Jeden z prvých - cíbik

Aj keď je pre väčšinu ľudí symbolom jari prílet lastovičiek domových (Hirundo rustica), pre ornitológov sa jarná migrácia začína pozorovaním cíbikov chochlatých (Vanellus vanellus). Prvé väčšie aj menšie kŕdle sa objavujú už vo februári.

Cíbik chochlatý (Autor: Martha de Jong-Lantink)

Ak si potrebujú odpočinúť, vyhľadajú plytké mokrade, trávnaté brehy riečnych ramien alebo im stačí aj kaluž vody uprostred zoraného poľa. Z diaľky mnohokrát zaniká zaujímavý výzor cíbika. Až po priblížení upúta výrazný chochol na hlave, čiernobiele telo a kovovo-zelený odtieň pierok na chrbte. Čo však zaujme počas jari aj z veľkej vzdialenosti je nápadný hlas a lomené krídla s čierno-bielym vzorom. Akoby z iného sveta sa ozýva poliami a lúkami na nížinách tiahle  "víí-ip", "pjú-vit". Dopĺňa ho vzdušnou akrobaciou - samec si bráni a vyznačuje svoje teritórium predvádzaním strmhlavého pádu, náletmi a lietaním nízko nad zemou, a tiež doďaleka znejúci zvuk vydávaný vibráciou predĺžených letiek na krídlach. Ak sa zjaví potenciálny predátor, cíbiky na neho striedavo agresívne nalietavajú. 

   

Počas brodenia sa v plytkej vode a na brehoch mokradí vyhľadáva rôzne bezstavovce - napr. larvy hmyzu, žiabronôžky, červy. Vajíčka znáša do plytkej kotlinky vystlané trochou výstelky zo suchých tráv či vodných rastlín. Sú veľmi nenápadné. Mladé cíbiky sú po vyliahnutí pohyblivé, skrývajú sa prikrčením k zemi. 

Kŕdeľ cíbikov (Autor: Ouwesok)

Aj keď sa vo vhodnom prostredí môžeme s cíbikom bežne stretnúť, patrí k zraniteľným druhom ohrozeným poľnohospodárstvom. Predovšetkým vysušovanie podmáčaných plôch na poliach a lúkach spolu s ubúdaním prirodzených mokradí negatívne ovplyvňuje budúcnosť cíbika v krajine. Časť hniezd zanikne aj priamo počas bežných poľnohospodárskych prác pod kolesami traktorov. Aj na príklade cíbika vidíme, že aj obyčajná kaluž vody na poli či lúke môže byť dôležitým prvkom pre druhy v krajine.

Sýkorky a ďalší návštevníci kŕmidiel

Ak máte kŕmidlo, sýkorky sú asi najbežnejší návštevníci. Avšak nie je sýkorka ako sýkorka. Počas leta a jari sú zaneprázdnené hniezdením a výchovou mláďat v lesoch a parkoch. Naopak počas zimy sa plne venujú zháňaniu potravy najčastejšie v blízkosti ľudských obydlí. Ak nenájdu larvy a kukly hmyzu tak prehľadávajú kŕmidlá na balkónoch a záhradách. Pri pozornejšom sledovaní zistíme, že niektoré sú väčšie, iné majú perie sfarbené viac do modra a ďalšie zase do hneda. 

Sýkorka veľká (Parus major) Foto: hedera.baltica

Najčastejším hosťom v záhradách je sýkorka veľká (Parus major). Jej sfarbenie je zelenožlté s výraznými bielymi lícami. Upúta nás žlté brucho s čiernym pásom. Z korún stromov na seba upozorní výrazným "ping". Ľahko sa dá pomýliť s hlasom pinky lesnej (Fringilla coelebs). Jej "fink" je však mäkkšie a často opakované dva či tri razy za sebou. 

Sýkorka belasá (Cyanistes caeruleus) Foto: Martha de Jong-Lantink

Často sa objaví počas zimy aj sýkorka belasá (Cyanistes caeruleus). Je výrazne menšia no aj živšia, pripomína malú guličku s krídlami. Neváha sa zavesiť dole hlavou na konci konárikov. Ľahko ju spoznáme podľa belasej hlavy. 

Sýkorka horská (Poecile palustris) Foto: Martha de Jong-Lantink

Do blízkosti domov menej často zaletí sýkorka hôrna (Poecile palustris). Je nenápadne sfarbená, prezradia ju iba biele líca a predovšetkým hlas "picje". Skôr ju stretneme v poraste stromov v blízkosti vodných plôch. Na nerozoznanie od nej je sýkorka čiernohlavá (Poecile montanus). Najlepšie ju odlíšime podľa hlasu "dzé dzé". 

Sýkorka uhliarka (Periparus ater) Foto: Radovan Václav

V blízkosti ihličnatých a zmiešaných lesov niekedy zavítajú do záhrad aj sýkorka uhliarka (Periparus ater) a sýkorka chochlatá (Lophophanes cristatus). Uhliarka sa podobá sýkorke veľkej, iba je menšia s bielou škvrnou na temene a pôsobí zadymeným dojmom. Sýkorka chochlatá sa naopak nedá pomýliť s iným spevavcom. Výrazný chochol okamžite upúta oko pozorovateľa.  

Sýkorka chochlatá (Lophophanes cristatus) Foto: Radovan Václav

Na kŕmidlá často nechodia, ale v zime niekedy naďabíme na kŕdle mlynárok dlhochvostých (Aegithalos caudatus) na okraji lesa. Ich vysoké "sisisisi" je niekedy nenápadné. Upúta nás predovšetkým počas tichých zimných dní ak sú mlynárky vo väčšom počte. Telo je malé s dlhým chvostom. Ako gulička so stopkou poskakujúca pomedzi konáre stromov. 

 

Mlynárka dlhochvostá (Aegithalos caudatus) Foto: Ján Svetlík

Viaceré druhy sýkoriek sa často držia spolu, vytvárajú zmiešané kŕdliky aj s inými spevavcami, napr. králikmi (Regulus) a brhlíkmi.

Výlety mali znova úspech

 Aj napriek roku poznačenému pandémiou sme zorganizovali niekoľko výletov pre deti do okolia Devínskej Novej Vsi a Malých Karpát. Začali sme výletom na hrad Devín v júli. Ani sme nevedeli, čo všetko nás tu čaká. Komáre si nás počkali už na chodníku pri Morave. Trocha chémie ich utlmilo a my sme sa mohli vybrať na hrad. V tunajšom areály sme si oddýchli a po krátkom načerpaní síl sme navštívili miestne múzeum. Prekvapilo nás spracovanie historických udalostí, ktoré bolo lákavé aj pre deti. 

Nájdete mladú rytierku?

Na nádvorí nás svetom miestnych povestí previedla tunajšia pani sprievodkyňa. Keď si takmer každý vyskúšal vylievanie vody do studne (čo deti neskutočne fascinovalo), presunuli sme sa k hlavnej atrakcii - cvičisku rytierov. Tu si mohli vyskúšať, čo všetko museli rytieri ovládať.

Streľba z luku

Najväčší ohlas mala samozrejme lukostreľba. Po absolvovaní základného výcviku sme vybehli na Horný hrad, kde sme si vychutnávali okolitú krajinu. Na záver nášho pobytu v Devíne sme si ešte zahrali badminton iba pomocou rúk. Táto jednoduchá hra nás bavila dlhé minúty. A potom hor sa do Devínskej. Pešo. Aj keď s trochou frflania, ale dali sme to napokon rýchlo a bez strát. 

Ďalší výlet smeroval na Železnú studničku, s cieľom pozorovať netopiere v ich prirodzenom prostredí. Chceli sme využiť starý vojenský bunker nad Klepáčom, kde pravidelne odpočívajú počas dňa 1-2 netopiere (podkováre malé). V bunkri na nás naozaj čakal jeden podkovár. Sem tam si preletel, obletel okolo našich hláv a zavesil sa na svoje zjavne obľúbené miesto. Nadšenie detí nemalo konca. 

Podkovár malý - fotka z odchytu (ilustračná fotografia)

 

Po dlhšom presune ku mlynu Klepáč, sme si oddýchli pri nápojoch. A to ešte deti čakala zábavná hra o priraďovaní zvierat k miestam kde žijú.

Kde to zviera žije?

 

Na konci výletu sme znova hrali ručný bedminton. Držalo nás to hodnú chvíľu, ale ostré slnko nás tiež vysililo. A tak posledná zástavka viedla k potoku. A tu sa deti vybláznili naozaj do sýtosti. 

Voda je vždy veľké lákadlo

Výnimočné výlety pokračovali výletom z Kačína na Železnú studničku. Vďaka ochote Michala Nogu z Mestských lesov Bratislava sme mohli pre deti pripraviť zaujímavý program. Na Kačíne sme po peknej prednáške o biodiverzite zišli ku chate Kováčová. 

Koľko je vo svete druhov žiab? A koľko vtákov?

Zlatý klinec celého dňa bolo nazretie ku kolónii netopierov (podkovárov malých) s mláďatami v podkroví chaty. Po malých skupinkách sme navštívili podkrovie s  visiacimi netopiermi. Vždy sme iba na minútu nazreli poza dvere do života týchto čudesných živočíchov. Po odpočinku pred chatou si deti do sýtosti zastrielali z luku do terča. Všetkým to išlo napodiv výborne. 

Nádejná lukostreľkyňa

 

Po dlhom pochode Kačínskou dolinou sme si vychutnali občerstvenie v miestnom bufete a zakončili tak príjemný deň v tieni stromov. Výlety pokračovali výstupom na Devínsku Kobylu cez Psie skaly. Horúci deň znova v lese znepríjemnili komáre. Ale vydržali sme a odmenou bol prvý krásny výhľad z miesta nad Pieskovcom. 

Hainburgské kopce a rieka Morava

Ešte pred pokračovaním túry sa k nám pridružila modlivka zelená. Vždy nás poteší keď ju niekde objavíme. 

Modlivka zelená

A potom sme už len šliapali smerom k Psím skalám. Keďže v tom čase bolo zakázané klásť oheň, zaobišli sme sa bez opekačky. Na Psích skalách sme si zahrali náš obľúbený ručný bedminton. Našli sme ešte niekoľkých fúzačov alpských - sivomodro sfarbených chrobákov, vyvíjajúcich sa v dreve stromov. Po načerpaní síl sme začali náš postupný výstup na rozhľadňu. Prudké slnko nám dovolilo na nej stráviť obmedzený čas, ale aj tak výhľad stál za tú námahu. 

Výhľad

Po rozhliadnutí sa do okolia, sme sa presunuli niekoľko výškových metrov nižšie k turistickému prístrešku, kde si deti mohli vyfarbovať. 

Vyfarbovanie pod Kobylou

Záver tvoril zostup až do Devínskej Novej Vsi, ktorý nám zabral menej ako hodinu. Posledný výlet mal byť ten najlepší, tam kde sme minulý rok našli ságu stepnú. Smer Plavecký hrad. Aj tentoraz sme využili motorový vlak Záhoráčik. Avšak meškal, čo nám natiahlo trocha cestu viac ako sme si predstavovali. Po dlhšej ceste obzvláštnenej pohľadmi na danieliu a srnčiu zver z vlaku sme vystúpili v Plaveckom Podhradí. Pomalým krokom sme sa vybrali priamo na hrad, kde sme si ešte oddýchli v lese. Priamo na hrade nás opantal výhľad na nížinu aj na svahy Malých Karpát. Skúsili sme nájsť aj slávnu ságu stepnú, ale tentoraz sme neboli úspešní. Možno nabudúce.

Pod stromom

 

Slnko nás vysililo, preto sme uvítali po krátkom zostupe osvieženie v miestnom novom pohostinstve. A potom už krokom na stanicu čakať vlak. Na záver sa s nami rozlúčila aj modlivka.

Modlivka železničná:-)

  

Aj tento rok sme mali plno nových zážitkov, ktoré nám nadlho ostanú v pamäti. Už teraz sa tešíme na ďalšie leto.