streda 9. apríla 2025

Moderný prírodovedec - technologickí pomocníci

Stať sa prírodovedcom minimálne na amatérskej úrovni asi nikdy nebolo jednoduchšie ako teraz. Aj keď knihy a poznatky z pozorovania prírody v teréne sú stále základom získavania vedomostí budúcich prírodovedcov, súčasné technológie ponúkajú možnosti dosiaľ nevídané. Či už sa zaujímate o vtáky, no neviete ich rozlíšiť podľa spevu, natrafili ste na hnedo sfarbeného chrobáka v lese alebo vás očaril modrý kvet vykúkajúci z trávy, váš smartfón vám vie pomôcť. Netreba sa samozrejme nechať slepo viesť, aplikácie je dobré vnímať ako pomocníka, ktorý poradí a prípadne zrýchly určenie priamo na mieste.

 

Tu si predstavíme výber niekoľkých overených aplikácií, ktoré využije začiatočník aj skúsený odborník. 

 

Merlin Bird ID by Cornell Lab of Ornithology on the App Store Merlin

Zaujíma vás čo naokolo spieva, potom je Merlin skvelou voľbou. Celá aplikácia aj s údajmi o vtákoch zaberie dosť miesta - aj niekoľko GB, preto je vhodné ju inštalovať doma. Jej ovládanie je vskutku intuitívne, v nastaveniach si môžete nastaviť slovenské mená vtákov. Odteraz keď niečo zaspieva v okolí, stačí aplikáciu spustiť a stlačiť nahrávanie. Merlin vám postupne bude ukazovať druhy, ktoré sa ozývajú, poradí si aj so spevom viacerých druhov naraz. Nahrávka aj s identifikovanými druhmi ostane uložená vo vašom telefóne, čo je dobré ako dôkaz a na prípadné potvrdenie ak si nie ste istý určením. Ak si chcete zapisovať čo ste videli a zároveň prispieť k poznaniu ornitofauny sveta a Slovenska, doplňte si do zoznamu aj aplikáciu eBird. Je to od toho istého tvorcu Cornell Lab. Ale naspäť k Merlinovi - človek čo pozná hlasy vtákov ocení tiež jej použitie ak sa napríklad potrebuje sústrediť na niečo iné v teréne. Vtedy stačí zapnúť Merlina nech nahráva a vy sa môžete venovať napríklad pozorovaniu ďalekohľadom a netrieštiť svoju pozornosť. Výhodou je, že nemusíte byť v dosahu mobilného signálu.

 

¡Descubre el mundo de los Pájaros con BirdNET! BirdNET 

Aplikácia, ktorá je aj vo verzii pre počítače. Je stvorená v spolupráci s Cornell Lab a Technologickou univerzitou v Chemnitzi. Výsledky sú podobné, ale funguje inak - najprv cez aplikáciu nahráte zvuk a potom musíte označiť čo chcete určiť. Treba mať prístup k rýchlemu internetu, inak nebude fungovať. V našich podmienkach je menej praktická ako Merlin, avšak vie určiť viacero druhov hlasov aj mimo Európy - keďže model používaný na identifikáciu hlasov používa na trénovanie aj databázu Xeno-Canto. Na rozdiel od Merlina, ktorý využíva inú databázu, kde sú pedovšetkým hlasy vtákov z Ameriky a Európy. Ak určujete aj menej typické hlasy, je dobré mať aj BirdNET pri sebe - navyše zaberie málo miesta v pamäti. 


A Community for Naturalists · iNaturalist.org iNaturalist

Táto aplikácia umožňuje zápis takmer všetkých foriem živej prírody - od húb a rastlín po cicavce. Ideálne ak je k pozorovaniam pripojená aj fotografia alebo nahrávka zvuku živočícha či rastliny. Priamo v aplikácii je zakomponovaný nástroj na určenie konkrétneho druhu organizmu. Veľmi nápomocný je pri určovaní rastlín a hmyzu či pavúkov. Pozorovanie sa navyše uloží v online databáze kde k nemu majú prístup iný užívatelia a tí môžu súhlasiť s vašim návrhom určenia pozorovania. Tiež môžu komentovať váš nález. V súčasnosti je v rámci tejto siete zapojených mnoho expertov na rôzne skupiny, ktorí pomáhajú s určovaním pozorovaní. Tiež sú pozorovania zo Slovenska spravované Centrom biológie rastlín a biodiverzity Slovenskej akadémie vied. Ak teda chcete pomôcť v poznaní našej prírody, aplikácia iNaturalist je skvelá voľba ako sa stať súčasťou komunity prírodovedcov. 

 

Flora Incognita-App: Kostenlose Pflanzenbestimmung für Android & iOS Flora Incognita

Ak vám ide o čo najpresnejšie určovanie našej flóry, potom Flora Incognita je to čo hľadáte. Podľa odbornej štúdie, dosahovala presnosť určenia viac ako 98,8 % toho čo je možné určiť v teréne. Výhodou je, že pri určenom druhu ukáže aj na koľko % si je aplikácia istá že je to daný druh. Aplikácia je postupne vylepšovaná a okrem určenia sa dozviete množstvo faktov a zaujímavostí z botaniky a ekológie. Ak sa zaoberáte rastlinami, Flora Incognita je skvelým pomocníkom. Pozorovania si viete exportovať z aplikácie, to je dobré predovšetkým pre prírodovedcov, ktorí by si ich chceli podrobne analyzovať alebo poskytnúť komunite. Pre ľudí, čo potrebujú dodatočnú motiváciu ponúka Flora Incognita systém odznakov, ktoré vám pridelí, ak dosiahnete stanovené ciele. Celkom zábavné sú úlohy ako nájsť 5 jarných rastlín. Mierna nevýhoda je, že údaje sú používané predovšetkým na výskum vztiahnutý na nemecky hovoriace krajiny - ako napríklad výskum posunu kvitnutia počas rokov. Aplikáciu je možné použiť aj mimo pokrytia signálu - na nafotenie rastlín, tie potom dodatočne aplikácia určí ak bude mať prístup na internet. 

 

PlantNet - Download | NETZWELT Pl@ntNet

Ďalšia užitočná aplikácia, ktorá aj zdieľa pozorovania medzi užívateľmi. Podľa porovnávaní, je menej presná ako Flora Incognita a iNaturalist. Ale záleží aj v akom regióne sa pohybujete. V stredomorí bude dosahovať veľmi dobré výsledky. Pri jej používaní môže zmiasť že ponúka množstvo výsledkov, ktoré sa líšia percentuálne. Čo pri ťažko určiteľných druhoch môže byť mätúce. Podobne, obsahuje bohatú galériu obrázkov pozorovaní od užívateľov, čo je nápomocné, ale môžu byť v nej aj obrázky zle určených druhov. Treba byť pri jej používaní opatrný.

 

Source Content - Birds of the World eBird

Aplikácia na zápis pozorovaní vtákov. Ak cestujete po svete, alebo pozorujete vtáky iba doma na záhrade, eBird uchová vaše pozorovania a poskytne ich vedcom na ďalšie spracovanie. Veľkým plusom je, že každé pozorovanie zo Slovenska sa nahrá aj do databázy AVES pod organizáciou SOS/BirdLife Slovensko. Takže vaše pozorovania prispejú k poznaniu druhov vtákov globálne aj lokálne. Zároveň môžete prehliadať pozorovania aj iných užívateľov. Je to výhoda ak sa napríklad pohybujete v území, kde to nepoznáte. Ľahko môžete zistiť kde sú dobré miesta na pozorovanie zaujímavých druhov.  

 

Aplikácie môžu pomôcť výrazne urýchliť učenie rozlišovania jednotlivých druhov. Tiež sú skvelou možnosťou ako prispievať k poznaniu biodiverzity okolo nás. Netreba mať zápisník po ruke, stačí pár ťuknutí do mobilu a údaje sú zaznamenané.  

piatok 5. apríla 2024

Neposedné mlynárky

 Mlynárky dlhochvosté (Aegithalos caudatus) sú drobné spevavce, ktoré si všimneme najskôr na okraji lesa ako poletujú pomedzi stromy a poskakujú na najtenších konárikoch. V zime nás často na ich prítomnosť upozorní vysoké "si-si-si", ktorým sa dorozumievajú keď skúmajú okolie a hľadajú potravu. Zaujímavé je, že sa môžeme stretnúť s dvoma farebnými variáciami. Územie Slovenska je obývané dvoma geografickými rasami - severoeurópskou a stredoeurópskou. Jedna má hlavu čisto bielu a druhá má na nej dva čierne pásy. 

Mlynárka dlhochvostá, Foto: Caroline Legg

 Mlynárka je stála a verná svojmu hniezdisku po celý rok. Na jar a v lete si ju však niekedy nevšimneme, keďže jej jemný hlas často zaniká v okolitom speve hlasnejších druhov. Obľubuje listnaté lesy a parkovú krajinu. To všetko nachádza popri rieke Morave, kde je častým spoločníkom počas vychádzok. Zaujímavé je aj jej hniezdo, ktoré je v tvare gule s bočným otvorom. Hniezdi 2-krát do roka. Vyletené mláďatá ostávajú spolu celú zimu a až na jar sa pripoja do kŕdlikov dospelých mlynárok. Potravu tvorí drobný hmyz.  

Hniezdo mlynárky dlhochvostej, Foto: Kentish Plumber


pondelok 1. januára 2024

Pestrí návštevníci

 Zima je čas, keď nepreberné množstvo drobných spevavcov navštevuje kŕmitká pri našich domoch. Väčšinou medzi nimi spozorujeme rôzne druhy sýkoriek, vrabce či aj ďatle. Avšak niekedy medzi nimi zazrieme aj rôznofarebných stehlíkov. Všetky spája hrubší zobák a to, že sa živia prevažne semenami.  

Stehlík zelený (zelienka) (Chloris chloris)

Častý návštevník kŕmidiel. V zimnom období sa združuje do menších kŕdľov. Často posedáva na konároch na vrcholcoch stromov. Časť zelienok od nás odlieta a zvyšok ostáva u nás aj cez zimu.  

Stehlík zelený (Autor: Christian Grélard)


 

Stehlík konôpkár (konôpka) (Linaria cannabina)

Aj keď zblízka samček okamžite upúta našu pozornosť, zdiaľky ho veľmi ľahko prehliadneme. V zime sa podobne ako ostatné stehlíky združuje do kŕdlikov a hľadá potravu na otvorených plochách. Potravu zbiera na zemi. Živí sa predovšetkým semenami. 

Stehlík konôpkár (Autor: Gertjan van Noord)

 

Stehlík obyčajný (Carduelis carduelis)

Nezameniteľný spevavec, ktorý upúta "žblnkotavým" hlasom, červenou maskou a žltou páskou cez krídla. Najčastejšie si všimneme zimné kŕdliky ako preletujú medzi kríkmi a vyššími rastlinami. 

Stehlík obyčajný (Autor: Tom Lee)

 

Stehlík čížavý (čížik) (Spinus spinus)

Do nížin zavíta predovšetkým v zimnom období. Často ich zastihneme v porastoch jelší a briez, ktorých semená tvoria základnú zložku ich potravy. Čížiky zimujúce u nás pochádzajú zo severnejších krajín - Škandinávie, Pobaltia a Ruska. 

Stehlík čížavý (Autor: Imran Shah)


sobota 5. augusta 2023

Kto bol Andrej

 Andrej Kovarik bol dobrodruh, cestovateľ, ochranár, ekológ. Predovšetkým to však bol náš priateľ. Zažili sme s ním mnoho zážitkov, debát a smiechu. Patril do našich životov. Teraz nám ostali už len spomienky. Ale aké!

Ak by som Andrejov život k niečomu prirovnal, bola by to jedna veľká dobrodružná jazda človeka, ktorý má veľa priateľov. Aj keď spomienky sú iba výseky z toho čo sme zažili, patria k tomu najcennejšiemu čo máme.  

Andrej oceňoval vzdelávanie detí, keďže sám bol súčasťou Prírodovedného krúžku v Devínskej Novej Vsi, vedeného Michalom Nogom. To čo mu krúžok dal, naplno využil aj neskôr. Aj keď nemal veľa voľného času, zaujímal sa o Sovule a viedol aj výlet na hrad Devín. 

Andrej a Sovule na Devíne

Na týchto stránkach sa dočítate o tom, ako sme Andreja videli my. Jeho priatelia. 

Od krúžku k expedíciám, Andrejova cesta

 Andreja si pamätám, ešte keď mu vlasy išli do čela a cez uši. Bývali sme kúsok od seba v Devínskej Novej Vsi a stretávali sa na ihrisku už v škôlke. Vyrastali sme pod Devínskou kobylou a kúsok od rieky Moravy. Naše detstvo bolo omnoho krajšie a bohatšie vďaka prírodovednému krúžku, ktorý viedol Michal Noga. Príroda vyplnila naše životy a nemohli sme sa dočkať, kedy zase niekam vyrazíme. Cez týždeň bol krúžok v klubovni, potom prišiel do schránky Obežník a cez víkend bola výprava. Odchádzali sme zo zastávky Milana Marečka plní očakávaní, či už do Karpát, na Záhorie alebo Podunajsko a vracali sme sa unavení, špinaví, plní zážitkov a šťastní - nech sa doma či v škole dialo čokoľvek. Plazili sme sa v jaskyniach, brodili mokraďami, liezli po stromoch. Často sme mali pocit, že to nie je len dobrodružstvo a zábava, ale že niečo dôležité objavujeme. To sme si práve prečítali v Obežníkoch od Michala, koľko netopierov sme napočítali, čo sme videli, čo výnimočné sme objavili. Andrej od začiatku vynikal svojimi znalosťami, záujmom, neuhasínajúcou túžbou niečo objavovať. Veľa sme sa vždy nasmiali.  

Prírodovedný krúžok v Devínskej Novej Vsi

Legendárna bola aprílová výprava zo Záhorskej Vsi do Devínskej Novej Vsi. Nielenže to bola výzva, bezmála 30 kilometrov, ale videli sme vždy veľmi veľa druhov. Prechádzali sme cez pastvinu kráv a šmýkali sme sa na kravincoch. To sa treba rozbehnúť a skočiť na tak akurát čerstvý kravinec a pri dobrom rozbehu a dopade sa pošmyknete hoci aj o meter. Alebo stačí skočiť do čerstvého kravinca o on sa skvelo rozprskne a pri troche šťastia i na nejakého kamaráta. Myslím, že v roku 1998 po záplavách bolo rameno, ktoré sme obyčajne prechádzali po mostíku, alebo prešli suchou nohou, plné vody. Voda bola studená. Pamätám sa, že ráno som mal pod riflami ešte spodky. Než Michal stihol vymyslieť alternatívnu cestu, Andrej a polovica krúžku bola po kolená vo vode. V ďalšom okamihu už zúrila blatová vojna. No a keďže sme mali blato úplne všade, bol už len malý krok k tomu okúpať sa celí a rovno v Morave. Ja som sa držal pri brehu, ale Andrej už vedel dobre plávať a veselo sa ponáral a nechával sa unášať prúdom. 

Skutočným dobrodružstvom bolo tiež objavovanie jaskýň v Malokarpatskom krase. V roku 1998 to bola niekoľkodenná expedícia. Michal mal oxeroxovanú mapu z časopisu Jaskyniar. A my sme podľa toho chodili svahmi, preliezali skaly a hľadali vchody do pre nás neznámych jaskýň. Niekoľko z nich sme skutočne našli a vtedy sme sa pustili do ich objavovania. Väčšinou to malo rovnaký scenár. Plazili sme sa blatom, predierali skalami až do chvíle, kedy som si ja ďalej netrúfol a pokračoval len Michal s Andrejom, prípadne ďalší. Z jaskýň sme vyliezli zablatení a odretí. Prezliekli sme si naše jaskyniarske oblečenie, schovali veľké plechové baterky - lepiacou páskou mali oblepené sklo, aby sa nerozbili, boli na šnúrke, aby sme ich v jaskyni nestratili a boli na tri batérie veľkosti špekačky. Andrej nám potom so zanietením opisoval časti, kam sme sa nedostali – špirálovitá plazivka, miesta, kde sa dalo pretiahnuť len po boku, alebo pritiahnuť len jednou rukou, lebo druhá bola zašprajcnutá, jaskynné jazierka, krápniky, tajomné pukliny i miesta, ktoré by sa dalo prebádať nabudúce. Ruky sme si ako tak umyli, ale blato z tváre, prerušované cestičkami potu, sme si umyli väčšinou až doma. V medzičase sme ako na každej výprave blbli, švácali sa žihľavou, dávali si kamene do batohov, a pod. V denníku mám poznačené, ako sme vtedy našli miesta s kosťami nielen zimných návštevníkov jaskýň, ale pravdepodobne i s kosťami prehistorických zvierat. Ako Andrej hľadal nové cesty, zatiaľ čo my sme odpočívali. Ako vyskúšal dvere na jaskyni Haviareň a tie sa otvorili a veľkými písmenami atramentovým perom s jedenástimi výkričníkmi mám napísané na konci zápisu v denníku ĎAKUJEM. 

Opekačka s krúžkom

Jaskyne, ale i štôlne sme navštevovali hlavne v zime, keď sme počítali zimujúce netopiere. Skvelé boli nekonečné guľovačky. Andrej v tom samozrejme naprosto vynikal. Raz bežal okolo mňa s náručou plnou snehových gúľ. Ubezpečoval som ho, že sme spolu proti babám. No nakoniec som neodolal, zachoval sa nečestne a obrátil som mu do tváre celú tú hromadu snehu. Samozrejme som bol potrestaný, ale úžasné na tom čase bolo to, aspoň si to tak pamätám, že všetko končilo srandou, smiechom a skvelými zážitkami. V zime sme sa k jaskyniam drali do kopca často hlbokým snehom a po v snehu schovaných, namrznutých kmeňoch popadaných bukov sme sa často šmykli o niekoľko metrov nižšie. Úplne vyčerpaní sme potom sedeli v kruhu pred jaskyňou. Boli to vzácne okamihy aj preto, že vtedy nik nerozprával. Inak bolo prakticky nemožné utnúť nekonečný prúd rozhovoru. Mám to v živej pamäti ako tam sedíme a funíme na batohoch a mlčky sa na seba pozeráme. Okrem totálnej únavy prerušiť náš hluk a krik dokázal iba Michal, keď nám niečo pútavo rozprával. A za krátko i Andrej.

Keď sme trocha podrástli, začali sme sa stretávať aj mimo krúžok. Tieto stretnutia a výpravy samozrejme organizoval predovšetkým Andrej. Boli dvojakého typu. Išlo buď o počiatky serióznej odbornej až vedeckej práce, alebo o totálne detské jašenie. Nutné je priznať, že hranica medzi obojím bola často nepatrná. 

Pred Devínskou nám stavali stoh slamy. Najprv sme sa tam zastavili a vyblbli s krúžkom a potom sme sa tam pravidelne schádzali s Andrejom po škole. Pamätám si ako z autobusu pozerám, či na vrchole stohu neuvidím Andreja a potom rýchlo mačkám zvonček v autobuse, aby zastavil na zástavke na znamenie. Utekám k stohu, zahadzujem tašku a potom skáčeme, šmýkame sa, ohadzujeme sa slamou a zhadzujme sa z vrcholu. 

Nad panelákmi boli záhradky, teraz už tam stoja domy. Bola tam jedna opustená chatka so zarastenou záhradou, kde sme získali náradie – sekery, pílky, lopaty, rýľ. Chodili sme na Sandberg. Andrej nabrúsil kuchynským brúsikom na nože sekery a vysekávali sme nálety. Obnovovali piesčiny a step. Niekedy na nás nejaký návštevník zhúkol, čože tam robíme. Andrej čoby školák už v tom čase vedel veľmi erudovane a presvedčivo vysvetliť, čo a prečo tam robíme. Andrej tiež neváhal aplikovať nové ochranárske poznatky v praxi. No aj keď sa nám raz ten oheň na pálenie stariny trochu viac rozbehol a zastavili sme ho na poslednú chvíľu a s veľkou dávkou šťastia. Po práci sme sedeli na skale nad Moravou, vytiahli ďalekohľady a pozorovali vtáky. Najprv sme objavovali okolie Devínskej, potom sa okruh rozšíril na miesta, kam sa chodilo s krúžkom a časom sa nám otvoril bezmála celý svet.

Úprava steny pre včeláriky (2001)

Veľká Andrejova celoživotná téma bola počasie. Kedykoľvek silno fúkalo, Andrej hľadal najexponovanejšie miesto, rozopli sme si bundy a opierali sa do vetra. O počasí vedel dlho rozprávať. Obzeral mraky, a tak ako aj v mnohých iných veciach, aj v tomto ma Andrej veľmi inšpiroval. Niekoľko rokov som si zapisoval každý deň počasie, kreslil obláčiky do precízne narysovaného zošita. Andrej bol počasím fascinovaný, a predovšetkým jeho extrémami. Nadšene pobehoval, fotil a sledoval búrky, záplavy, víchrice. Dobre si naštudoval meteorologické javy a procesy a na rozdiel od nás všetkých tomu aj rozumel. Vždy rád predpovedal počasie. Často s nadšením predvídal, čo hrozného nás v nasledujúcich hodinách postihne a ak si dobre pamätám, skoro nikdy mu to nevyšlo alebo to bolo presne naopak. Často sme si ho kvôli tomu doberali a tešili sa na ďalšie predpovede.

Keď som sa s rodinou presťahoval na južnú Moravu, veľmi mi chýbali kamaráti a krúžok. Keď som prišiel do Bratislavy, snažil som sa zúčastniť výpravy alebo vybehnúť nezriedka s Andrejom na obľúbené miesta. Andrej bol jeden z prvých kamarátov, ktorí ma prišli navštíviť. Stretli sme sa na bicykli na Adamovských štrkoviskách a bicyklovali smerom k nám. Na poli pod elektrickým vedením ostala ležať labuť. Usúdili sme, že narazila do drôtov, je zranená a bolo nám jej veľmi ľúto. Andrej vytiahol z batoha veľký nôž, aby sme v prípade nutnosti skoncovali s jej trápením. Bicykle sme museli nechať nezamknuté na hrádzi, a preto sme bežali oráčinou k labuti, Andrej s obrovským nožom v ruke. Labuť nás nechala prísť na meter a potom škodoradostne odletela.

Brigáda, Morava (2002)

Mal som veľké šťastie, že nám priateľstvo z detstva vydržalo navždy. Túžby na ešte väčšie dobrodružstvá a objavy sme mohli spoločne mnohokrát zdieľať i naďalej. S Piatkom, Hankou, Veterníkom a ďalšími sme začali plánovať a potom podnikať expedície, po ktorých sme ako deti snívali. Andrej, keď mal čerstvých 18, s Piatkom, Táňou a ďalšími vyrazili na putovanie do Rumunských Karpát. Andrej prišiel s množstvom zážitkov, ktoré sme hltavo počúvali. A po týždňoch v horách na suchých ovsených vločkách, prišiel i s hlbokým presvedčením, že na expedície treba brať a variť si chutné jedlo, nech to váži, čo chce.
Expedícia do Rumunska (2001)

Ďalšia už spoločná expedícia bol splav Moravy od Hanušoviec po Bratislavu. Andrej sa plavil prevažne sám v člne Apač. Najprv ho chválil, potom sme ho premenovali na Apache. Bol celý neforemný a pri zjazde jezu pred Litovelským Pomoravím sa dno člnu rozrezalo ako zadok na hrdzavej konzerve (to je citácia z deníku). Potom sme sa striedali v ťahaní polovyfúknutého člnu s Andrejom. Bola hlboká noc, keď sme skončili medzi múrmi v Olomouci. Nevedeli sme ako sa dostať von z rieky a Andreja sme niekde utrhli, nevedno kde. Bolo to zlé, a už ani neviem ako sme to všetko zvládli. Najviac sme sa ale trápili a boli smutní z toho, že týmto naša expedícia končí. Strávili sme deň pri telefónnej búdke a otec nám nakoniec požičal a doviezol iný čln - Helios. Naplnené dni zábavou, dobrodružstvom, kúpaním a priateľstvom mohli pokračovať ďalej.

Burda (2002)

Niekedy v tej dobe sme prišli na to, že Andrej je iný, než my ostatní. Neviem ako sa mu to darilo tak dlho skrývať. Ale skrátka ani po hodinách kúpania sa Andrejovi nerobili na prstoch varhánky. My všetci sme už mali prsty dávno zvlnené a on mal kožu hladkú a dokonale napnutú. Skrátka Andrej bol výnimočný. A tých kúpačiek v lete bolo! Jazdili sme do ramennej sústavy do Bodíkov, kde sme sa celé dni len kúpali, ležali na betónoch a rozprávali sa a fajčili eukalyptové cigarety. Raz Andrej naplánoval skok do výpuste z Hrušovskej zdrže do Mošovského Dunaja. Nechali sme sa unášať prúdom a potom sa niekoľko kilometrov vracali peši. Inokedy Andrej usúdil, že priesakový kanál Zdrže je ideálny na šnorchlovanie. Voda bola neskutočne ľadová a Veterník si odtiaľ odniesol zápal pľúc.

Keď som mal 17, vyrazili sme s Andrejom a Veterníkom na expedíciu do Bulharska. Andrej bol z nás najzodpovednejší, najmúdrejší, najstarší a najskúsenejší. Všetko pre nás bolo nové a úžasné. Pre mňa to jednoznačne bola najlepšia expedícia. Na vrchole Vichrenu sa nám s Veterníkom postavili vlasy kolmo k nebu. Andrej sa tomu nevedel prestať smiať. Naraz zvážnel a povedal, že stačilo, že to je predzvesť búrky a treba sa pred bleskami schovať. Bežali sme dole za kameň a chúlili sa tam hodinu v búrke. Boli sme hrozné trdlá. V Bukurešti nám ušiel vlak, lebo sme si mysleli, že majú zle nastavené hodiny. Mysleli sme si, že zakúpený lístok nám umožňuje cestovať kamkoľvek, ako povedali Andrejovi v Bratislave na informáciách a platili sme veľkú pokutu. Veterník ťahal po horách plechovku s broskyňami a spal na PET fľaške a celé noci ako sa prevracal nás budil. Večer sme často pozerali na hviezdy a rozprávali sa o všeličom, než sme zaspali. Raz sme mali taký smäd, že sme sa hrozne hádali o každý dúšok vody, ktorý nám ostal. Andrej to chcel vypiť celé, že potom sa uvidí. Tvrdil, že pokiaľ neuvidíme žiaru pred očami, neblíži sa smrť smädom a radšej sa napiť poriadne, než namáčať pery teplou vodou, po ktorej zostane zas len sucho v ústach. Zachránili nás elektrikári, ktorí boli vylezení na stožiaroch a opravovali vedenie. Ukradli sme im z tieňa dve fľašky vody. Veď šlo o život, nemohli sme sa ich opýtať a mali auto... Nakoniec nám došli peniaze. Jedli sme na pláži slávičky uvarené v morskej vode a Andrej rozprával aké chutné jedlo to je so šalátom a olivovým olejom. Ostávalo rozhodnúť, čo so zbytkom peňazí pred dvojdňovou cestou domov - zmrzlina alebo jedlo na cestu. Andrej s Veterníkom mali jasno, a tak sme si kúpili obrovskú výbornú zmrzlinu a až po Budapešť, kde sa s nami podelili iní cestovatelia, sme hladovali. Keďže sme nemali peniaze ani na miestenku, prekročili sme bulharsko-rumunskú hranicu na čierno. Keďže sme nemali peniaze na miestenku cez Rumunsko, stáli sme v chodbičke, alebo sme sa tvárili nenápadne.

Expedícia do Bulharska, Rila (2003)

Expedícia do Bulharska, Rusenski lom (2003)

Ani nasledujúce expedície neboli menej dobrodružné. Ďalšie leto sme vyrazili na PLLE. Andrej naplánoval cestu do Poľska, Litvy, Lotyšska a Estónska. Začali sme splavom Biebrzi. Jeden deň sme plávali cez nekonečné húštiny trstiny a nemali sme kde zastaviť. Čoskoro nastala potreba priraziť k brehu, ktorý však nikde nebol. Bola zima, nedalo sa skočiť do vody a naviac sme mali loď plnú vecí na mesačnú expedíciu, takže sme sa báli, že by sa tie veci mohli prevrhnúť. A tak sme urezali vršok z fľašky a vynaliezli šťačku, do páru k tomu bolo možné použiť i šťačok vyrobený zo sáčika. V Lotyšsku sme splavovali krásnu rieku Gauju. Bol tam ideálny piesok na stavanie hradov, budovanie zátoky a zakopávanie kamarátov čoby morských panien. Andrej sa strašne rád hral a my s ním. Na Gauju sa Andrej ešte niekoľkokrát vrátil. Bol skvelý parťák na cesty, lebo vedel vymyslieť cieľ, naplánovať cestu, zorganizovať a dať dokopy ľudí. Pomáhal ostatným, veľa vedel o miestach, kam cestuje a bola s ním sranda.
Splav v Lotyšsku (2004)

Andreja splavy očarili a absolvoval ich nepreberné množstvo. Skôr či neskôr muselo dôjsť i na jednu z najmenej zregulovaných veľkých riek v Európe – na rieku Bug. Dorazili sme na poľsko-ukrajinskú hranicu a než sme začali rozkladať a nafukovať člny, dorazili prekvapení pohraničníci. Splavovať nie je možné, je to okraj prísne stráženej šengenskej hranice. Splav je potrebné vybavovať rok dopredu a riadne odôvodniť. Odradiť sme sa dlho nedali. Andrej s Piatkom a Terkou navštívili miestny vojenský komisariát, kde im povedali, že si majú podať žiadosť v poľštine a do mesiaca nám dajú vedieť. Ukecali vrátnika, ktorý napísal žiadosť od študentov Prírodovedeckej fakulty UK a podsunul to veliteľovi. Ten vyzeral, že sa ukecať nenechá, ale nakoniec buchol razítko na lejstro a druhý deň sme sa plavili. Bol to úžasný zážitok, krásna príroda, trúbiace žeriavy, potápače, vydry a len my a sem tam pohraničníci. Plavili sme sa najskôr po ukrajinsko-poľskej a potom po poľsko-bieloruskej hranici lemovanej ostnatými drôtmi, figurínami vojakov so samopalmi a vojenskými vežami. Bol to zvláštny pocit.

Splav rieky Bug

Splav rieky Bug

Splav rieky Bug

Tých spoločných expedícii bolo ešte mnoho: splavy Mošonského Dunaja, roadtrip po Dobrogei, sledovanie dravčej migrácie v Mačine, Hortobagy, Nezider, mapovanie dravcov v Rumunsku. Nepochyboval som o tom, že ďalšie výpravy nás čakajú. Posledné roky sme sa vídali menej, ale stačilo, že tu pre mňa bol. Mal som vždy veľkú radosť z toho, že ho stretnem. Po covide ma zachvátil nával sentimentu. Rozprával som sa o tom s Andrejom – zo všetkých miest na celom svete by som najradšej šiel na krúžkarsku výpravu do Malých Karpát, alebo na Záhorie. Andreja si pamätám vysmiateho, dobrosrdečného, silného a odvážneho ako rozfúkáva semienka pálky do sveta. Vždy dobre vyzeral, bol pekne oblečený a voňal, na rozdiel od nás strapatých, pupkatých, alebo vychrdnutých podivínskych ochranárov s bezdomoveckým vzhľadom. Bol priamy, čestný a zásadový, rozprával veľmi presvedčivo a múdro. Úžasné bolo, ako v ochrane prírody na Slovensku bol v mnohých ohľadoch pri tej beznádeji neustále optimistický.
Jazda na drezine, Hortobágyi (2005)

 
Hortobágyi (2005)

Expedícia do Polonín (2006)

Vážení priatelia, toto bola moja spomienka, alebo spomienka nás, ktorí sme s Andrejom vyrastali. Spomienka na mimoriadneho človeka a priateľa. Čítalo sa mi to ťažko, ale písalo ľahko. Lebo s Andrejom som zažil veľa krásnych chvíľ, na ktoré sa nezabúda. Toto je len zlomok toho, čo sme spolu zažili. Je toho i veľa, na čo som zabudol, čo som opomenul a veľa, na čo si spomeniem časom. Mnoho miest a udalostí mám spätých s Andrejom. V žiadnom prípade nemám monopol na spomienky s ním, pretože Andrej žil nesmierne bohatý život, mal veľa dobrých kamarátov, priateľov, kolegov a mnohých nás ovplyvnil. Moja spomienka tak je len zlomkom toho, čo Andrej zažil s vami. Pri spoločných spomienkach s Andrejom sa ešte veľakrát, po zbytok života, spoločne, či sami v duchu zasmejeme, lebo nám s ním bolo dobre. Na záver môžem alebo môžeme poďakovať za tú neopakovateľnú možnosť stráviť s Andrejom čas. Ďakujem.


Gašpar 26.7. 2023

piatok 28. júla 2023

Pre Andreja

Môj milý Andrej,

život sa na chvíľu zastavil, ale opäť sa pomaly rozbieha. Musí. Som presvedčená, že si vedel, že pochopíme Tvoje rozhodnutie. Viem, že si sa zachoval najracionálnejšie ako si len mohol. Chápem to. A vedel si, že Erikovi to dokážeme vysvetliť tiež.

Mali sme toho veľa spoločného. Obaja racionálni, obaja bordelári. Načo míňať drahocenný čas na upratovanie, keď je vonku tak krásne?

Rozumel si mnohým veciam. Vedel si vysvetliť, ako fungujú oblaky a tlaková níž, a prečo ma práve dnes bolí hlava. Poznal si vzťahy v prírode, aj následky klimatickej zmeny. Mala som pocit, že rozumieš všetkému. Všade si musel byť prvý a všetko bolo treba vyskúšať. Bol si neskutočne empatický. Veci, ktoré si nevedel a nemohol ovplyvniť, napríklad vojnu na Ukrajine, Ťa veľmi trápili.
NP Gesäuse

Vždy som sa tešila na utorok. Vedela som, že sa tam postretávame známi aj neznámi, pokecáme a zachránime spolu svet. Vedela som, že keď objavíš zaujímavý koncert, ozveš sa a ideme. Zvykla som si na koncerty na Devíne, Tyršáku a na Hlavnom námestí. Po covidových obmedzeniach sme sa strašne tešili, že sa život opäť vracia do normálu a my môžeme znovu tancovať a skákať v dave.

Navštívili sme spolu Rothwald, jeden z posledných pralesov v Európe. Pred vstupom do pralesa sme sa dohodli, že dnes huby nefotíme, lebo nemáme toľko času. Ale figu! Fotili sme všetko, najmä huby, takže sme v ňom nakoniec strávili 6 hodín. Naplno sme si užívali tú panenskú divočinu, do ktorej okrem niekoľkých vedcov nik nechodí. Fascinovali nás gigantické 600 ročné jedle a 400 ročné buky. Po ceste domov si navrhol Národný park Gesäuse, v ktorom sme sa zdržali len krátko, ale stálo to za to.

Dlhé roky sme plánovali výlet za žeriavmi do Národného parku Hortobágy a ja som strašne rada, že sme ho s Tebou stihli. Janči nám ukázal to najkrajšie, čo sa tam ukázať dalo a tie spomienky a zážitky nám už nikto nikdy nevezme.

Už teraz mi nesmierne chýbaš a nič už nebude také, ako bolo predtým. Utorky budú už navždy bez Teba. A ty vieš, ako nemám rada zmenu. Ale chápem, prečo tu už s nami nie si. Fyzicky. V mojej hlave s nami budeš stále.

Nat

Andrej - výnimočný krúžkar

 Ahoj Andrej

Osud to zariadil tak, že som mal možnosť spoznať ťa ešte ako žiaka šiestej triedy, ktorý prišiel na náš Prírodovedecký krúžok. Občas sme sa potom smiali pri spomienkach na prvé výpravy, na ktoré si chodil s igelitkou miesto batoha. Úctivo si nám vykal, ale to sa potom rýchlo zmenilo.

Andrej v červeno-modrej šiltovke na krúžku.

 
Boli to úžasné 4 roky pravidelného stretávania – v klubovni, no najmä cez víkendy na výpravách. Stovky kilometrov Záhorím a Malými Karpatami, desiatky preplazených metrov v jaskyniach, brodenie mokraďami a nesmierne množstvo zážitkov.
 
Postupne sa z detského krúžku stávali ozajstné zoologické výpravy. Nie je veľa ľudí, ktorí našli hniezdo bučiaka veľkého, objavil si i zimovisko raniakov v skalnej štrbine, no vždy si najviac z nás inklinoval i k botanike, stromom. To sme v tebe nedokázali zmeniť - a to sme sa snažili😊.

No a potom, Andrej, potom si ma prerástol. Najprv fyzicky („poď sa pretláčať“) a následne si ma prekonal i vo svojich plánoch, cieľoch, cestách.. Ale to už je príbeh Teba a Piatka, Veterníka, Gašpara...

Cítil som veľké zadosťučinenie, keď sa ti dostalo uznania a svojou prácou si sa dostal tak ďaleko.

Keď tu teraz sedím, spomínam a píšem, plačem, samozrejme. A zároveň sa usmievam, pretože tie spomienky sú krásne a pri väčšine z nich sa človek musí smiať. Sú teraz mojím veľkým pokladom...

Andrej, ja neviem, či je nebo. Občas si ale prajem, aby bolo. Predstavujem si ho tak, že keď sa tam dostanem, môžem tam znova prežívať najkrajšie okamžiky svojho života. Ak by to tak bolo, viem, že sa tam stretneme. Pretože si bol súčasťou mnohých šťastných a úžasných chvíľ v mojom živote...

Vďaka Andrej, bolo to krásne. Počkaj nás tam, my prídeme...


Michal.


utorok 25. júla 2023

Šťastie pod Vápennou

 Tento príbeh je spomienka na kamarátstvo a šťastie ako si ho pamätám z lesov Karpát a lúk Záhoria. Zima v Karpatoch pre nás, decká z Prírodovedného klubu v Devínskej Novej Vsi vedeného Mišom Nogom, znamenala predovšetkým návštevu jaskýň a sčítanie netopierov v Borinskom a Plaveckom kras. Každú zimu sme viac krát pozreli staré známe aj nové podzemné priestory. Aj keď sme ich takto doslova preliezli (a preplazili) desiatky, niektoré ostali nadlho pre nás neprístupné. Jedna taká, takmer legendárna, bola Haviareň. Vchod sa nachádza pod hrebeňom Vápennej, dominantného kopca medzi obcami Sološnica a Plaveckého Podhradia. V dobe 90. rokov boli zimy ešte pravými zimami s bohatými nádielkami snehu, ktorý zahalil kopce do hlbokého ticha.Tento rok bola nádielka obzvlášť bohatá. Mínusové teploty a sneh však predznamenal návštevu zimovísk netopierov. Je čas sa brodiť, zašpiniť sa od blata, vymrznúť a celý deň zavŕšiť na kofole.

Obvykle pri návšteve Plaveckého krasu sme sa vybrali pod Vápennú cez malú dolinu Červenica, kde sme pozreli tunajšie jaskyne alebo navštívili jaskyňu pri Kríži. Tentoraz sme sa však od Miša dozvedeli, že v sobotu bude veľká výprava do Haviarne spolu so združením Miniopterus a skautmi. Konečne nazrieme za tajomné dvere so zámkom do jedného z najväčších zimovísk netopierov v Malých Karpatoch. 

Stretávame sa na stanici v Devínskej, po krátkej jazde vlakom prestúpime v Zohore na motorový vláčik popod Karpaty. Cesta síce trvá dlho, miestami je takmer nekonečná, ale zábavy ako vždy kopec. Ideme len niektorí chalani z nášho krúžku. Ešte cestou nás upúta lopata (tá na púšťanie sa po snehu) trčiaca z Andrejovho ruksaku. Smejeme sa, že na čo mu to bude. Zas to bude zbytočne trepať do kopca. Začíname od Sološnice, čo je trochu nezvyk, keďže naše výpravy sa začínali aj končili v Plaveckom Podhradí. Ale dnes sa prispôsobujeme ostatným. Nad dedinou sa napájame na lesný chodník, ktorý smeruje rovno k vrcholu. Teda chodník... Túto zimu je to len súvislá vrstva hlbokého snehu nad kolená. Po desiatkach minút sa aj posledné náznaky stôp ľudí pred nami strácajú. Začíname sa striedať na čele pochodu, teraz pripomínajúceho boj so snehom a vlastným telom. Andrej statočne prešľapáva trasu, mnohokrát zapadá po stehná do výmoľov. My ostatní často aj po pás sa zaboríme a vždy chvíľu trvá kým sa ako-tak dostaneme do tempa. Naša skupina nadšených krúžkarov hrdo vytvára cestu pre ostatných, no sily nám dochádzajú. Napokon sme pod vrcholom. Vápenná. Čakáme zvyšok, hádžeme do seba horalky a tatranky, ktoré zapíjame už vychladeným čajom z termosky. Tí menej šťastní sa trápia zmrazenou vodou v plastovej fľaši. Typický Andrej. Bavíme sa na jeho prekvapení čo dokážu mínusové teploty urobiť s vodou ešte hodnú chvíľu. 

Andrej pije čaj

 Prichádza otváranie zámku na dverách jaskyne. Stojíme opodiaľ, no zástup ľudí sa dáko nehýbe. Po niekoľkých minútach sa dozvedáme, že organizátori tejto akcie zabudli kľúče od zámku doma. Začína nám byť zima, mráz štípe do tváre, topánky premočené spolu s nohavicami a ponožkami do poslednej nitky. Rozmýšľame čo ďalej. Ani po desiatich minútach riešenie neprichádza, tak sa rozhodneme ísť domov. Len sa nám nechce ísť po tej istej trase. Andrej tušil, že pri troche šťastia môže prísť jeho hviezdna chvíľa. Vytrvalo nás prehovára na zostup krížom cez les dolu svahom do Podhradia. Tu to poznáme, mokrí už sme a horšie to už nebude. Aspoň také sú jeho argumenty. Zároveň nás začne lákať predstava miestnej krčmy a tepla v nej. Ideme! Odpájame sa od karavány. Nadšenie nás o chvíľu prejde ako zakopávame o pováľané konáre a drevo pod snehom. Znovu a znovu padáme, gúľame sa svahom. V strede kopca si všimneme, že Andrej nejako za nami zaostal. Ba, čo je divné, že sedí na zemi s veľkým úsmevom na tvári. Sedí a pomaly sa kopaním nôh prisúva k nám. Objavil lopatu čo si celý čas niesol v batohu. V ten zimný deň odohnal našu únavu a sklamanie svojím rozžiareným úsmevom. Samozrejme odmietal naše prosíkanie o požičanie lopaty. Svah patrí len jemu, čo si patrične užíval. Nebolo šťastnejšieho človeka v ten deň pod Vápennou. 

Celý premočený so zmrznutými nohami sme sa dovalili do miestnej krčmy. Obsadili sme veľký stôl v kúte, kde sme zo seba postupne vyzliekli vrstvu po vrstve. Nohy sa nám postupne rozmrazovali asi hodinu. Už tradične si objednávame kofoly a čipsy, aby sme aspoň čiastočne zahnali nastupujúci hlad a únavu. Po akom takom odpočinku je čas ísť na vlak smerom domov. Aj keď sa nám nesplnil cieľ a Haviareň sme nenavštívili, aj tak si navždy zapamätám neopakovateľné šťastie v Andrejovej tvári.  

------------------------------- 


Začal si poslednú krúžkarskú výpravu, zatiaľ sám... ale my prídeme, len nám daj čas. 



utorok 23. mája 2023

Operení speváci čo cvrlikajú

 Na jar príroda ožíva aj vďaka všade znejúcemu vtáčiemu spevu. Mnohé notoricky známe druhy ako drozd čierny či sýkorka veľká sú známe aj pre sporadického návštevníka lesa či záhrady. Avšak mnohé druhy so zaujímavými hlasmi sú pre väčšinu ľudí neznáme. Iste, mnohé hlasy a spevy už počuli počas vychádzok, ale to je tak všetko. Takou skupinou sú aj svrčiaky. Nenápadné, béžovo hnedé vtáky navlas podobné. Iba skúsení odborníci ich určia podľa vzhľadu. Ako je však bežné pri spevavcoch, ak sa nelíšia podľa operenia, prezradí ich hlas. A tu sa takmer nedá pomýliť. 

Pomenovanie napovedá, že spev svrčiakov bude iný od ostatných skupín spevavcov. A je to pravda. Ak ich započujeme, pravdepodobne si pomyslíme, že pri nás cvrliká nejaká veľká kobylka. Navyše sa neradi ukazujú na obdiv a uprednostňujú spievať či skôr cvrlikať z hustého zárastu tráv prípadne kríkov. Týchto nenápadných "cvrčiakov" sa u nás vyskytujú tri druhy. Každý z nich obýva odlišné prostredie, čo nám vie napovedať pri určovaní ak nepoznáme odlišnosti v ich speve. Všetky sú hmyzožravé, ich potravu tvorí rôzny hmyz, ktorý nachádzajú vo vegetácii. Takisto hniezdia nízko nad zemou v hustej vegetácii alebo priamo na zemi. Sú prísne sťahovavé a zimujú v Afrike,

Svrčiak riečny v prirodzenom biotope (Foto: Radovan Václav)
 

Svrčiak riečny (Locustella fluviatilis) je najrozšírenejší, obýva zarastené lúky, okraje lužných lesov, porasty pŕhľavy. Spieva často z kríkov či stromov. Má úžasný pulzujúci hlas, navodzujúci atmosféru trópov počas letných večerov. Pri Morave najčastejšie obýva okraj zbytkov lužných lesov, skadiaľ ho počuť do diaľky.

   

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

Svrčiak zelenkavý (Foto: Dave Curtis)

Svrčiak zelenkavý (Locustella naevia) obýva zarastené plochy lemujúce poľné cesty, chodníky ako aj okraje lúk. Sem tam sa trpezlivému pozorovateľovi prezradí keď kúsok preletí ponad vysoké trávy a byliny a znova zapadne do vegetácie. Ozýva sa o dosť slabším a jemnejším svrčaním. Avšak vytrvalejším. Často sa prezradí až počas večera, keď iné vtáky stíchnu. Ľahko sa dá jeho hlas zameniť za zvuk vydávaný kobylkami. Ak máme možnosť si ho obzrieť zblízka, upúta dlhý chvost a čierne pásiky na chrbte. 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------


Svrčiak slávikovitý spieva z vrcholu trste (Foto: Gertjan van Noord)

Najvzácnejší či skôr lokálne sa vyskytujúci je svrčiak slávikovitý (Locustella luscinioides). Jeho spev je neobyčajne vytrvalý o rovnomernej intenzite. Obýva porasty tŕstia a pálky okolo vodných plôch. Zriedka sa sám od seba ukáže počas spevu.
 
 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Spev svrčiakov dotvára kolorit riečnej krajiny, predovšetkým počas súmraku sprevádza kroky návštevníkov aluviálnych lúk a luhov. Spolu s neodmysliteľným bzukotom komárov, kukaním poslednej kukučky a začínajúcim tiahlym volaním sovy ohlášajú príchod šera a nástup obyvateľov noci.  


nedeľa 2. apríla 2023

Neočakávané stretnutie v Karpatoch

 Ešte počas štúdia na univerzite som sa stretol s tvrdením, že biológia je najkrajšia veda, čo vyplýva zrejme zo správania organizmov, ktoré sa nedá úplne predpovedať. Jednoducho, aj keď o druhoch a predovšetkým o živočíchoch toho často vieme dosť, aj tak vedia prekvapiť. Minulý týždeň ma tak prekvapila krátka správa od kamaráta Roba, či môže byť kuvičok vrabčí aj tu dole pri Bratislave, keďže jeden mu sedí nad hlavou. No ťažko sa na takú správu odpovedá, keďže viem, že Robo vtáky pozná. Kuvičok tu dole na juhu už bol niekoľko ráz zistený, ale to nebolo v jarnom období, v čase hniezdenia. A teraz je tu? Možno ho prilákala ochrana lesa, kde sa na mnohých miestach vytvoril viacgeneračný les so staršími aj mladšími stromami.

Viacgeneračný les - výsledok neťaženia dreva, Foto: Sovule

Počasie a ani čas však príliš neprialo k výletu za potvrdením výskytu. Ten si však našiel Mišo, pracovník Mestských lesov Bratislava a skúsený zoológ, a za súmraku cestou z práce sa stavil na lokalite. Potom už len chodili vzrušené správy, a premena z neveriaceho Tomáša na následovníka nového kultu bola na svete. Internetom prišli ešte obrázky a video. Fantastické, úžasné. A tu by mohol príbeh končiť, ibaže sa nám nepozdávalo správanie - obsadená dutina, a to že je na lokalite už niekoľko dní. 

Pre širší kontext - kuvičok vrabčí je boreálny druh sovy, pôvodne obývajúci zmiešané a ihličnaté lesy na severe Európy a Ázie. Na Slovensku obýva predovšetkým horské lesy. Najbližšie k Malým Karpatom je potvrdený výskyt z Bielych Karpát. Tunajšie lesy majú nízku nadmorskú výšku a tvorené sú prevažne listnatými porastmi. To nie je práve typické prostredie pre kuvička ako sa uvádza v literatúre. Vtáky však vedia prekvapiť a vybrať si za svoj domov aj iné prostredie. Viac o kuvičkovi tu. Tiež je dobré vedieť, že naše lesné sovy sú silne teritoriálne, chránia si svoje územie kde žijú počas roka pred inými jedincami svojho druhu. Majú svoje územie a vyháňajú z neho iné sovy. Ich húkanie označuje obsadené teritórium.

Kuvičok vykúka z dutiny, Foto: Sovule

Počasie sa umúdrilo, vykuklo slnko a aj predpoveď ukazovala, že dnes by sa oplatilo ísť do terénu. Naša mini výprava - Robo, Vlado a Nat - sa poobede vydala pozrieť tohto novoobyvateľa našich lesov. Prichádzame na miesto, rýchlo pripravujem monokulár a zameriam ho na dutinu. Čakáme. Avšak nič nenasvedčuje prítomnosti malej sovičky. Aj keď...všimnúť si v lese a rozoznať sovu o veľkosti vrabca je tiež umenie. Malé pierko sa vznáša v otvore dutiny. Žeby? Trochu zavábime. Zrazu sa hlava kuvička úkáže v otvore a zvedavo si obzerá nových hostí. Dlho pózuje. O chvíľu nato vyletí z dutiny ponad nás až pristane na konári nad našimi hlavami. Obzeráme si ho, nevyzerá vyplašený. 

Kuvičok vrabčí v Lesoparku, Foto: Sovule

Po chvíli počujeme známy hlas - pískanie prichádzajúce zo svahu. Trochu zosilnieva a už iba vidíme druhého kuvička ako si sadá k prvému. Skvelé! V ďalekohľade už vidíme, že doniesol hrdziaka, lesného hraboša, ktorý je takmer taký veľký ako on sám. Spokojne sa pustil do jeho pitvania. Druhý sedí vedľa. Po zjedení večere či olovrantu znova odletí. Jeden však ostáva a lebedí si nad nami. Myslíme, že lepšie to už nemôže byť, kuvičok však chce dať za predstavením veľkú bodku. Z konára sa prudko spustí šikmo na nás, iba možno pol metra nad našimi hlavami prudko preletí a dopadne na zem pár metrov za nami. Chvíľu sa mece na zemi s malým hlodavcom. Úspešný lov. Napokon sa zdvíha zo zeme aj s hlodavcom a letí za zákrutu. Vstrebávame zážitok. Je to ako dokumentárny film s gýčovitými scénami. Dvíha sa vietor, signál nemáme, nevieme či sa blíži búrka alebo orkán. Zhodnocujeme ohybnosť a odolnosť okolitých stromov a po chvíli už mierime preč. Plní zážitkov. Dnes to stálo za to. 


nedeľa 25. decembra 2022

Nevšedné húkanie

Vtáčí spev patrí k divom prírody, ktorý pozná aj široká verejnosť. Od malého orieška s veľkým hlasom po úžasne nenápadného slávika. Hlasy spevavcov sú nesmierne rozmanité, ako je to však u ostatných skupín vtákov? V tomto článku zistíte, že také sovy nie vždy húkajú. Niektoré skôr kŕkajú a ďalšie zase vískajú. Diverzitu nenachádzame iba pri druhoch, ale aj vo zvukových prejavoch. Predstavíme si rozmanitosť sovieho húkania mimo Európy. Najviac sov sa nachádza práve v trópoch. 

Také africké druhy vám pripomenú prírodopisné filmy či filmy s témou Afriky. Napríklad hlas kuvika madagaskarského je často používaný pri nočných scenériách vo filmoch. 

Kuvik madagaskarský (Athene superciliaris)

Kuvik madagaskarský, Autor: Skip Russell
 

Malá sova, vyskytuje sa iba na Madagaskare. Žije v suchých aj vlhkých lesoch kde sa živí hmyzom a malými stavovcami.

 

 

Sova pruhovaná (Strix woodfordii)

Sova pruhovaná, Autor: Nik Borrow

Stredne veľká sova obývajúca lesy veľkej časti Afriky. Jej hlas tvoria melodické zvýsknutia. Na nahrávke sú minimálne štyri sovy. 

 

Ďalšie druhy predstavia hlasy z americkej časti sveta. 

 

Kuvik zemný (Athene cunicularia

Kuvik zemný, Autor: Wendy Miller

Sova zaujímavá svojim zemným spôsobom života. Obýva otvorené priestory, predovšetkým stepné biotopy. Niekedy hniezdi v otvorených kolóniách v podzemných norách. Tie si buď vyhrabáva, ale častejšie obsadzuje nory zemných hlodavcov ako sú svište prériové.   



Sova gaštanová (Strix hylophila)

Sova gaštanová, Autor: Dominic Sherony

Stredne veľký druh obývajúci rôzne typy lesov na pomedzí Brazílie, Argentíny a Paraguaja. Hlas je zaujímavý pripomínajúci žabie kŕkanie či drsné pohmkávanie. 

 

Sova okuliarnatá (Pulsatrix perspicillata)

Sova okuliarnatá, Autor: Hans Hillewaert

Veľký druh obývajúci lesné prostredie Južnej a Strednej Ameriky. Výrazne kontrastne sfarbený. Loví aj korisť väčšiu od seba. Hlas je hlboký a vibrujúci.


Pôtik okrový (Aegolius harrisii)

Pôtik okrový, Autor: Hector Bottai

Malý druh obývajúci rôzne lesné biotopy ako sú otvorené vlhké a suché lesy, subtropické dažďové lesy a pozmenené biotopy v okolí ľudských sídel. 


Vysokú pestrosť druhov a takisto hlasov nájdeme v Indonézii. Na tunajších ostrovoch si môžeme vypočuť druhy, aké inde nenájdeme.

Sovka togianska (Ninox burhani)

Sovka togianska

Endemit Togských ostrovov, len nedávno objavený druh lesnej sovy. Hlas je podobný rytmickému kŕkaniu.

 


Sovka monzúnová (Ninox rudolfi)

Sovka monzúnová, Autor: James Eaton

Ďalší endemit, tentoraz ostrova Sumba v Indonézii. Obyvateľ tropických lesov.

 

 

Sovka lukluk (Ninox spilonotus

Sovka lukluk
 

Stredne veľká sova obývajúca niekoľko málo ostrovov v sústroví Filipín. Jej domovom sú tropické lesy. Hlas je úplne odlišný od predchádzajúcich druhov. Predstavuje ho nemelodický škrek.

 

 

Sovka andamanská (Ninox obscura)

Sovka andamanská, Autor: Rajneesh Suvarna

Endemit Andamanských ostrovov pri Indii.

 


Na záver ešte pozdrav z Austrálie. 


Sovka štekavá (Ninox connivens)

Sovka štekavá, Autor: Richard Jackson

Stredne veľká sova s charakteristickým hlasom pripomínajúcim štekanie psa. Obľubuje lesné prostredie v blízkosti vodných tokov a plôch. Živí sa malými až stredne veľkými živočíchmi.