nedeľa 2. apríla 2023

Neočakávané stretnutie v Karpatoch

 Ešte počas štúdia na univerzite som sa stretol s tvrdením, že biológia je najkrajšia veda, čo vyplýva zrejme zo správania organizmov, ktoré sa nedá úplne predpovedať. Jednoducho, aj keď o druhoch a predovšetkým o živočíchoch toho často vieme dosť, aj tak vedia prekvapiť. Minulý týždeň ma tak prekvapila krátka správa od kamaráta Roba, či môže byť kuvičok vrabčí aj tu dole pri Bratislave, keďže jeden mu sedí nad hlavou. No ťažko sa na takú správu odpovedá, keďže viem, že Robo vtáky pozná. Kuvičok tu dole na juhu už bol niekoľko ráz zistený, ale to nebolo v jarnom období, v čase hniezdenia. A teraz je tu? Možno ho prilákala ochrana lesa, kde sa na mnohých miestach vytvoril viacgeneračný les so staršími aj mladšími stromami.

Viacgeneračný les - výsledok neťaženia dreva, Foto: Sovule

Počasie a ani čas však príliš neprialo k výletu za potvrdením výskytu. Ten si však našiel Mišo, pracovník Mestských lesov Bratislava a skúsený zoológ, a za súmraku cestou z práce sa stavil na lokalite. Potom už len chodili vzrušené správy, a premena z neveriaceho Tomáša na následovníka nového kultu bola na svete. Internetom prišli ešte obrázky a video. Fantastické, úžasné. A tu by mohol príbeh končiť, ibaže sa nám nepozdávalo správanie - obsadená dutina, a to že je na lokalite už niekoľko dní. 

Pre širší kontext - kuvičok vrabčí je boreálny druh sovy, pôvodne obývajúci zmiešané a ihličnaté lesy na severe Európy a Ázie. Na Slovensku obýva predovšetkým horské lesy. Najbližšie k Malým Karpatom je potvrdený výskyt z Bielych Karpát. Tunajšie lesy majú nízku nadmorskú výšku a tvorené sú prevažne listnatými porastmi. To nie je práve typické prostredie pre kuvička ako sa uvádza v literatúre. Vtáky však vedia prekvapiť a vybrať si za svoj domov aj iné prostredie. Viac o kuvičkovi tu. Tiež je dobré vedieť, že naše lesné sovy sú silne teritoriálne, chránia si svoje územie kde žijú počas roka pred inými jedincami svojho druhu. Majú svoje územie a vyháňajú z neho iné sovy. Ich húkanie označuje obsadené teritórium.

Kuvičok vykúka z dutiny, Foto: Sovule

Počasie sa umúdrilo, vykuklo slnko a aj predpoveď ukazovala, že dnes by sa oplatilo ísť do terénu. Naša mini výprava - Robo, Vlado a Nat - sa poobede vydala pozrieť tohto novoobyvateľa našich lesov. Prichádzame na miesto, rýchlo pripravujem monokulár a zameriam ho na dutinu. Čakáme. Avšak nič nenasvedčuje prítomnosti malej sovičky. Aj keď...všimnúť si v lese a rozoznať sovu o veľkosti vrabca je tiež umenie. Malé pierko sa vznáša v otvore dutiny. Žeby? Trochu zavábime. Zrazu sa hlava kuvička úkáže v otvore a zvedavo si obzerá nových hostí. Dlho pózuje. O chvíľu nato vyletí z dutiny ponad nás až pristane na konári nad našimi hlavami. Obzeráme si ho, nevyzerá vyplašený. 

Kuvičok vrabčí v Lesoparku, Foto: Sovule

Po chvíli počujeme známy hlas - pískanie prichádzajúce zo svahu. Trochu zosilnieva a už iba vidíme druhého kuvička ako si sadá k prvému. Skvelé! V ďalekohľade už vidíme, že doniesol hrdziaka, lesného hraboša, ktorý je takmer taký veľký ako on sám. Spokojne sa pustil do jeho pitvania. Druhý sedí vedľa. Po zjedení večere či olovrantu znova odletí. Jeden však ostáva a lebedí si nad nami. Myslíme, že lepšie to už nemôže byť, kuvičok však chce dať za predstavením veľkú bodku. Z konára sa prudko spustí šikmo na nás, iba možno pol metra nad našimi hlavami prudko preletí a dopadne na zem pár metrov za nami. Chvíľu sa mece na zemi s malým hlodavcom. Úspešný lov. Napokon sa zdvíha zo zeme aj s hlodavcom a letí za zákrutu. Vstrebávame zážitok. Je to ako dokumentárny film s gýčovitými scénami. Dvíha sa vietor, signál nemáme, nevieme či sa blíži búrka alebo orkán. Zhodnocujeme ohybnosť a odolnosť okolitých stromov a po chvíli už mierime preč. Plní zážitkov. Dnes to stálo za to. 


nedeľa 25. decembra 2022

Nevšedné húkanie

Vtáčí spev patrí k divom prírody, ktorý pozná aj široká verejnosť. Od malého orieška s veľkým hlasom po úžasne nenápadného slávika. Hlasy spevavcov sú nesmierne rozmanité, ako je to však u ostatných skupín vtákov? V tomto článku zistíte, že také sovy nie vždy húkajú. Niektoré skôr kŕkajú a ďalšie zase vískajú. Diverzitu nenachádzame iba pri druhoch, ale aj vo zvukových prejavoch. Predstavíme si rozmanitosť sovieho húkania mimo Európy. Najviac sov sa nachádza práve v trópoch. 

Také africké druhy vám pripomenú prírodopisné filmy či filmy s témou Afriky. Napríklad hlas kuvika madagaskarského je často používaný pri nočných scenériách vo filmoch. 

Kuvik madagaskarský (Athene superciliaris)

Kuvik madagaskarský, Autor: Skip Russell
 

Malá sova, vyskytuje sa iba na Madagaskare. Žije v suchých aj vlhkých lesoch kde sa živí hmyzom a malými stavovcami.

 

 

Sova pruhovaná (Strix woodfordii)

Sova pruhovaná, Autor: Nik Borrow

Stredne veľká sova obývajúca lesy veľkej časti Afriky. Jej hlas tvoria melodické zvýsknutia. Na nahrávke sú minimálne štyri sovy. 

 

Ďalšie druhy predstavia hlasy z americkej časti sveta. 

 

Kuvik zemný (Athene cunicularia) 

Kuvik zemný, Autor: Wendy Miller

Sova zaujímavá svojim zemným spôsobom života. Obýva otvorené priestory, predovšetkým stepné biotopy. Niekedy hniezdi v otvorených kolóniách v podzemných norách. Tie si buď vyhrabáva, ale častejšie obsadzuje nory zemných hlodavcov ako sú svište prériové.   



Sova gaštanová (Strix hylophila)

Sova gaštanová, Autor: Dominic Sherony

Stredne veľký druh obývajúci rôzne typy lesov na pomedzí Brazílie, Argentíny a Paraguaja. Hlas je zaujímavý pripomínajúci žabie kŕkanie či drsné pohmkávanie. 

 

Sova okuliarnatá (Pulsatrix perspicillata)

Sova okuliarnatá, Autor: Hans Hillewaert

Veľký druh obývajúci lesné prostredie Južnej a Strednej Ameriky. Výrazne kontrastne sfarbený. Loví aj korisť väčšiu od seba. Hlas je hlboký a vibrujúci.


Pôtik okrový (Aegolius harrisii)

Pôtik okrový, Autor: Hector Bottai

Malý druh obývajúci rôzne lesné biotopy ako sú otvorené vlhké a suché lesy, subtropické dažďové lesy a pozmenené biotopy v okolí ľudských sídel. 


Vysokú pestrosť druhov a takisto hlasov nájdeme v Indonézii. Na tunajších ostrovoch si môžeme vypočuť druhy, aké inde nenájdeme.

Sovka togianska (Ninox burhani)

Sovka togianska

Endemit Togských ostrovov, len nedávno objavený druh lesnej sovy. Hlas je podobný rytmickému kŕkaniu.

 


Sovka monzúnová (Ninox rudolfi)

Sovka monzúnová, Autor: James Eaton

Ďalší endemit, tentoraz ostrova Sumba v Indonézii. Obyvateľ tropických lesov.

 

 

Sovka lukluk (Ninox spilonotus) 

Sovka lukluk
 

Stredne veľká sova obývajúca niekoľko málo ostrovov v sústroví Filipín. Jej domovom sú tropické lesy. Hlas je úplne odlišný od predchádzajúcich druhov. Predstavuje ho nemelodický škrek.

 

 

Sovka andamanská (Ninox obscura)

Sovka andamanská, Autor: Rajneesh Suvarna

Endemit Andamanských ostrovov pri Indii.

 


Na záver ešte pozdrav z Austrálie. 


Sovka štekavá (Ninox connivens)

Sovka štekavá, Autor: Richard Jackson

Stredne veľká sova s charakteristickým hlasom pripomínajúcim štekanie psa. Obľubuje lesné prostredie v blízkosti vodných tokov a plôch. Živí sa malými až stredne veľkými živočíchmi.

 


pondelok 21. novembra 2022

Spomienka na dávny les

Túlaním sa po slovenskej krajine si po čase privykneme na určitý stereotyp. Striedajú sa lesy s lúkami a poliami, dedinami... Les je buď tvorený tak isto veľkými stromami alebo naopak sú rozmery aj vek pestré. Hneď vieme či sa motáme v obyčajnom nudnom hospodárskom lese alebo sme tam, kde motorové píly nezavítali. Avšak niekedy nás krajina núti sa zamyslieť. 

 


Roky dozadu sme raz navštívili jedno miesto, mokraď medzi obcami Stupava a Lozorno. Nenápadná mokraď je domovom obojživelníkov a hmyzu, vždy poteší nájdenie takéhoto miesta v lesnom prostredí. Aj keď bolo cieľom skontrolovať mokraď a stav vody v nej, upútalo nás niečo iné. Okolo je hospodársky les, ale je iný. Nebývalo veľa starých stromov, často s veľkými rozostupmi medzi nimi, sa vynára z porastu mladých stromov. Nie sú to 100 ročné stromy, skôr 300 ročné, prevažne duby. Upútajú predovšetkým rozkonárenou korunou, často s dutinami po odlomených konároch. Niektoré sa už rozpadajú, no iné stoja obkolesené hradbou mladších spoločníkov. Je to zvláštne, toľko starých stromov lesníci väčšinou neponechávajú na dožitie. Spôsob rozkonárenia prezrádza čosi viac. Domnienku si potvrdíme z iného blogu. Kedysi medzi týmito stromami iné stromy neboli, les bol plný svetla. Pásli sa tu domáce zvieratá, ktoré spolu s výrubom mladých stromov udržovali tzv. pastevný les. Takéto lesy boli hlavne v stredoveku bežné v okolí dedín a miest. Pásli sa tu domáce zvieratá ako kozy, dobytok a prasce. Hlavne žalude boli obľúbenou potravou domácich svíň, ktoré vďaka nim rýchlo priberali na hmotnosti. Popadané konáre zase boli využívané na kúrenie. Ako sa však zmenili politické a vlastnícke pomery, pasenie v lesoch zaniklo. Využili to stromy, najmä hrab, ktoré rýchlo vyplnili miesto medzi starými dubmi. Výsledkom je, že v hustom poraste sú roztrúsené nádherné rozkonárené stromy, ktoré sa postupne vynárajú počas motania sa lesom.

 

Ich veľkosť a tvarová rozmanitosť prudko kontrastuje s tvarovo nudnými okolitými stromami. Nie sú iba krajinársky zaujímavé, ale práve tieto staré duby umožňujú prežívať mnohým organizmom aj v inak smutnom mladom lese. Sýkorky, ďatle, sovy aj netopiere radi obsadzujú dutiny. Odumreté drevo rozkladajú zase huby. Kmeň ako aj okolie koreňov slúžia pre vývoj rôznych chrobákov. V lete na nich nájdeme rôzne fúzače a roháče. Ich význam pre tunajšie prostredie je výnimočný, nespomínajúc historickú hodnotu. Časť stromov, ktoré kedysi rástli v rozvoľnených porastoch, sa nachádza aj v rezervácii Pod Pajštúnom, hneď na konci Stupavy. Aj tu v okolí turistického chodníka si môžeme užiť pohľad na veľké duby. Čo však ich budúcnosť? Hádam sa aspoň časť starých stromov zachová a z mladej nastupujúcej generácie stromov vyrastú podobní velikáni. Nateraz si aspoň vychutnajme súčasnosť v tieni ich korún.