme v jaskyniach, ale v stromových dutinách. Preto viaceré poznatky o výskyte druhov netopierov v minulosti pochádzajú iba z analýzy sovej potravy pod ich odpočinkovými miestami.
 |
| Uchaňa čierna |
Končí sa súmrak a pomocou detektora sledujeme aktivitu netopierov. Hlasné pukanie sa strieda s občasným tichým cvakaním. Zrejme malé druhy netopierov (rod Myotis) a ucháčov sa striedajú a naháňajú s večernicami vo vstupnom otvore. V sieti však nik z nich nekončí. Pomaly na mňa dolahne únava z celého dňa, oči klipkajú a iba vnímam šumenie listov v doline. Zrazu ma prebúdza tiahle kvílenie neďaleko jaskyne. Sova dáva na známosť svoju prítomnosť. O chvíľu sa k nej pridáva sused alebo partner. Niekoľko minút trvá koncert, ktorý v minulosti bol základom pre rôzne strašidelné príbehy a povery. Napokon divoké predstavenie končí a prechádza znova do monotónneho šumenia listov stromov. O pár minút je ticho znova prerušené, tentoraz však trepotom a následným krikom vychádzajúcim zo siete. Mišo zapína čelovku a uteká vyslobodiť prvého netopiera. V dobre napnutej sieti sa príliš nezamotá a tak po pár sekundách si ho prezeráme vo svetle čeloviek. V hrubej rukavici sa rýchlo skľudní a obzerá si nás rovnako zvedavo ako my jeho. Je to uchaňa čierna (Barbastella barbastellus), netopier so širokými ušami a krátkym nosom s tvárou pripomínajúcou psa buldočka. Rýchlo ho premeriame a odvážime, aby sme zistili stav kondície. Skontrolujeme aj či to nie je mláďa. Tentoraz to vyzerá na dospelého jedinca. Ešte mu pribudne biela bodka od bielítka, aby sme ho prípadne rozpoznali od iných netopierov, ak sa znova chytí do siete. Na ruke sa krátko rozhliadne a po chvíli sa vydá do tmavého lesa pokračovať v love. V priebehu noci chytáme ešte niekoľkých ucháčov svetlých (Plecotus auritus), no v porovnaní s inými odchytmi to nie je veľký úspech. Pred polnocou balíme siete a schádzame dole strminou do dediny. V diaľke sa ešte niekoľkokrát ozve sova, možný následovník dynastie sov od Červenice. Aj vďaka nej budeme vedieť čo tu dnes žije a ako sa prostredie mení.
