Šťastie pod Vápennou

 Tento príbeh je spomienka na kamarátstvo a šťastie ako si ho pamätám z lesov Karpát a lúk Záhoria. Zima v Karpatoch pre nás, decká z Prírodovedného klubu v Devínskej Novej Vsi vedeného Mišom Nogom, znamenala predovšetkým návštevu jaskýň a sčítanie netopierov v Borinskom a Plaveckom kras. Každú zimu sme viac krát pozreli staré známe aj nové podzemné priestory. Aj keď sme ich takto doslova preliezli (a preplazili) desiatky, niektoré ostali nadlho pre nás neprístupné. Jedna taká, takmer legendárna, bola Haviareň. Vchod sa nachádza pod hrebeňom Vápennej, dominantného kopca medzi obcami Sološnica a Plaveckého Podhradia. V dobe 90. rokov boli zimy ešte pravými zimami s bohatými nádielkami snehu, ktorý zahalil kopce do hlbokého ticha.Tento rok bola nádielka obzvlášť bohatá. Mínusové teploty a sneh však predznamenal návštevu zimovísk netopierov. Je čas sa brodiť, zašpiniť sa od blata, vymrznúť a celý deň zavŕšiť na kofole.

Obvykle pri návšteve Plaveckého krasu sme sa vybrali pod Vápennú cez malú dolinu Červenica, kde sme pozreli tunajšie jaskyne alebo navštívili jaskyňu pri Kríži. Tentoraz sme sa však od Miša dozvedeli, že v sobotu bude veľká výprava do Haviarne spolu so združením Miniopterus a skautmi. Konečne nazrieme za tajomné dvere so zámkom do jedného z najväčších zimovísk netopierov v Malých Karpatoch. 

Stretávame sa na stanici v Devínskej, po krátkej jazde vlakom prestúpime v Zohore na motorový vláčik popod Karpaty. Cesta síce trvá dlho, miestami je takmer nekonečná, ale zábavy ako vždy kopec. Ideme len niektorí chalani z nášho krúžku. Ešte cestou nás upúta lopata (tá na púšťanie sa po snehu) trčiaca z Andrejovho ruksaku. Smejeme sa, že na čo mu to bude. Zas to bude zbytočne trepať do kopca. Začíname od Sološnice, čo je trochu nezvyk, keďže naše výpravy sa začínali aj končili v Plaveckom Podhradí. Ale dnes sa prispôsobujeme ostatným. Nad dedinou sa napájame na lesný chodník, ktorý smeruje rovno k vrcholu. Teda chodník... Túto zimu je to len súvislá vrstva hlbokého snehu nad kolená. Po desiatkach minút sa aj posledné náznaky stôp ľudí pred nami strácajú. Začíname sa striedať na čele pochodu, teraz pripomínajúceho boj so snehom a vlastným telom. Andrej statočne prešľapáva trasu, mnohokrát zapadá po stehná do výmoľov. My ostatní často aj po pás sa zaboríme a vždy chvíľu trvá kým sa ako-tak dostaneme do tempa. Naša skupina nadšených krúžkarov hrdo vytvára cestu pre ostatných, no sily nám dochádzajú. Napokon sme pod vrcholom. Vápenná. Čakáme zvyšok, hádžeme do seba horalky a tatranky, ktoré zapíjame už vychladeným čajom z termosky. Tí menej šťastní sa trápia zmrazenou vodou v plastovej fľaši. Typický Andrej. Bavíme sa na jeho prekvapení čo dokážu mínusové teploty urobiť s vodou ešte hodnú chvíľu. 

Andrej pije čaj

 Prichádza otváranie zámku na dverách jaskyne. Stojíme opodiaľ, no zástup ľudí sa dáko nehýbe. Po niekoľkých minútach sa dozvedáme, že organizátori tejto akcie zabudli kľúče od zámku doma. Začína nám byť zima, mráz štípe do tváre, topánky premočené spolu s nohavicami a ponožkami do poslednej nitky. Rozmýšľame čo ďalej. Ani po desiatich minútach riešenie neprichádza, tak sa rozhodneme ísť domov. Len sa nám nechce ísť po tej istej trase. Andrej tušil, že pri troche šťastia môže prísť jeho hviezdna chvíľa. Vytrvalo nás prehovára na zostup krížom cez les dolu svahom do Podhradia. Tu to poznáme, mokrí už sme a horšie to už nebude. Aspoň také sú jeho argumenty. Zároveň nás začne lákať predstava miestnej krčmy a tepla v nej. Ideme! Odpájame sa od karavány. Nadšenie nás o chvíľu prejde ako zakopávame o pováľané konáre a drevo pod snehom. Znovu a znovu padáme, gúľame sa svahom. V strede kopca si všimneme, že Andrej nejako za nami zaostal. Ba, čo je divné, že sedí na zemi s veľkým úsmevom na tvári. Sedí a pomaly sa kopaním nôh prisúva k nám. Objavil lopatu čo si celý čas niesol v batohu. V ten zimný deň odohnal našu únavu a sklamanie svojím rozžiareným úsmevom. Samozrejme odmietal naše prosíkanie o požičanie lopaty. Svah patrí len jemu, čo si patrične užíval. Nebolo šťastnejšieho človeka v ten deň pod Vápennou. 

Celý premočený so zmrznutými nohami sme sa dovalili do miestnej krčmy. Obsadili sme veľký stôl v kúte, kde sme zo seba postupne vyzliekli vrstvu po vrstve. Nohy sa nám postupne rozmrazovali asi hodinu. Už tradične si objednávame kofoly a čipsy, aby sme aspoň čiastočne zahnali nastupujúci hlad a únavu. Po akom takom odpočinku je čas ísť na vlak smerom domov. Aj keď sa nám nesplnil cieľ a Haviareň sme nenavštívili, aj tak si navždy zapamätám neopakovateľné šťastie v Andrejovej tvári.  

------------------------------- 

Začal si poslednú krúžkarskú výpravu, zatiaľ sám... ale my prídeme, len nám daj čas.